V tú noc zvoní budík pani Márie o 3 hodine, môj o pól hodinu skôr, keďže to mám ďalej k bratislavskej vozovni na Jurajovom dvore, kde nastupujeme do práce. Na vrátnici o nás vedia a odprevadia nás k výpravovni. Kým príde pani Mária stíham sa ešte porozprávať s jej kolegami – vodičmi trolejbusov. „Mal som ju na zácviku,“ prezradí jeden z nich a zaspomína, ako bol zhrozený, že bude musieť školiť ženu.

„Hneď som sa ale presvedčil, že je výbornou vodičkou,“ vyhlási. Naše rozprávanie preruší príchod pani Márie. Zdraví sa s nami a vzapätí s kolegami. Vidno, že ju tu majú radi.

Foto - Stano Stehlik

Pod pavučinou trolejí

S pani Máriou vchádzame do výpravovne, kde dostáva od výpravcu papiere na podpis. Potom ide do malej miestnosti, kde sú pre vodičov na poličkách v radoch prichystané čierne tašky. Každá má svoje číslo. Pani Mária si berie tašku s číslom 64/1. Som zvedavá, čo sa v nej skrýva. „Výpravca nachystá všetko možné: uhlíky, kľúče, grafikon, premávkový výkaz,“ vymenúva a ukazuje mi obsah tašky. Zaujmú ma tie uhlíky a pani Mária sa usmeje. „To šoféri električiek či autobusov nemajú, ukážem vám, čo s tým, keď pôjdeme von,“ odpovie a napína moju zvedavosť.

Vonku nás hneď pred výpravovňou čaká „naše“ vozidlo. Nad nami je pavučina trolejí a vtedy nám vodička vysvetľuje, že uhlíky služia na to, aby sa nedrali hlavy pri trolejách, keď sa šuchajú o železo. Uhlíky pri nových hlavách stačí vymeniť raz za dva dni, ale keď napríklad prší, tak je spotreba väčšia, a preto má každý šofér v svojej taške náhradné.

Foto - Stano Stehlik

Zachraňovanie šoférov

Keď sa blížime k nášmu trolejbusu všimnem si, že vedľa nás stojí záložné vozidlo, ktoré v prípade poruchy iného vozu pasažierov odvezie k cieľu. Šofér záložného vozidla musí poznať trasy všetkých spojov. Čaká tu v pohotovosti, aby vyrazil a „zachránil“ kolegyňu či kolegu. Pani Máriu už zachraňoval, napríklad vtedy, keď sa pokazil strhovák na vedenie „palíc“ (zberačov). Dozvedám sa tiež, že pani Mária jazdí na trolejbuse, ktorý vďaka tomu, že má záložný zdroj, môže po zložení palíc jazdiť ako autobus. Ten zdroj tu volajú dieselagregát a je umiestnený v zadnej časti. Keď sa ideme na neho pozrieť fotograf sa vtipne opýta, kedy tu dnes otvárajú bufet, keďže rozmermi pripomína malý stánok.

„Keby som mala vozidlo, ktoré jazdí len po trolejoch, museli by opravári prísť niekde do mesta a odstrániť poruchu a takto idem ja za nimi do opravovne,“ popíše. Na to, že sa blíži len 4. hodina ráno dostávame veľa informácií, ktoré musíme stihnúť spracovať, kým vyrazíme do ulíc.

Foto - Stano Stehlik

Linka číslo 64

Vodička otvára vozidlo tajným gombíkom. Keď vstúpi dnu zapne batérie a vo vnútri sa rozsvieti. Niečo zapíska – zvuky trolejbusu sú pre nás neidentifikovateľné, pre vodiča je to každodennosť, ktorú ani nevníma.

Pani šoférka si do palubného počítača nahodí číslo služby, po chvíli sa všetko zobrazí na displeji a už mi na ňom ukazuje, že náš odchod je naplánovaný na 4.23 hod. Dnes jazdíme linkou číslo 64, čiže krátku trasu od Jelačičovej až do Lovinského, ktorá trvá približne 16 minút. Linky sa vodičom striedajú. „Zajtra mám 209, potom 210, najradšej mám ale dlhšie trasy,“ vysvetľuje.

Foto - Stano Stehlik

Nočné šou s palicami

Vystupujeme z vozidla skontrolovať, či na ňom nie sú nejaké škrabance. No a, samozrejme, aj uhlíky a to napriek tomu, že sa s kolegovcami vždy dohodnú, že tie vymení predchodca, ktorý končí zmenu. A teraz to príde: nočné šou s palicami! Pani Mária ich dáva dolu, ukazuje mi uhlíky, ktoré sú tvarované tak, ako školská krieda, len, samozrejme, v čiernej farbe. Keď sa opotrebujú, vloží tam ďalšie, ktoré má nachystané v taške. Teraz už len dať hore palice, čiže trafiť sa nimi na troleje. Pani Márii to ide hneď, vidieť, že je skúsenou trolejbusárkou, aj keď 1. apríla ubehli len dva roky, čo jazdí na trolejbusoch. Pred tým, od roku 2009 jazdila s električkami. No ale jazdiť na trolejbusoch je najväčšia výzva v šoférskom rebríčku. Možno aj preto je jedinou ženou, ktorá v Dopravnom podniku Bratislava trolejbusy šoféruje.

„Máme tu šéfku výpravcov, ktorá tiež vie jazdiť a ešte jednu kolegyňu z kancelárie, obe občas brigádujú na trolejbuse, keď je dovolenkové obdobie a sú potrebne posily,“ vysvetlí pani Mária.

Foto - Stano Stehlik

Pripútaná do trolejí

Máme 8 minút do odchodu a pani Mária sa ešte prejde po vozidle a skontroluje, či označovače lístkov fungujú, či je všetko na mieste. „Zvyknú nám kradnúť kladivká, ktoré sú pripravené pri oknách, aby boli v prípade núdze použiteľné,“ popíše a obe sa zhodneme, že je to čudné, keď niekomu napadne zobrať si taký predmet. Páni Mária mi ukáže špeciálnu skrinku, ktorú má nad hlavou, kde si schováva osobné veci. „Minule išiel kolega nahodiť palice a ukradli mu vestu,“ prezradí.

Vodička si všimne, že pred nami stojí trolejbus, ktorý odchádza až po nás. Keby sme mali autobus tak sa nič nedeje, obíde ho. V tom prípade je potrebné preložiť palice na iné troleje, čo vyžaduje opäť vystúpiť z vozidla. „Pred nedávnom som mala podobnú situáciu na ceste a musela som čakať až trolejbus predo mnou odíde, ale z vozidla sa ozval cestujúci, ktorý ma posmeľoval, aby som šla, že sa zmestím vedľa toho predo mnou,“ popisuje s úsmevom, ako ľudia nerozumejú, že trolejbus musí ísť po trolejoch.

Foto - Stano Stehlik

Prvá výhybka

Do odchodu máme 4 minúty, tak vystupujeme, aby pani Mária preložila palice na vedľajšie troleje. A vyrážame do ulíc! Šoférka ide plynulo, maximálne 50 km za hodinu. Kulisu nám robí aj zvuková nahrávka, ktorá hlási názvy zastávok. Po ceste vodička zbadá iné vozidlo, tak sa s vodičom pozdraví mávnutím ruky. Blížime sa k prvej zástavke a počujeme zvláštne bzučanie. Pochopím, že je to zvuk smerovky. Na prvej zástavke nás nikto nečaká. Ani na štyroch ďalších. „Asi čakajú na 212,“ domnieva sa šoférka.

Keď sa blížime k bodu, kde je potrebné zmeniť výhybku, upozorni nás na to. Pozerá, na ktorú stranu je otočená, ukazuje mi nad našimi hlavami písmeno A. Šoférka prehodí výhybku a šípka začne blikať doprava. „Nemusím vystúpiť a prehadzaovať to palicou, ako sa to robí pri električkách,“ dodá.

Foto - Stano Stehlik

Prvá cestujúca

Náš cieľ je Lovinského. Blížime sa k Račianskemu mýtu. Vonku je ešte tma, mesto vyzerá celkom ináč ako počas dňa. „Mám to takto rada, užívam si Bratislavu,“ hovorí páni Mária. Zrazu z diaľky zbadá dispečérske auto. Ako sa dozviem, toto vozidlo môže naháňať strach vodičom DPB, ktorí nedodržujú predpisy a napríklad počas jazdy telefonujú. Z Račianskeho mýta berieme prvú cestujúcu. Nastúpi, nepozdraví, tak sa opýtam, či je to norma? „Tí, čo nastupujú prednými dvermi, zdravia,“ upokojí ma pani Mária.

„Moja jediná pani vodička“

Prechádzame cez križovatku, kde sa dá odbočiť na hlavnú stanicu. Tu si treba dávať pozor na výhybky. Vodička preto spomalí a ja si uvedomujem, aké umenie je prechádzať popod výhybky tak, aby nebolo počuť žiaden rachot. Sedím na prvom sedadle, niečo jako VIP sedadlo, lebo cestujúci cez predné sklo všetko vidí. Všímam si cestu, ale aj to, že pri šoférke je chladnička a že používa len dva pedále. Páni Mária patrí k nadšencom veľkých vozidiel a riadenie trolejbusu si užíva naplno. „Ja počas šoférovania oddychujem,“ vraví.

Prítomnosť ženy za volantom však cestujúcich stále prekvapuje, čo občas aj komentujú. „Mám aj jednu stálu pasažierku, staršiu dámu, ktorá sa na mňa vždy teší a zdraví ma veľmi srdečne slovami: moja jediná pani vodička!“ prezradí s úsmevom a ešte si zaspomína, ako jej raz na dvere počas prestávky zaklopal istý muž, ktorý jej doniesol čokoládové prasiatko. „Že vraj som sa na neho pekne usmiala na ceste, tak sa prišiel poďakovať,“ hovorí.

Foto - Stano Stehlik

Na konečnej

Za hlavnou stanicou odbočujeme na Brnenskú. Na zástavke nastúpi ďalšia pani, neskôr sa pridá ešte jeden človek – je to kolega, ktorého odvezie do vozovne na Hroboňovej, aby mohol nastúpiť do práce. Keďže pôjdeme okolo Horského parku, pred nami je dosť komplikovaná odbočka doľava a ďalšia výhybka. Pri vozovni na Hroboňovej všetci vystúpia a my sa musíme dostať k obratisku, čiže odbočiť na ďalšej križovatke. Mám pocit, že sa do nej nezmestíme. Pani Mária také obavy nemá a do zákruty vchádza sebavedome. „Treba sa len viac vystrčiť, aby sa zmestil zadok vozu,“ vysvetlí s úsmevom.

A sme na konečnej! Tu nás čaká 11-minútový vyrovnávací čas, keďže máme meškanie 4 minúty.

Foto - Stano Stehlik

Len dva kočíky

O 5.09 vyrážame do mesta. Máme namierené k Centrálu. Ešte je to celkom pokojná jazda, pomerne málo cestujúcich. Pýtam sa vodičky, či ju pasažieri svojim správaním dokážu vytočiť a ona mi vysvetlí, že sa snaží byť na ľudí milá. „Nikomu dvere pred nosom nezavriem, počkám, veď, čo sa stane, ak niekam dôjdem o dve minúty neskôr?“ pýta sa. V mestskej hromadnej doprave platí, že šofér nemôže zo zastávky odísť skôr ako to má naplánované, ale keď mešká pár minút, je to v rámci normy. Ale ku konfliktom s cestujúcimi dochádza občas aj vtedy, keď sa do vozu chce dostať viac mamičiek s kočíkmi a v zmysle Prepravneho poriadku IDS BK zmestia sa tu len dva. „Keby sa im niečo stalo, ja som za to zodpovedná a preto som už musela istú mamičku presvedčovať, že, bohužiaľ, musí počkať na iný spoj,“ hovorí.

Foto - Stano Stehlik

Trpezlivosť

Blížime sa k Centrálu, ešte nás čaká odbočka, na ktorej treba dať prednosť električkám. Pýtam sa pani šoférky, aké vlastnosti musí mať šoférka takého veľkého vozidla a ona dá na prvé miesto trpezlivosť. Ide hlavne o trpezlivosť voči šoférom áut, ktorí sa ju snažia predbehnúť, obehnúť, spravia myšičku. „Musím všetko veľmi pozorne sledovať na ceste a vedieť aj predvídať, čo spravia iní, lebo ja nemôžem zrazu zabrzdiť, však by som mala na prednom skle všetkých cestujúcich!“ rozrozpráva sa. Žiadnu nehodu našťastie nemala.

Pýtam sa, či si už pomýlila trasy. Priznáva sa, že keď šoférovala električky, pomýlila sa, no na trolejbusoch sa jej to nestalo. „Tu treba sledovať drôt, keď sa pomýlite, tak je to zlé, lebo potrebný je odťah, ktorý vráti vozidlo pod vedenie,“ popíše.

S.O.S. gombík

Sme na konečnej pri Centráli, kde máme 20-minútovú prestávku. Obchodné centrum je ešte zatvorené, je tu ticho, ale vodička si zaspomína, ako si prednedávnom s iným parkujúcim kolegom všimli, že niečo padá zo strechy Centrálu. To sa decká hrali a z hora hádzali kamene! Okamžite volali na dispečing, aby kolegovci zasiahli a zabránili nešťastiu.

Rozprávame sa o bezpečnosti šoférov a pani vodička hovorí, že sa ľudí nebojí. Je pravda, že raz musela volať kolegov, aby jej pomohli s opitým pasažierom, ktorý zabudol vystúpiť na konečnej. „Nedalo sa ho zobudiť, tak som cestovala ďalej, podľa grafikonu, no potom, keď sa ten muž zobudil a zbadal, že je inde ako chcel, od zúrivosti začal kopať do sedadiel,“ zaspomína si a prezradí, že pre také prípady sa vo vozidle nachádza špeciálny S.O.S. gombík, ktorým privolá posily.

Foto - Stano Stehlik

Výpadok označovačov

Prechádzame sa po trolejbuse a kontrolujeme, či niekto nič nezabudol. Pani Mária zistí, že nefungujú označovače, zobrazujú sa na nich červené krížiky. Reštartuje vozidlo a od znova musí do systému nahádzať všetky informácie. Našťastie ten manéver pomôže a označovače sa zapnú, až na jeden. „Keby všetky nefungovali, musela by som to hlásiť na dispečing, keď nefunguje jeden, môžeme jazdiť,“ vysvetlí. Keďže do odchodu máme ešte čas, pýtam sa páni Márie, ako jej prácu na zmeny znáša rodina. Dozviem sa, že keď jej syn bol ešte mladší a ona ešte jazdila na električkách, snažila sa striedať zmeny tak, aby bola čo najčastejšie doma, keď sa dieťa vráti zo školy. Dnes má jej syn 21 rokov. Pýtam sa, či je hrdý na mamu - vodičku, ale pani Mária vysvetľuje, že jeho šoférovanie vôbec neláka, takže ani ju za volantom neobdivuje.

Foto - Stano Stehlik

Držať sa volantu

Vyrážame spred Centrálu. Onedlho sa bude rozvidnievať a o pol šiestej zapínajú prvé semafóry - práve zapli ten pred nami a naskočila červená.

Opäť pôjdeme hore, za vozovňu na Hroboňovej. Pýtam sa pani Márie, či sníva o kariérnom raste, že sa raz stane šéfkou. „Nie, ja sa držím volantu, chcem riadiť trolejbus a nie ľudí,“ vyhlási jednoznačne. Je zaujímavé, že o práci šoférky páni Mária snívala už dávno, ale kvôli rodine sa pre túto prácu rozhodla až neskôr. Dlhé roky pracovala ako záhradníčka pre jednu mestskú časť v Bratislave.

Už začína ranný ruch, na každej zástavke do trolejbusu nastupuje veľa ľudí. „Všimli si, že ste tu vy a že sa niečo deje, čo ich zjavne zaujalo,“ hovorí vodička, ktorá pasažierov pozoruje v spätnom zrkadle a na kamere.

Foto - Stano Stehlik

Láska k šoférovaniu

Tentokrát za vozovňou na Hroboňovej nejdeme na otočisko, ale na konečnú, na Valašskú ulicu. Tu sa nachádzajú domčeky, alebo skôr by som to pomenovala - stánky, či sociálne zariadenia, od ktorých majú vodiči kľúče. V jednom z nich sú toalety pre šoférov, v druhom - miestnosť, kde je maličká kuchynka s kávovarom a automatom na kávu. Tu ale veľa času nemáme, keďže sa blíži čas nášho odchodu a navyše tu pred nami stojí odparkovaný iný trolejbus, ktorý odchádza až po nás. To, samozrejme, znamená, že opäť je potrebné preložiť palice, čo nám zoberie trocha času.

Zobúdza sa nový deň, o čom nás intenzívne informujú čvrlikajúce vtáčiky. Svieži vzduch nás preberie, ak by sme po dvoch kolečkach spravených po Bratislave, pociťovali únavu. Pani Mária dnes urobí 10 takýchto kolečiek a únavu nepociťuje. Je zvyknutá na režim, ktorý si táto práca vyžaduje. Určite to musí byť o veľkej láske k šoférovaniu -  veď nie každý by sa odhodlal vymeniť prácu v záhradníctve za riadenie veľkého vozidla, ktorý je pripútaný palicami k drátom.

(Partnerom reportáží Ženy v nočnej službe je pramenitá voda Lucka)