Ešte kým vycestujeme do Seredi volám, aby som sa uistila, či nočná bude. Je nevľúdne jesenné, upršané počasie a silný vietor a my máme počas „našej“ nočnej stáť pri rušnej ceste. Tam totiž pracujú ženy v sexbiznise a prichádzajú aj drogovo závislí, ktorým Andrea Hugáňová zo Združenia STORM pomáha. Združenie je registrované v Nitre, ale pôsobí aj v Trnave a v Seredi.

Po telefóne sa dozviem, že do terénu vyrážajú bez ohľadu na počasie. Tak ideme aj my. Musíme sa obliecť teplo, a tiež tak, aby sme nevzbudzovali pozornosť.  Čierna bunda s kapucňou to istí.

 

Foto  - Stano Stehlík 

Ohrození žltačkou a HIV

Než sa na rušnú cestu dostaneme, Andrea nás pozve do Komunitného centra Priestor, kde sa môžeme chvíľu porozprávať. Rozpráva o svojej práci a používa slovo „klient“. Pýtam sa, koho tým myslí a dozviem sa, že hovorí o užívateľoch drog a osobách pracujúcich v sexbiznise. Som zvedavá, či všetkých klientov a ich osudy pozná a Andrea mi povie, že tých, s ktorými bola a je za 11 rokov v kontakte, samozrejme, pozná.

Vlastne si uvedomím, že je to smutné, lebo časté kontakty s klientmi znamenajú, že stále potrebujú jej pomoc. Snažím sa v tej práci nájsť svetlý bod, ale Andrea je o jej zmysluplnosti presvedčená.

„Naším cieľom je zabrániť šireniu chorôb, ktorým môžu užívatelia drog, či ti, ktorí pracujú v sexbiznise, podľahnúť,“ vysvetľuje a zdôrazňuje, aké dôležité je neodsudzovať ich a neodradiť. Títo ľudia totiž na svojej ceste určite stretli takých, ktorí im kládli podmienky, že poskytnú pomoc za takých, či iných okolností, lenže oni sú na etape života, keď nevidia východisko, nevedia s drogami prestať. Úlohou terénnych sociálnych pracovníkov je zistiť, čo títo ľudia potrebujú, ako reálne žijú, kde môžu zlepšiť svoj životný štýl.

Andrea upozorní, že skupina, ktorá užíva drogy, môže byť zdrojom epidémie žltačiek, HIV, ktorú môže šíriť ďalej. To by štát stálo omnoho viac ako práca zamestnancov v Združení STORM, ktoré žijú hlavne z dotácii zo samosprávnych krajov, z ministerstiev či miest. „Združenie funguje 15 rokov a boli časy, že sme robili dobrovoľnícky,“ spomenie si. O svoje zdravie sa Andrea nebojí. Ubezpečuje ma, že prešla všelijakými kurzami a má mnoho skúsenosti, ako sa chrániť. „V prvom rade musíme byť my v pohode, aby sme mohli pomáhať iným,“ dodá.

Foto - Stano Stehlík

Súcit?

Pýtam sa, či si klientov dokáže ako sociálna pracovníčka obľúbiť, či s nimi súcití. „Neľutujem ich, ani s nimi nesúcitím,“ jednoznačne vyhlási, aj keď o chvíľu doplní, že závislosť je choroba, z ktorej sa treba liečiť, ale títo ľudia sú schopní zmeniť sa. Predpokladám, že zamestnanci združenia nie sú každodenne svedkami happyendov a nemýlim sa, takže všetko závisí od očakávaní. „Keby som očakávala, že sa všetci vyliečia a aspoň polovica z nich bude žiť zdravo a šťastne, tak nešťastná budem ja,“ skonštatuje Andrea.

Pre ňu sú úspechom viac ako sto tisíc injekčných striekačiek odstránených z ulíc a reálna pomoc 250 klientom, či už s jedlom, prácou, so zdravotným či právnym problémom. Ešte sa opýtam ako jej rozhodnutie pomáhať drogovo závislým prijali jej blízki. „Moja mama ma prekvapila, keď som sa už počas štúdia sociálnej práce zamestnala a ona s veľkým pochopením povedala, že aj túto robotu musí niekto robiť,“ zaspomína si a ešte dodá, že aj jej partner v tom vidí zmysel a vidí, že ju táto práca napĺňa.

Andrea Huganová. Foto - Stano Stehlík

Na výpadovke

Blíži sa náš čas odchodu do terénu. Andrea dnes bude slúžiť s kolegyňou Petrou Olšanskou. Pýtam sa ich, či pred odchodom z domu uvažujú, čo si dajú na seba do terénu a dozviem sa, že majú vypracované pravidlá. „Nie je vhodné, aby sme chodili do terénu v sukniach, či šatách – pre bezpečnosť, pohodlie a ani nepotrebujeme, aby nám klienti pozerali na prsia,“ vysvetľujú. Základ je pevná obuv, ak by museli v krízových situáciách utekať.

Dámy zo Združenia STORM sadajú do väčšieho auta. Ideme za nimi a ocitneme sa na starej výpadovke na Bratislavu. Prečo práve tu? Je to miesto, kde pracuje najviac žien v sex biznise, ale chodia sem aj iní klienti zo Serede. „Keby nám povedali, že sa viac zdržujú inde, sme flexibilné a premiestnime sa za nimi,“ vysvetlí Andrea. Spolu s fotografom parkujeme auto za dodávkou. Keby sa niečo dialo, máme nasadnúť do auta a rýchlo odísť.

Pozerám trocha prestrašená, ale Andrea ma upokojí, že za 11 rokov práce sa jej ešte nestalo, žeby musela utekať. „Klienti vedia, že my sme tu pre ich dobro,“ hovorí. Spomenie situáciu, keď sa niekto pokúšal správať hrubšie, ale ostatní klienti ho spacifikovali. „My sme tí, ktorí im pomáhajú, nemajú veľmi dôvod, aby nám ubližovali,“ vysvetľuje.

Andrea (vpravo) s kolegyňou Petrou Olšanskou.  Foto - Stano Stehlík

Čo je šťastný koniec?

Andrea upozorňuje fotografa, aby mal pri sebe len malý fotoaparát, aby neodradil klientov. Ešte kým klienti prídu, pýtam sa, do akej miery prežíva ľudské príbehy. „Sme častokrát prví, ktorým klienti povedia, čo chcú so sebou robiť alebo, že sa im niečo podarilo, čo nás teší,“ vysvetľuje. Najviac sa tešila, keď sa jej konečne otvorila istá dáma, ktorá dva roky chodila za ňou, ale nikdy nechcela o sebe hovoriť. 

„Všetko je postavené práve na ľudskosti a príbehoch tých klientov,“ popisuje a vysvetľuje mi, že tu nie je happyendom, keď sa tých ľudí podarí dostať z ulice, ale napríklad, keď si vybavia občiansky preukaz. „Pamätám sa, ako ma potešil klient, ktorý po rokoch zavolal svojej mame a začali spolu komunikovať,“ doplní.

Foto - Stano Stehlík

S horúcim čajom

Dodávka, na ktorej prišli dámy, skrýva za posuvnými dvermi malú miestnosť so skrinkami. Ženy majú nachystanú aj termosku s horúcim čajom pre všetkých, ktorí sem dnes prídu. Hneď pri vchode stojí veľká bandaska, kde sa hádžu použité injekčne striekačky. Petra zostáva v aute, odkiaľ bude klientov obsluhovať, Andrea sa postaví k posuvným dverám auta. Ako na pikniku, zavtipkujem a Andrea dodá, že počula, že inde si nosia stoličky, aby si s klientmi sadli a porozprávali.

Pýtam sa, aké povahové črty musí mať sociálny pracovník, aby zvládal tak náročnú prácu. Podľa Andrey musí byť dostatočne pragmatický, nie veľmi ľútostivý, aby sa nenechal strhnúť žiadnym príbehom. Aby mohli viesť rozhovor s klientmi, musia prejsť viacerými školeniami, lebo niečo iné je komunikovať s agresívnym klientom a iné s mlčanlivým, či manipulatívnym. „Sociálna práca nie je o intuícii, ale aj o vedomostiach, ktoré si treba naštudovať a potom cvičiť,“ konštatuje.

Foto - Stano Stehlík

Výmenný obchod

Obzerám si miesto, kde práve stojíme. Tma a veľký hluk áut, ktoré popri nás každú chvíľu prefrčia. To nebude ľahká služba. Andrea si z diaľky všimne, že sa práve blíži prvá klientka – staršia blondína. Upozorní ju, že dnes sme tam my – novinári a či jej to nevadí. Blondína si ma zvedavo obzrie, ale vidno, že sa ponáhľa, tak hodí do bandasky použité injekčné striekačky, ktoré sú presne zrátané a zapisované. Blondína sa zásobí novými striekačkami a prezervatívami a dostane horúci čaj. Petra si všetko zapisuje pod číslom, na ktorom je blondína registrovaná. Dozviem sa, že každý, kto chce zo združenia niečo dostať, sa musí registrovať.

Za 15 rokov pôsobnosti Združenia STORM je zaregistrovaných vyše 500 klientov. Pri registrácii neuvádzajú meno, ale prvé písmeno z krstného mena mamy, potom rok narodenia a prvé písmeno z ich krstného mena. „Nič také, podľa čoho by sa dalo vypátrať, kto to je,“ vysvetlí mi sociálna pracovníčka.

Foto - Stano Stehlík

Zo sveta sexbiznisu

Blondína sa práve vzďaľuje a ja si domyslím, že je to zrejme jedna z pracovníčok v sexbiznise. Opýtam sa Andrey, či podľa nej tento biznis funguje tiež ako droga. „Väčšina našich klientiek robí v sexbiznise, pretože užívajú drogy alebo, aby to remeslo zvládli, začali tie drogy užívať,“ vysvetlí a dodá, že podľa nej tie ženy nie sú závislé na sexe. Aj mne sa to tak javí, ale ja tu skôr vidím inú závislosť - na rýchlo zarobených peniazoch. Andrea mi dá za pravdu a ešte dopovie, že v tej profesii často dochádza k  zraneniam a ublíženiam, či zmenám osobnosti.

„Žiadna žena, ktorá v sexbiznise robila, nezostane taká, aká bola predtým,“ hovorí s tým, že prepojenie sexbiznisu s drogami je veľmi úzke. „V klasickej práci by za mesiac neboli schopné zarobiť toľko, aby si mohli dovoliť drogy,“ domnieva sa Andrea a poukáže na ďalší zaujímavý rozmer – mnohé z takýchto klientiek totiž vedú druhý paralelný život, majú deti, o ktoré sa niekto iný stará. V združení s nimi riešia aj rodinné poradenstvo. To je ale na veľmi dlhú poradenskú prácu. „Málokto užíva drogy alebo pracuje v sexbiznise, keď je doma všetko tip-top,“ uzavrie tému.

Foto - Stano Stehlík

V rade

Musíme ukončiť debatu, lebo na obzore sú ďalší klienti, väčšina z nich sú muži. Zrazu je ich toľko, že už strácam orientáciu a mám aj trocha husiu kožu. Všetkých sa Andrea pýta, či im nevadí naša prítomnosť. Zo začiatku sme tam vítaní, pozerajú si nás, pýtajú sa, pre aké média pracujeme. Niekto si zaspomína, ako vypovedal pred televíznymi kamerami. Rozprávajú sa nahlas, vtipkujú, tak sa pýtam, či sa poznajú a odkiaľ. Bez zábran mi odpovedia, že z basy. Sme v tme, tak im nevidím do tváre, ale aj tak som si istá, že nežartujú.

Pred autom je dlhší rad. Každý sa chce dostať k „okienku“, odkiaľ si v prvom rade zoberie teplý čaj. Je veľká zima a sychravo, tak to je jediná možnosť ako na tej ceste prežiť. Pre mňa je to iný, doposiaľ nepoznaný svet. Oni sú v presile, uvedomujem si a spomínam na to, čo sme ešte s Andreou preberali. Pýtala som sa jej, prečo do terénu púšťajú dve ženy. Veď v polícii, ak ide do terénu žena, tak vždy s druhým policajtom - mužom. Kvôli bezpečnosti. „U nás je málo mužov, teraz máme v našom tíme len dvoch,“ prezradí Andrea, ale vidno, že ona žiaden strach neprežíva. Obe dámy prešli kurzom sebaobrany, ale – ako vravia, vďaka Bohu, nemuseli ho využiť.

Foto - Stano Stehlík

Chaos?

V istom momente mi Andrea dá pokyn, že by sme sa mali vzdialiť k plotu. Až potom sa od nej dozviem, že práve vtedy sa zišlo dosť klientov, ktorí majú svoje rodiny, a preto chcú zostať v anonymite. Klientov je tu už toľko, že sa jeden pred druhým predbiehajú. Už ani nepočujem, čo hovoria. Vidím len, ako si berú čaj, ako si ho odkladajú, na zem, pod plot. Niekto sa prehrabáva v ruksaku a hľadá injekčné striekačky. Na mňa to pôsobí ako veľký chaos, ale zamestnankyne združenia neskôr túto službu zhodnotia ako pohodovú, bezproblémovú.

„Ja som sa cítila ako výmenný automat, lebo nebolo veľa príležitostí na komunikáciu s klientmi, ktorých dnes bolo veľa a ktorí potrebovali veľa materiálu,“ skonštatuje neskôr Petra. Dozviem sa, že za jednu hodinu sa ich objavilo takmer dvadsať. Obe sa zhodnú, že klienti boli dobre naladení, napriek tomu, že to bola pre nich neštandardná situácia, keďže sme tam boli aj my. „Boli na nás viac nalepení, viac sa držali pokope,“ popíše Andrea. Dnes neriešili žiadne komplikované situácie, bavili sa o ich plánoch na budúci týždeň. Keby niekto z nich chcel preberať vážnejšie problémy, tak by si musel vypýtať rozhovor a počkať, až všetci odídu. Dnes sa to nestalo.

Foto - Stano Stehlík

Ako kolotočiari?

Keď sa bavíme o dojmoch z terénu zavtipkujem, že mi ich práca v istom momente evokovala prácu kolotočiarov, ktorí prídu na nejaké miesto, otvoria svoj stánok a poskytujú, čo majú: striekačky, horúci čaj, instantnú polievku, keksíky, či práškovú kašu, ktorú si môžu neskôr uvariť. V ponuke mali aj časopis.  Keď sa na neho pýtam dozviem sa, že je určený iba pre klientov, lebo obsahuje informácie len pre nich a preto ho nedostaneme. „Sú tam zverejnené výmenné miesta, kde si môžu prísť pre striekačky, sú tam informácie, ktoré neponúkame širokej verejnosti pre anonymitu klientov,“ vysvetlia dámy.

Časopis je zdarma, rediguje ho ich kolega, prispievať článkami, básňami, kresbami, čímkoľvek môžu aj klienti.

Foto - Stano Stehlík

Dva svety

Uzimení si dávame kávu z automatu na benzínovej pumpe. Každého z nás ešte čaká cesta domov – ženy pocestujú do Nitry, my – opačným smerom, po nám už dobre známej bratislavskej rušnej ceste. Pýtam sa, či predtým, než zaspia, prebieha im hlavou to, čo zažili. Andrea  hovorí, že tú rekapituláciu nerobí v posteli, ale vždy, keď skončí prácu v teréne, sadnú si spolu s kolegyňou, či kolegom a preberajú, čo zažili, ako reagovali, ako mali viesť rozhovor. Aj dnes tomu tak bude. Po návrate do Nitry budú rozoberať dnešnú službu. My im už nebudeme robiť spoločnosť, lebo ide o súkromie klientov.

Už ich preto nechcem zdržiavať. Vidím, že sa ponáhľajú domov. Keď sa dozviem, že Petra aj za svojím bábätkom, tak ma to prekvapí. „Pracovala som celý čas, keď som bola tehotná, do terénu som chodila do 5. mesiaca,“ popíše. Rovnako to plánuje aj Andrea, keď otehotnie. Pre mňa je to jasný dôkaz toho, že práca je pre nich veľmi dôležitá, že je ich výzvou, povolaním i poslaním. Chce to odhodlanie, odvahu a nasadenie, najmä, ak hovoríme o priepastných rozdieloch dvoch svetov, medzi ktorými sa oni pohybujú: voňavý svet malého bábätka versus tmavý, niekedy vulgárny svet rušnej cesty, po ktorej sa prechádzajú ženy zo sexbiznisu a drogovo závislí.

Foto - Stano Stehlík

Prečítajte si aj Strávili sme noc so zverolekárkou na pohotovosti, kde si musí ako žena rešpekt vybojovať