Blížime sa do Šale. Hmla hustne. Človek by radšej sedel doma v teplúčku ako trávil noc na železnici, obzvlášť cez Vianoce. Je druhý sviatočný deň a pani výpravkyňa Helena Červenková má po včerajšej dennej, nočnú zmenu. Je milá, usmiata a nevidí žiaden problém v tom, že musí slúžiť v čase, keď majú ostatní ľudia voľno. „Ja som si rodinu užila na Štedrý večer a boli to veľmi príjemné sviatky,“ hovorí.

Foto - Stano Stehlík

Na stanici a v čakárni je cestujúcich dosť. My sa musíme dostať cez koľaje na druhú stranu k domčeku, kde majú svoje pracovisko výpravcovia vlakov. Blíži sa 17.30 hod. a pani Helena preberá službu od kolegu. Začína 12-hodinovú zmenu. To, že je sviatočný deň prezrádzajú na pracovisku len zákusky od kolegu, ktorými nás srdečne núka.

Foto - Stano Stehlík

„Hračkárska“ tabuľa

Moju pozornosť upúta veľká ležatá tabuľa, na ktorej blikajú svetielka. Pripomína mi hračkársku dráhu, ale ako sa neskôr dozviem, je to veľmi dôležitý prístroj, na ktorom si výpravca plánuje cestu vlakov. Blikajúce svetielka na tabuli ukazujú vlak, blížiaci sa k stanici. Vidno tiež, na ktorú koľaj bol nasmerovaný. Je to akási maketa riadiaceho centra, na ktorom výpravca vidí, čo sa v skutočnosti na koľajách odohráva. „Šaľa patrí k väčším staniciam a riadiť ju je výzvou,“ povie pani Helena, ktorá si práve sadá za počítač a hlási sa do systému prevádzkovému dispečerovi, do susedných staníc. Teraz sa jej zmena môže začať.

Výpravkyňou je len dva roky, ale na železniciach pracuje už vyše dvadsať. „Prešla som takmer všetkými pozíciami, v Šuranoch som robila v preprave, v koľajisku, pri vagónoch, neskôr pokladníčku, vedúcu prepravného obvodu a tak ďalej,“

popisuje. Teraz robí to, o čom dlhé roky snívala. Pre ňu je to top práca v železničnej doprave. Aby sa mohla stať výpravkyňou musela prejsť ročným školením v Strečne, skúškami, ale aj napríklad 6-hodinovými psychotestmi. Vysvetľuje, že je to náročná práca, ktorá si žiada maximálne sústredenie. „Keď končím 12-hodinovú zmenu, verte mi, spoločnosť nevyhľadávam, jednoducho musím vypnúť,“ vysvetľuje a ja sa o chvíľu presvedčím, aké náročné to naozaj je.

Foto - Stano Stehlík

Ponúkané vlaky

Výpravkyňa mi v počítači ukazuje Elektronický dopravný denník, v ktorom sa zobrazujú vlaky zapísané v tabuľke. Zatiaľ je tam na túto noc naplánovaných vyše 10 vlakov. „Minulú nočnú ich bolo vyše 60,“ hovorí. Dnes, keďže sú sviatky, ich môže byť o niečo menej, ale ich počet ešte vzrastie, lebo ich budú dopravcovia dopisovať postupne a to všetko sa zobrazí v počítači. Od nej závisí ich prechod cez stanicu. Aby vlak prešiel, musí ho prijať. „Ponúkajú mi ho zo susednej stanice,“ vysvetľuje. Musím sa zorientovať v železničnej terminológii, ale už pomaly začínam rozumieť, že pani výpravkyňa hovorí o ponukách, ktoré sa neodmietajú. Výpravca musí rozhodnúť, či vlak pôjde po hlavnej koľaji alebo, keď tých vlakov je viac, nasmeruje ho na vedľajšiu. Pri čom, ako sa počas môjho „rýchlokurzu“ dozvedám, prednosť majú ecečká a rýchliky.

„V prípade nákladných vlakov sa musím rozhodnúť, či ich pustím po hlavnej koľaji, či stihne prejsť pred ďalším vlakom ktorý má prednosť a o tom rozhodujem na základe údajov, ktoré vidím v tabuľke elektronického denníka: aký je náklad ťažký, aký dlhý vlak a podobne,“ vysvetľuje a ja už som si vedomá toho, aké dôležité rozhodnutia v jednom okamihu musí výpravca urobiť. Jeho prípadná chyba by mohla stáť aj životy. Je mi tiež jasné, čo mi pani výpravkyňa hovorila na začiatku – že v službe nie je šanca zaspať. „Oči klipkať môžu, ale blížiaci sa vlak človeka hneď preberie,“ vysvetľuje. Úlohou výpravcu je totiž postaviť vlakovú cestu, čiže vyznačiť presnú cestu pre vlak, ktorý prejde cez jeho teritórium. Je to aj o komunikácii s výpravcami zo susedných staníc a keď vlak prichádza, či len prechádza cez stanicu, treba vyjsť von ho skontrolovať.

Foto - Stano Stehlík

Poplach?

Pani Helena rýchlo vyplňuje údaje v počítači, zároveň telefonuje do vedľajšej stanice. Mne na obrazovke ukáže, aké iné dôležité údaje si ešte overuje, napríklad počasie: dnes je hmla, 2 stupne Celzia. Pre chod vlakov sú všetky informácie dôležité. Na moju otázku, do akej miery zasahuje do jej práci hmla, popíše, že v takom počasí jazdia rušňovodiči pomalšie a opatrnejšie a to aj ona musí zohľadniť, keď plánuje ich prechod.

Práve sa s nami lúči kolega pani Heleny a ona si ešte zaspomína, že u neho robila skúšky. Nič viac sa už nepýtam, lebo vidím, že sa musí venovať svojim povinnostiam. Práve niečo zvoní. Pre mňa sú to neznáme zvuky –identifikovala by som ho ako poplach. O chvíľu sa dozviem, že to bol signál, ktorý hlási príchod vlaku. Práve sa blíži nákladný vlak, ktorý pani Helena dáva na bočnú koľaj, lebo po hlavnej koľaji pôjde ecečko. Vypravkyňa si dáva bundu, čiapku a s lampou vychádza von. Utekám za ňou, aby som videla, ako čaká na vlak. Ten nákladný ide hneď vedľa nás ako keby pomalým krokom. „Po vedľajšej koľaji môže ísť 40 kilometrovou rýchlosťou, po hlavnej sto,“ vysvetlí. V tom momente si uvedomím, že výpravca je ako domáci, ktorý vo dverách víta hostí prechádzajúcich cez stanicu. „S niektorými rušňovodičmi sa poznáme, rozsvietia si v kabíne, aby sme sa videli,“ povie pani Helena.

Foto - Stano Stehlík

Stále sa niečo deje

O chvíľu zase vychádzame von kvôli ecečku, ktoré ide do Bratislavy a pred všetkými vlakmi má prednosť. Napriek tomu, že cez stanicu len veľmi rýchlo prejde, pani výpravkyňa musí byť vonku. Pýtam sa, čo by sa stalo, keby tam nebola. „Vlak by prešiel, ale mojou úlohou je skontrolovať, či mu svietia všetky svetlá, či má uzatvorené dvere a podobne,“ odpovie. Keby zbadala niečo znepokojujúce, musí volať do vedľajšej stanice.

Utekám za pani výpravkyňou dovnútra na jej pracovisko, lebo ona musí teraz v systéme potvrdiť, že vlak prešiel. A toto sa bude odohrávať pri každom prechode vlaku. Ukazuje mi, že už zmizol z tej tabuli, ktorá mi na začiatku pripadala ako hračkárska.

Začína to byť vzrušujúce, stále sa niečo deje.

Foto - Stano Stehlík

Návestidlá, nie semafóry!

Nemáme ani čas sadnúť si, lebo do stanice sa od Trnovca blíži osobný vlak. Ponúkli nám ho z vedľajšej stanice, pani výpravkyňa ho prijala a vyrátala si, za koľko tu bude. Teraz ona ponúka vlak ďalej a čaká, či ho kolega prijme. Pýtam sa, ako rušňovodič zistí, či je prijatý a na ktorú koľaj. Pani Helena mi vysvetlí, že základnými signálmi pre rušňovodiča sú návestidlá, čiže svetelná signalizácia na ceste. Aha, čiže výpravca riadi aj semafóry! Pani výpravkyňa potvrdí, ale upozorní ma, že železničiari nepoužívajú slovo semafóry, ale návestidlá.

Blíži sa vlak, ktorý tu podľa „hračkárskej“ tabule bude o 4 minúty. Jeho pobyt na stanici bude trvať jednu minútu a potom pôjde do Galanty.

Foto - Stano Stehlík

Rušeň namiesto kolísky

„Tu sú vlaky, ktoré mám na ceste a vidím, že od Nových Zámkov mi pôjde nákladný a od Galanty – osobný a ten mešká 2 minúty, ale ešte to môže dobehnúť,“ ukazuje mi v Elektronickom dopravnom denníku pani Helena všetky informácie a ešte dodá, že mapu chodu vlakov môže v internete na stránke ŽSR sledovať každý.

Medzi tým sa dozviem, že pani Helena je z rodiny železničiarov: teta pracovala na železnici v administratíve, ujo bol rušňovodič, sesternice pracujú na železnici, z toho jedna je výpravkyňa a ona na železnici vyrastala, lebo jej otec pracoval ako vedúci posunu. „Už ako malé dieťa som sa vozila na mašine, museli ma zobrať na ruky, aby som z rušňa videla von oknom,“ zaspomína si. Keď sa stretne s otcom, vždy sa rozprávajú o zážitkoch z práce. Dnes s obdivom sleduje prácu dcéry, je na ňu hrdý, aj keď na začiatku ju od náročného povolania výpravcu odhováral. „Zvykol hovoriť, že výpravca je jednou nohou v base, keďže je to veľmi zodpovedná práca,“ vysvetľuje.

Foto - Stano Stehlík

 

Uzavrieť čakáreň

V budove sme už len my. Práve sa s nami rozlúčil dozorca výhybiek, ktorý slúži len cez deň. Keby bol potrebný v noci, keby nasnežilo, či keby výhybky zamrzli, zavolajú mu a vtedy príde taxíkom. Inak riadenie výhybiek ovláda pani Helena.

Pýtam sa jej, či sa nebojí byť sama v noci v budove, ale ona strach nemá. K jej povinnostiam patrí tiež uzavrieť čakáreň, ktorá pre cestujúcich nie je prístupná od 1.40 do 3.20 hod. „Je mi to ľúto, ale musím vyhodiť aj bezdomovcov, vtedy im slušne poviem, že čakáreň sa uzamyká a oni to pochopia a snažia sa byť kultivovaní,“ popíše. Zatiaľ žiadne problémy nemala, no kolegovia už museli volať políciu.


Foto - Stano Stehlík

 

Opustené závory

Už sa k nám blíži ďalší vlak a zas musíme von. Mne napadne opýtať sa, čo by sa stalo, keby výpravca napríklad odpadol. Veď rušňovodič má špeciálne tlačítko, ktorým potvrdzuje, že nespí, ale ako je to s výpravcom? „Keby mal postavenú vlakovú cestu tak vlak prejde, ale keby nie, tak sa na stanicu nedostane,“ vysvetlí. A to znamená, že keby pred stanicou čakali vlaky, hneď by si všetci všimli prípadnú indispozíciu výpravcu. 

„My tu musíme mať všetko pod kontrolou, aj závory a mne sa už stalo, že sme tu mali tak rušno, že závory museli byť dlho spustené, čo zapríčinilo, že autá stáli takmer cez celu Šaľu,“ popíše. Spomenie si aj na istého kolegu, ktorý raz zabudol závory otvoriť. O svojej chybe sa dozvedel z rádia, keď hlásili, že sa v tom meste závory pokazili. Vtedy rýchlo vyskočil, otvoril závory a odblokoval premávku.

Foto - Stano Stehlík

Nehoda

„Teraz mi ponúkajú nákladný vlak z Trnovca a ja ho prijímam,“ popisuje pani Helena. Pýtam sa teda, ako často sa stáva, že vlaky odmieta. „Keby som mala mimoriadnosť, keby mi nešli napríklad výhybky, čo sa mi už stalo,“ spomína si. Vtedy volala do stanici, z ktorej čakala vlak a tam ho zastavili. Ona mala vtedy čas chybu odstrániť. Odmietnuť vlak neznamená poslať ho inou cestou, keďže také riešenie neexistuje, ale znamená zastaviť ho a získať čas na riešenie chyby. Pýtam sa pani Heleny, čo ju najviac stresuje, ale ona k práci pristupuje veľmi pragmaticky. Keď nastane problém vie, že ho musí vyriešiť a na problémy sa nechystá dopredu, aj keď vie, že niekedy je to o život.

Spomenie si na situáciu, keď do stanice vchádzal rýchlik a cestujúci, ktorý stal na peróne, bol príliš blízko. Vlak, ktorý išiel 40 km rýchlosťou ho odhodil na vedľajšiu koľaj. Pani Helena musela rýchlo konať: volať záchranku, policajtov, všetkých nadriadených. To zmení celú službu, lebo doprava sa zastaví, až kým všetko nebude vyšetrené.

Foto - Stano Stehlík

Hlásenia pre cestujúcich

V budove, kde pracujú výpravcovia, počuť všetky hlásenia pre cestujúcich. Práve nás upozorňujú na meškanie vlaku. V tom momente si všimnem, že tie hlásenia zapína pani Helena. Aj to patrí k jej povinnostiam. „Teraz hlásim meškanie vlaku, aby na nástupište nešli ľudia, lebo o chvíľu tu bude prechádzať nákladný vlak,“ vysvetlí. Som plná obdivu, že ovláda ešte aj to. Táto práca si vyžaduje fakt veľké sústredenie. Opýtam sa, čo by sa stalo, ak by sa pokazili počítače a v kútiku duše dúfam, že sa to nestane práve teraz. „Keby k tomu došlo, musela by som hlásenie robiť osobne a vlaky by sme si ponúkali telefonicky, čo bolo kedysi normálne, “ povie s úsmevom.

Už sa k nám blíži ďalší vlak. Tu určite žiadne lakovanie nechtov nehrozí, zavtipkujem a už utekáme von. „V nočnej je to jednoduchšie, lebo viaceré vlaky idú väčšinou po rovnej koľaji,“ vyhlási a ja už rozumiem, o čo ide. Počas dennej, keď je tých vlakov viac, niektoré z nich musia na vedľajšiu koľaj. Práca výpravkyne je teda o matematike, ale hlavne o logickom rozmýšľaní.

Foto - Stano Stehlík

Červená čiapka

Keď opätovne vychádzame von, opýtam sa pani výpravkyni na lampu. Drží ju v ruke, aby bola viditeľná. Keby vyšla s lampou, ktorá svieti červeným svetlom znamenalo by to, že chce vlak zastaviť. Možno aj preto, aby bol výpravca viditeľný, nosí k uniforme červenú čiapku. Pani Helena si ju zakaždým, keď vychádzame z budovy, dáva na hlavu. Tak pripravená čaká na každý vlak. V tej práci je niečo honosné.

„Na začiatku som mala pocit, že aby som všetko stíhala, musím sa ponáhľať, ale kolegovia ma upozornili, že nesmiem bežať, lebo by to rušňovodičov aj cestujúcich znepokojovalo, ja im mám dávať pocit bezpečia, keď ich tu v pokoji čakám,“ popíše a pomalým krokom prejde k budove.

Foto - Stano Stehlík

Nehoda pred Vianocami

Už ani neviem, koľký vlak čakáme, ktorý raz ideme von. Je to jeden veľký kolobeh. Nočné zmeny sú aj tak menej náročné ako denné, lebo ako sa dozvedám, počas dňa cez Šaľu prejde aj do sto vlakov. A vtedy je to o život. Pani Helena si radšej nepredstavuje žiadne nehody, nezaujíma sa o mimoriadnosti. Zrejme si tak chráni vlastnú psychiku. „Načo sa v tom budem vŕtať?“ odpovie mi otázkou a zaspomína si na smutný deň tesne pred Vianocami, keď došlo k smrteľnej nehode rušňovodiča pri Senci, o ktorej hovorili a písali všetky média.

„Tá služba bola iná, bolo to cítiť aj na rušňovodičoch, keďže zdravili akoby smutnejšie,“ zaspomína si pani Helena. Nedá mi a ešte sa opýtam, či napriek náročnosti práce, by tu prácu odporúčala iným ženám, napríklad svojej 20-ročnej dcére. „Veľmi som chcela, aby navštevovala dopravnú školu v Žiline, kam sa aj dostala, no napokon si zvolila hospodársku informatiku v Bratislave,“ prezradí výpravkyňa. Inak, Železnice Slovenskej republiky zamestnávajú 1942 výpravcov, z toho 432 žien.

Foto - Stano Stehlík

Oceľové nervy v krehkom obale

Na jednej strane sa práca výpravcu môže zdať veľmi lákavá a plná výhod. Napríklad po dennej má výpravca deň voľna a nastupuje na nočnú, po ktorej má tri dni voľna. No na druhej strane za každým nastupuje na 12-hodinovú službu, ktorá si vyžaduje maximálne sústredenie. Tu niet miesta na chyby. Tie by mohli stáť ľudí životy. Panika a stres sa tu nenosí. Veliť tu môžu len tí, ktorí sa vyznačujú pokojnou povahou a logickým uvažovaním.

Helena Červenková v každej zmene dokazuje, že aj ženy majú na to, aby im do rúk zverili premávku niekoľkotonových vlakov. Aj keď ich je sto za deň! Výzorom krehká žena každého presvedčí, že je to v skutočnosti veľká osobnosť s oceľovými nervami.

(Partnerom reportáží Ženy v nočnej službe je pramenitá voda Lucka)