|
“A ty si čí?”, spýtala sa po minúte ticha, ktorá sa mi zdala ako večnosť. Ešte stále som sa strašne bál, ale už som neľutoval, že som sa rozhodol pomôcť jej s nákupom. Tie dve plne naložené tašky by sama určite neuniesla. “Od Hudákových,” povedal som trasľavým hlasom. “Ty si Mariškin? Zlaté dievča,” povzdychla si pri mene mojej matky a zase sa odmlčala. Tak sme kráčali až k jej domu.
Vyzeral ako perníková chalúpka. Prikrčený vo vysokej tráve, strecha sa už trochu nakláňala, škridle akoby sa každú chvíľu mali zosypať. Z cesty sa cez husté kríky dala rozoznať už len dlhá veranda s rebríkom na pôjd a lampáše, ktorými sa na dvore večer svietilo. Nad tým všetkým sa majestátne skláňala stará čerešňa, prihrbená ako bylinkárka Kataňa, ktorá v tom dome bývala.
Volali sme ju ježibaba. Mala dlhý zahnutý nos, čierne prenikavé oči a drevenú bakuľu, vedľa ktorej sa krčila, akoby ju niekto zlomil v páse. Aj keď sme sa tvárili, že nie, všetci sme sa jej báli.
Kataňa sa nikdy nevydala a žila v tej polozrúcanine, ktorá jej ostala po rodičoch, snáď už celé storočie. Keď sme sa s chalanmi vracali domov zo školy, vždy sme pri jej dome zrýchlili krok a snažili sa tam nepozerať. A zrazu som mal prekročiť prah dverí, kde sa vraj schádzali čarodejnice.
Frantabáči raz v krčme rozprával, že v dedine bolo päť bosoriek, z ktorých vraj ostala už len Kataňa. Jeho otec ich vraj raz stretol, keď sa na svätého Jána vracal o polnoci domov. Za dedinou, pri starom zrúcanom mlyne tancovali nahé a hmkali nejaké zaklínadlá. Vyzvŕtali ho tak, že tam vraj takmer vypustil dušu. Myslel si, že je s ním už nadobro koniec, keď ho napokon úplne vysileného prepustili pod podmienkou, že nesmie nikdy vyzradiť, koho tam tej noci videl. Inak vraj zomrie celá jeho rodina.
Frantov otec si nakoniec zobral toto tajomstvo so sebou do hrobu. Aj keď podobné historky sa už stávali len krčmovými taľafatkami, pravdou bolo, že Katani sa každý radšej vyhýbal. No vždy, keď niekomu ochorela krava alebo začali dochnúť kurence, spomenuli si zúfalí dedinčania na ich bosorku a tá vždy pomohla. V bylinkách sa naozaj vyznala.
Mala ich všade. Viseli na priedomí, časť z nich sušila na verande. Keď mi rukou kývla, aby som ju nasledoval do kuchyne, srdce mi búšilo ostošesť. Vo vnútri som takmer prestal dýchať. Tá izba vyzerala ako sklad starožitností, a všade to voňalo levandulou. Začal som vykladať veci na stôl.
"Okoštuješ z môjho čaju,” povedala a postavila čajník na starú pec. “Ja, ja si radšej nedám,” vyjachtal som vyhýbavo. “A to už prečo?” spýtala sa a prebodla ma svojím pohľadom. Mlčal som. Hlavou mi preleteli najstrašnejšie historky o tom, ako bosorky otrávili deti jedom a potom ich zjedli. “Bojím sa,” vyletelo mi z úst. “A čoho?” pozrela sa na mňa nechápavo. “V dedine vravia, že ste bosorka,” priznal som.
Rozosmiala sa tak, až ju začalo pridúšať. Sadla si. “Takže bosorka,” povzdychla si. “A nie ste?” opýtal som sa. Na veľmi dlho, až tak, že sa mi od strachu začala ježiť koža na chrbte, sa mlčky zadívala von oknom a potom zašeptala: “Asi to už tak raz bude. Keď to všetci hovoria”.
Ten čaj som si nakoniec dal. Keď Kataňa odišla do komory po med, nazrel som potajomky do vedľajšej izby. Okrem velikánskej postele s perinou ma v nej zaujali staré obrázky a fotky na malej komode. Na jednej z nich bolo nádherné dievča s čiernymi kučeravými vlasmi, ktoré jej splývali na pleciach, odkiaľ sa smerom nadol zbiehal živôtik, ktorý odhaľoval mliečnu pokožku odvážne odhalených pŕs.
Len trikrát v živote som niečo ukradol, a táto fotka bola mojou prvou krádežou. Už nikdy potom som v tom dome nebol, ale našej bosorky som sa už nebál. Vždy keď stála na priedomí, som sa jej pozdravil, a ona sa tak potmehúdsky usmiala, akoby vedela, kam zmizla jedna z tej jej fotiek.
Zomrela na Vianoce, o tri roky neskôr. Pochovali ju na odľahlom mieste cintorína, akoby ešte aj kňazi verili na staré dedinské mýty.
Bola mojou prvou ženskou hrdinkou. Silnou a tvrdohlavou, ktorá sa nepodvolila dedine. Ktorá odmietla jej predstavu jedinej možnej šťastnej ženy. Aj v starobe sa smiala ako na tej fotke z mladosti. Uchovával som ju ako cenný artefakt z čarovného domu. “Všetci ju chceli,” povedal mi raz dedo. “Ale ona sa zaľúbila do žida,” vysvetľoval. “To sa vtedy nesmelo, čo?,” opýtal som sa. “Ľudia sú blbí,” vypadlo zo mňa. “Asi to tak už raz bude,” povzdychol si dedo, a vrátil mi tú fotku do zápisníka.
Prečítajte si aj Máš sestry? Tak poznáš ženy!
