|
Bol to čudný týždeň, hoci ako hovorí moja mladšia dcéra, išla jej karta. Najprv vyhrala súťaž v prednese prózy a potom tenisový turnaj. Radosť bola doma veľká.
Veď prózu prednášala z knihy, ktorú sme si boli kúpiť až v Prešove a na krste si ju nechali podpísať skvelou spisovateľkou. Úryvok z knihy deti v dcérinej škole tak bavil, že si knihu od skvelej spisovateľky objednali tiež.
Prvú výhru v tenisovom turnaj sme oslávili ešte viac, pretože prišla po mnohých turnajových prehrách.
Ale radosť nám zakaždým ktosi pokazil. Z turnaja sme si niesli medailu, ale aj poznámku mamičky, ktorá vo finálovom zápase vinila moju dcéru z pádu tej svojej. Nevedeli sme narýchlo ani oponovať, lebo čo poviete na to, že dieťa sa na druhej strane kurtu snaží dobehnúť loptičku a spadne a vinu pripisujú dieťaťu na opačnom konci.
Ani nadšenie z prvého miesta recitátorskej súťaže netrvalo dlho. Deň pred vyšším kolom súťaže si moju dcéru zavolala do triedy cudzia pani učiteľka a veľmi nešetrne ju pred celou triedou skritizovala za nedostatky v prednese. Deň pred súťažou pedagogička dieťa nepodporila a nedodala odvahu, ale vzala mu celú radosť z prednesu.
Bol to čudný týždeň, v ktorom sme vyhrávali ceny, ale dostávali lekcie z medziľudských vzťahov. Dcére som sa musela ospravedlniť za bezcitných dospelých a dospelým dohovoriť, že v hre je viac ako prvé miesta.
Bol to ťažký týždeň. Ešteže sa dnes začali veľkonočné prázdniny a budeme mať čas napraviť, čo súťaže pokazili.
Prečítajte si aj Samonasierací mechanizmus
