V osadách sú stovky bežkýň bez budúcnosti

 

Ak sa pozriete na obrázok rómskeho dievčatka na stupni víťazov poriadne, nájdete tam viac než len balerínky, v ktorých Annamária bežala. Nájdete tam celú mizériu našej spoločnosti. Nájdete tam príbeh o tom, ako Slovensko nepodporuje športové talenty. Nájdete tam príbeh o chudobe, príbeh o Rómoch. Príbeh o Moldave, a príbeh o nás.

Naratív pri obrázku malej šikovnej bežkyne ma hnevá. Annamária si zrazu zaslúži našu podporu, pretože dokázala bežať rýchlejšie ako ostatné deti. Až keď niečo dosiahla, odmeníme ju, pretože si často myslíme, že úlohou chudobných detí je vymaniť sa z osady samé. Že si musí zaslúžiť našu pomoc. Že keď to dokáže jedna, majú to dokázať všetci. Prenášame našu vlastnú zodpovednosť na nich, pretože je jednoduchšie tváriť sa, že za to nie sme zodpovední. Že sa musí snažiť, potom jej niečo dáme! Že to oni sami tak chcú žiť, že oni sami sa tam dostali.

Desaťtisíce detí v rómskych osadách majú sny. Chcú byť bežkyňami, policajtkami, murármi, hudobníkmi, vedkyňami, lekármi. Desaťtisíce detí majú tieto sny do určitého veku, a potom pochopia, že nič podobné sa nestane. Od mala to počúvajú v škole – aj tak z teba nikdy nič nebude, ty sa snažiť nemusíš. Len aby si prešiel ročník.

 

Prečítajte si

Najlepšie atlétky porazila v balerínkach a nadchla Slovensko. Dnes dostala Annamária prvé botasky

 

Annamária je symbol nášho zlyhania. Nedokážeme podporovať chudobné deti – nielen, ale aj v osadách. Tvárime sa, že by mali chodiť do školy, a potom si zaslúžiť nejaké benefity. Annamária do školy chodí, nevymeškala vyučovanie, je svedomitá a reprezentuje svoju školu. Robí teda všetko to, čo od nej spoločnosť chce. A predsa nemá ani na tenisky a v diskusiách pod fotkou visia príspevky, že bude v štrnástich tehotná a na dávkach. Takí sme – predsudkami, stereotypmi a vlastnou malosťou zabijeme sny aj tých pár detí, ktoré sa vyhrabali trocha vyššie ako ostatné. Tresneme ich po hlave.

Alebo – a to je lepšia možnosť – namiesto rasizmu pošleme peniaze Annemárii. Sympatický príbeh, uľavíme svedomiu. Vrátime sa späť k svojmu životu, s lepším pocitom. Politiky sa nezmenia, školstvo deťom z chudobných rodín nevie pomôcť, a politici? Politici sa do toho nepustia, pretože všetky prieskumy voličov hovoria, že téma je to nepopulárna, reforma bude drahá a politické body im to nepridá – u žiadnych voličov z týchto dvoch skupín.

Podobných príbehov z osád som videla desiatky. Mizéria osady sa nedá opísať, kým nespoznáte príbehy nielen Annymárie, ale aj Jožka, Martiny, Filipa, či Emilky. Kým nepochopíte, že tisíce detí z chudobných rodín sa z toho samé nevyhrabú, a že nejde o balerínky, ani krásne nové tenisky. Máme tu systémový problém, ktorý každého, kto sa nenarodil v bohatšej rodine, nechá topiť sa pod vodou a žiada, aby sa sám naučil plávať a vyliezol von. A potom na kraji bazéna krútime hlavou a ponosujeme sa – keď jedna skupina vyliezla von, prečo  druhá nie? Pod vodou nevidno, že bohatým deťom dávame schodíky. A chudobným? Záťažie na nohu.