|
Bolo ich päť: Julia, Amelia, Gosia, Karolina a Wiktoria. Minulý piatok sa pobrali oslavovať 15. narodeniny Julie. Spolužiačky z gymnázia v poľskom, pribaltskom meste Koszalin. Jedna z nich pekne spievala, druhá milovala tanec. Niektoré z nich sa zapájali do dobrovoľníckych prác a zbierali peniaze pre choré deti. Kamarátky. Každá so svojim príbehom, snami, plánmi do budúcnosti. Ich životy sa len začínali!
Úniková hra mala byť spestrením narodeninovej oslavy, mala to byť zábava a overenie si vlastných síl. Akým spôsobom? Hra sa odohráva v takzvanom escape roome, čiže špeciálnej miestnosti, do ktorej účastníkov zatvoria a ich cieľom je dostať sa z nej von, ale až po rozlúštení záhady. Majú na to hodinu. Musia využiť každú chvíľu, rozmýšľať, spolupracovať, hľadať indície. Majiteľ escape roomu v Koszalinie na svojej internetovej stránke presviedča, že je to neopakovateľné dobrodružstvo, príjemná, adrenalínová zábava, pri ktorej bude účastníkom rýchlejšie búchať srdce. „Máš toľko odvahy a sily, aby si sa popasoval so strachom?“ čítame provokatívnu otázku, ktorou sa majiteľ snaží prilákať klientov a ponúka štyri tématické hry v štyroch miestnostiach. Popis jednej z nich znie: „Zdedili ste strýcov dom. Už roky so strýcom nikto neudržiaval kontakt, lebo po smrti tety Bernadety starček prišiel o zmysly. No vy chcete dom predať a preto ste tu, ale niečo vás tu stále drží. Len odhalenie strýcovho tajomstva vám dovolí odtiaľ odísť“.
Prečítajte si
Nevieme, či si Julia, Amelia, Gosia, Karolina a Wiktoria zvolili práve túto hru, ani nevieme, ako dlho sa hrali. Určite vieme, že zrazu sa museli popasovať s inou prekážkou – ohňom, ktorý v podniku vypukol. Boli zatvorené v miestnosti, z ktorej nebolo východiska. Možno sa len začínala zábavu. Možno už boli blízko rozlúštenia záhady a dvere by sa otvorili. No najprv asi zacítili dym. Možno si mysleli, že je to súčasť zábavy. Možno...
Úniková hra sa pre päť mladých životov skončila tragicky. Nikto ich nezachránil, neuvoľnil dvere, napriek tomu, že jeden z pracovníkov sa o to snažil, no neúspešne.
Vyšetrovanie odhalilo, že v dome pravdepodobne unikal plyn a ten zapríčinil požiar. Teraz sa v Poľsku začali kontrolovať zariadenia tohto druhu a hovoriť o tom, že by mali byť vybavené podobne ako kinosály, čiže únikovými východmi, núdzovým osvetlením atď.
Mne táto udalosť pripomenula inú - z môjho veľmi ranného detstva. V škôlke naša učiteľka zvykla pred obedom odviesť všetky decká k umývadlám v kúpeľni. Sama v tom čase upratovala miestnosť, v ktorej sme sa predtým hrali. Často sa stávalo, že sme v kúpeľni boli bez dozoru dospelých. Aj ten deň tomu tak bolo. Chlapci sa naháňali od umývadla k umývadlu. Jeden z nich utekal a zabuchol dvere. V tých dverách bola moja ruka. Dlho nikto dvere neotváral, napriek tomu, že som strašne revala. Nepamätám si, čo bolo potom, ako ma odvážali do nemocnice a čo som tam zažívala. Najdôležitejšie je, že mi ruku zachránili.
Bol to hrozný zážitok. Traumatický. Dodnes si ho pamätám a to napriek tomu, že som mala vtedy len tri roky!
Prečítajte si
(2).jpg)
Jasné, že sa tie dve situácie nedajú porovnať. Jedna sa skončila šťastne, druhá tragicky. Ale majú niečo spoločné. V oboch prípadoch deti - a to je jedno, či išlo o 3- alebo 15-ročné - zostali bez dozoru. V oboch prípadoch sa zábava - a to je jedno, či pre deti alebo pre dospelých, zmenila na hrôzu, pretože zlyhali bezpečnostné opatrenia. Zodpovedná osoba za bezpečnosť nebola zodpovedná. A kde sa podeli predstavivosť a predvídavosť? Nechávať ľudský život visieť na vlásku za zabuchnutými dvermi bez kľučky a bez garancie, že všetko funguje ako má, je neospravedlniteľná ľudská hlúposť. Je to ako vtiahnuť niekoho do hry, ale nepovedať mu, že je to ruská ruleta.
Malo to byť otužovanie v stresovej situácii, prekonávanie vlastných zábran, testovanie nervov a rýchlejšie búchanie sŕdc. Mala to byť úniková hra plná záhad, no Julia, Amelia, Gosia, Karolina a Wiktoria, žiaľ, únik nenašli. Zostala len vyhorená izba plná záhad.
