Mladšia dcéra prišla zo školy s črevnou virózou. Staršia s túžbou naučiť sa hneď a zaraz variť krupičnú kašu. 

Uložím mladšiu do postele, zmeriam jej teplotu, po lyžičkách dávam vodu. Kým odídem, k posteli ešte pre istotu položím lavór. Staršia si zatiaľ v kuchyni rozloží všetko, čo bude potrebovať na kašu. Keď jej vidím v očiach to odhodlanie, kapitulujem, postavím sa vedľa nej ku sporáku a ďakujem Bohu, že si vybrala len krupičnú kašu a nie sviečkovú - bude to rýchlo. 

Keď jej vysvetľujem, že akonáhle zovrie mlieko a začne doňho sypať krupicu, musí kašu neustále miešať, nedôverčivo sa spýta: „Nepopálim sa?“ Nuž, nečudujem sa. Odmalička ju učím držať sa od ohňa čo najďalej a potom od nej chcem, nech stojí pri ňom a hoci cíti sálavé teplo, nech len drží varechu a mieša.  

Kým idem skontrolovať mladšiu, staršej vykypí mlieko. Tečie dole sporákom až na zem, na veľkú radosť psa, ktorý si v ňom omočí úplne všetko. Je mi jasné, že za chvíľu bude vracať aj on... „Veď si mi to nepovedaláááá," jačí staršia, keď ja jačím, že mala na mlieko dávať pozor a rýchlo stiahnuť plameň na sporáku. 

Nič to, pokračujeme ďalej. Bublajúce mlieko ju fascinuje až tak, že akosi nevie skoordinovať sypanie krupice a miešanie kaše. Buď sype, alebo mieša. „Budú tam hrčky ako svine," poviem. „Nevadí, zjem aj takú," usmeje sa dcéra a už nalieva kašu do tanierov. Ani sa nenazdám a kuchynská linka je zakydaná aj od kakaa a škorice. 

„Môžem to jesť aj ja?" nakukne mladšia. „Zmizni, veď vraciaš! Postrúham ti jabĺčko," odprevadím ju do postele a ako odškodné za nedovolenú kašu dostane bozk na čelo a paplón až na uši. 

V kuchyni je spúšť, vôňa kaše a škorice sa miešajú v jedno, keď pokoj v duši naruší email. Píše mi mama kamarátky a posiela mrazivý odkaz: že jej dcéra zomrela. 

Tak predsa... Šesť rokov sme všetci verili, že sa stane zázrak. Že Boh nevezme deťom mamu, keď im už vzal otca. Že kamarátka sa vylieči a jej dve dcérky budú konečne šťastné. Že už nebudú musieť chodiť zo školy s obavami, v akom stave nájdu doma mamu a či ju tam ešte vôbec nájdu... 

Revem na balkóne, cez slzy pozerám do tmy a myslím na dve dievčatá, ktoré stratili mamu. Kto ich naučí variť krupičnú kašu? A kto im donesie do postele postrúhané jabĺčko, keď ich skolí choroba? 

Zapaľujem sviečku. Za kamarátku aj za všetky mamy, ktoré nestihli naučiť deti všetko, čo chceli. Za mamy, ktoré nad svojimi chorými deťmi bdejú už len ako anjeli. 

Dušičky prišli tento rok skôr...