„Oooo, aký pekný dom! Ako dlho v ňom bývate? Ako sa volá mačka? Koľko má rokov? Keď sa tak o mňa obtiera, asi ma má rada, však? Čo budeme jesť na večeru?“ Kládla otázky jednu za druhou, že sa človek ani nestíhal nadýchnuť, aby na ne odpovedal. Bola všade, ako tieň, ktorý sa nevzďaľuje ani na krok. Naša návšteva. Roztomilé 7-ročné dievčatko v sprievode mamy - našej známej, s ktorou sme sa nevideli roky. Vlastne naposledy nás navštívila s manželom a dcérkou, keď bola bábätkom.

S Dankou a Jankom sme sa kamarátili dlhé roky, ešte pred ich a našou svadbou. Tvorili sme zohranú partiu, radi sme vo štvorici hrávali karty, bláznili sa, ale keď sa odsťahovali do Poľska, vídavali sme sa zriedkavejšie. Tam sa Danka stala riaditeľkou školy a kariérne rástla. Vždy snívala o vlastnom dieťati, ale kým ho nemala, vyžívala sa pracovne. Bola v tom veľmi dobrá a deti ju milovali.

Odkedy na svet prišla ich dcéra, zmenili sa ich priority a tak sme si uvedomili, že približne 7 rokov sme neboli spolu.

 

Prečítajte si

Píšte tomu, koho obdivujete

 

Mysleli sme si, že bude viac času na spomienky s Dankou, ale roztomilé dievčatko neodišlo ani na krok a keď chcelo ísť spať, tak len v sprievode mamy. Stihli sme sa dozvedieť iba smutnú správu: Danka a Janko sa rozvádzajú. Áno, bývali sme svedkami toho, ako na seba pokrikovali, ale že rozvod? To sme nečakali. Mysleli sme, že možno dieťa situáciu „zachráni“. „Janko mi chce malú zobrať a bojuje o striedavú starostlivosť! Verila by si tomu?!“ nervózne popisovala situáciu Danka a hneď dcérku pritúlila, ako keby chcela názorne ukázať, ako ju k otcovi nepustí.

Ďalší deň boli mama a dcéra na výlete. Keď sa vrátili, roztomilé dievčatko k nám už nebolo také roztomilé. Hneď vo dverách som zbadala nadudranú tvár – podobnú tej, ako som vídavala u Danky, keď s niečím nebola spokojná. Výlet sa jej nepáčil, napriek tomu, že bol celý šitý na mieru malej slečne. „Ani som si nestihla nič pozrieť pre seba,“ sťažovala sa kamarátka. Nespoznávala som ju – úplne ju dcérka ovládala.

Nespokojná s výletom slečna sedela a zízala do mobilu. Kópia svojej mamy, ktorá na diaľku spoza nášho kuchynského stola riadila školu. „Kedy bude večera?!,“ netrpezlivo sa opýtala dievčinka. Povedala som jej, že ju môže urýchliť, keď mi pomôže s prestieraním stolu, ale to už nepočula. Alebo nechcela počuť. Vrátila sa k virtuálnej realite.

Po večeri, ktorú takmer celú nechala na tanieri, prišiel moment, keď sa k nám ozvala: „Nejde mi internet,“ oznámila. Nikto nereagoval, a dievčatko bolo z minúty na minútu nervóznejšie. Keď sme ťa my prosili o pomoc, nereagovala si a teraz nemusíme reagovať my, keď ty potrebuješ pomôcť,“ poznamenal môj manžel.

„Ty si nepomohla prestierať stôl?,“ zatvárila sa prekvapenie mama, keď na chvíľu odložila svoj mobil. A tým to skončilo.

Po niekoľkodňovej návšteve sme boli už trochu unavení. Bolo nám ľúto známych, že sa rozvádzajú. Bolo nám ľúto aj ich deťaťa, ktoré – ako sme pochopili - je medzi nimi. Vysoká pedagogická našej známej nepomohla vo výchove vlastného dieťaťa. Ani niekoľkoročná prax. Ani ceny ministra školstva.

Strach o to, že príde o najmilovanejšiu osobu ju zviazal silným povrazom. A ten povraz v ruke držala jej dcéra. Ona už veľmi dobre vie, ako s ním má narábať, aby dosiahla, čo chce. Veľmi dobre vie, ako svojich rodičov vydierať. A keď som tak pozorovala tieto dve bytosti – mamu a dcérku, spomenula som si, čo už dávno napísal  Robert Fulkhum: „Netrápte sa tým, že vás deti nepočúvajú, ale trápte sa tým, že vás vždy pozorujú“.