Tohto roku som mala štyridsať. Zatiaľ, čo do dňa narodenín som si hovorila, že som večne mladá a nič sa nezmení, hneď deň "po" som začala pociťovať únavu, dýchavičnosť a badať hlbšie vrásky. A tak sa to so mnou ťahalo od leta do jesene. Hlava hovorila že je to blud, malý rohatý našepkával, že nie je.

Tento rok mi však popri mojej štyridsiatke vyviedol niečo podstatne viac hodné zamyslenia sa nad vekom ženy.

Mám tri najbližšie priateľky. Jednu z čias internátu, jednu z mesta, kde som kedysi žila a jednu v meste, kam som sa nasťahovala.
Tieto tri moje priateľky sa poznajú len z rečí, osobne sa nikdy nestretli. Všetky sú v mojom veku, vlastne dve sú staršie, s každou si skvele rozumiem.

I tak sa tohto roku stalo, že dve sú tehotné a tretej idem budúci týždeň za svedka na svadbu.

Chápete? V čase, keď si ja meriam truhlu, dve privedú na svet dieťa a tretia si ide užívať medové týždne. Čo viac sa mi môže stať, aby som pochopila, že som mladá?

Jedna čaká tretie dieťa, druhá druhé a tá najstaršia mi pred mesiacom napísala: " Som na Champs-Élysées. Požiadal ma o ruku."

Tak som sa potešila každej z týchto správ! Aj keď tú poslednú som sa dozvedela v revúckej krčme a tá má od Champs-Élysées ďaleko. Tie ženy sa stali mojim prameňom večnej mladosti.

Celý tento trojitý signál o mojom mladom veku má aj svoj nedostatok. Výrazne sa zúžil okruh ľudí, s ktorými si môžem dať víno.

Ale neobetujem nejaký ten hlavybôľ za pocit, že život sa vlastne ešte len začína?

 

Prečítajte si aj Nosy, zadky a iné ženské nedostatky