Keď prichádzame k obrovskej budove, ešte nevieme, čo s ňou bude. Už je isté, že odborárom sa bratislavský Istropolis podarilo predať a podľa listu vlastníctva patrí dvom developerským firmám. Čo to znamená, však nevieme.    

Nový majiteľ vyvoláva obavy, či Istropolis nečaká podobný osud ako Park kultúry a oddychu. Developerské firmy ešte nepovedali, čo presne s budovou bude, ale tvária sa, že búrať sa ju nechystajú. Pre mestskú časť je zbúranie budovy neprijateľné.

Ľubica Lehotská, ktorá nás víta pri vchode pre zamestnancov, má na to jednoznačný názor. „To je technická pamiatka, má špecifickú konštrukciu, ktorá sa nedá zbúrať a preto som presvedčená, že noví majitelia ju zachovajú a ešte vylepšia,“ hovorí presvedčivo žena, ktorá v bratislavskom Istropolise pracuje 7 rokov, ale pozná ho dôverne oveľa dlhšie,

Vybrali sme sa s ňou preto na špeciálnu prehliadku budovou, aby sme zaspomínali, čo sa tu za tých 36 rokov, od kedy je v prevádzke udialo.

 

Foto - TASR

 

V prázdnom bufete

Výťahom pri vrátnici sa odvezieme na poschodie, kde si pozerám bufet so strieborným pultom. Hneď sa mi vynoria spomienky, keď som tu v zákulisí bola pred takmer 20 rokmi. Koncom 90. rokov tu totiž dvakrát s odstupom niekoľkých rokov vystúpil poľský ľudový súbor Śląsk. Pri tom bufete sme sa s tanečníkmi stretli.  Vlašský a parížsky šalát, rožky, kofola - to bola základná ponuka. Dnes to tu zíva prázdnotou a vyzerá to, ako keby tu o to nikto nezakopol niekoľko rokov.

„Bufet funguje, keď sa tu niečo deje,“ vysvetlí mi pani Ľubica a rázne opakuje, že všetko tu funguje normálne. „Neviem, odkiaľ sa berú tie chýry, že tu všetko skončilo, tu sa naozaj deje veľmi veľa,“ zdôrazní a úprimne verí, že sa tu od septembra vráti všetko do normálu.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Dar od Fidela Castro

Ideme dlhou chodbou, ktorá je obložená drevom. „Tí, ktorí to stavali, si na tom dali záležať,“ hodnotí pani Ľubica, ktorá si myslí, že stavba musí prejsť generálnou rekonštrukciou, pretože sa tu dlhé roky neinvestovalo.

Upozorní na vzácny obklad – mramor, ktorý Československu venoval kubánsky vodca Fidel Castro. Kongresovo-kultúrne centrum na Trnavskom mýte vznikalo v rokoch 1956-81, autormi projektu boli Ferdinand Konček, Iľja Skoček a Ľubomír Titl. Ako prvá bola v roku 1967 postavená výšková 16-poschodová budova, neskôr v roku 1971 Dom techniky a v roku 1974 - Dom detí a mládeže. Na záver Dom Revolučného odborového hnutia, s niekoľkymi sálami na kultúrne podujatia, ktorý začiatkom 90. rokov premenovali na Istropolis.

 

Výstvab Istropolisu v roku 1980. Foto archív - TASR

 

Stratila sa v labyrinte

Od pani Ľubice sa dozvedám, že celý komplex budov je medzi sebou poprepájaný podzemnými chodbami. Sú vraj ako labyrint  – kto ich nepozná riskuje, že sa v nich stratí, tak ako sa to stalo pani Ľubke. „Vybehla som na chvíľu vysypať smeti, bez mobilu a niekto zabuchol dvere od veľkej garáže. Ja som sa šesť hodín nevedela dostať von a hľadala v tom bludisku cestu. Už mi bolo do plaču, no napokon som nejako trafila do Domu techniky a tadiaľ som vyšla,“ opisuje svoj traumatický zážitok.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Keď sa rozprávame o veľkosti budovy Istropolisu pani Ľubka upozorní na to, že veľké priestory je ťažko vykúriť. „Dávnejšie, za socíku, nikto nebral na šetrné opatrenia ohľad, malo to byť reprezentačné a bolo, nikto si teda nerobil starosti s tým, že sa vykurujú obrovské chodby,“ popisuje. Niektorí podnájomníci podľa nej odišli z budovy práve kvôli zime. Ako Radošinské naivné divadlo, ktoré tu sídlilo od začiatku 90. rokov, no pred dvomi rokmi sa odsťahovalo.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Na najväčšom javisku

Z bufetu smerujeme k najväčšej sále v Bratislave, kam sa zmestí 1280 divákov. Veľká sála bola pôvodne projetkovaná na 900 divákov, v roku 1976 však dostali architekti príkaz z Komunistickej strany Slovenska (KSS) zväčšiť sálové priestory tak, aby sa dali využívať na stranícke zjazdy. Na jedno zjazde sa zúčastnila aj pani Ľubica, ktorá v tom čase pracovala v televízii a dostala úlohu urobiť spravodajský príspevok.

„V prvých radoch sedeli sami starí komunistickí papaláši, tie obrázky boli hrozné!,“ spomína a napodobňuje aj prejav Vasiľa Biľaka, na základe ktorého mali komunisti príkaz hlasovať za. Sám Biľak to však nezvládal a hlasoval aj za, aj proti. „My sme sa na tom tak smiali,“ popisuje prácu s kolegami z televízie, aj keď pracovať na takom zjazde zábava vôbec nebola. Vtedy bol každodenný chod Domu ROH pozastavený, budova bola tri dni pred zjazdom dôsledne kontrolovaná, do veľkej sále mali zamestnanci vstup zakázaný.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Takmer Carnegie Hall

Keď sa prechádzame po chodbe zistíme, že sálu si práve pozerá záujemca, ktorý by si ju chcel prenajať a tak sa nám podarí do nej nazrieť. Osvetlená je len scéna a my sa nachádzame práve v  jej centre. Zvláštny pocit, pozerať sa odtiaľto na amfiteatrálne sedenie, rady oranžových čalúnených stoličiek. „Keď tu nesedia diváci, nevyzerá to na takú veľkú miestnosť, že?,“ položí otázku pani Ľubka. Má pravdu. Hneď si ale spomenie na zážitok s plnou sálou. Bolo to na deň detí v roku 1983, kedy sa pani Ľubica dostala rovno na pódium. „Paradoxné je to, že ja som sa dostala do Domu ROH prvýkrát hneď na pódium, napriek tomu, že som sa nikdy členkou strany nestala!,“ vyhlási a tak sa dozviem, že pani Ľubica mohla kráčať cestou profesorskej kariéry, ale odmietla zložiť sľub a prednášať marxistovské teórie. Ako špičková angličtinárka, ktorá nebola v strane, bola za trest preložená na základnú školu, kde sa mohla starať iba o deti v družine.

 

Foto - Stano Stehlík

 

„Nemala som právo učiť, ale riaditeľka zistila, že nemám vykradnutý mozog, tak ma poprosila, aby som učila angličtinu a Slovenčinu,“ spomína pani Ľubica, ktorá vtedy so žiakmi pripravila autorský program pri príležitosti dňa detí. S tým programom ich pozvali vystupovať na veľké pódium v Istropolise, kde sa po celý deň konali rôzne atrakcie pre deti. „Boli sme prekvapení, že sme sa hneď ocitli na pódiu,“ popisuje pani Ľubica a ukazuje, kde stálo piano, na ktorom hrala deťom, kde stála jej 8-ročná žiačka, ktorá celému detskému zboru dirigovala. „Po nás vystupovali takí velikáni ako Meky Žbirka, Beáta Dubasová či Tublatanka,“ dopovie a ja vidím, ako jej při tejto spomienke žiaria oči. „Tá sála bola úplne plná, takže keď nám tlieskali, mali sme pocit, že to je najväčšia výhra nášho života! Niečo mimoriadne! Ako v Carnegie Hall!“

 

Prípravy na muzikál Dracula.  Foto - TASR

 

Dosky, čo znamenajú svet

Odchádzame z veľkej sále, svetla sa zhasínajú. Kráčame k verejne prístupným priestorom a vyjdeme dverami hneď pri šatniach, ktoré sú o tomto čase prázdne. Zažiť však museli tisícky podujatí. Pani Ľubica sa ich snaží ymenovať: niekoľko ročníkov Bratislavskej Lýry, muzikály ako Mníšky, Dracula, vystupovala tu Marta Kubišová, Iveta Bartošová, Helena Vondráčková a tento rok tu 70. narodeniny vo vypredanej sále slávil Marian Varga. Tu začínal aj bratislavský filmový festival. Uskutočnili sa tiež impozantné vystúpenia skupiny Stomp, či japonských umelcov Yamato či Olympic.

 

Šatne v Istropolise.  Foto - TASR

 

Keď tak vymenuváva rôzne podujatia, ja si spomeniem na vystúpenia, o ktorých mi pred rokmi rozprával Michal Dočolomanský. Ten vtedy v legendárnom predstavení Na skle maľované stvárňoval hlavnú úlohu. Práve toto predstavenie, keď sa divadlo P. O. Hviezdoslava prerábalo, bolo zárukou, že všetky rady vo veľkej sále budú vypredané.

 

 Súťaž Miss 2001 v bratislavskom Istropolise.  Foto - TASR

 

Obchody či škatule

Od šatni ideme smerom k bývalej kinosále. Po ceste mi pani Ľubica ukáže obchody, ktoré sa nachádzajú na chodbe. „Tieto škatule tu asi nemali dobudovať, ale urobili ich tak, aby to vynášalo,“ zhodnotí. Okrem svadobného salónu, butiku, optiky, fotografa, tlačiarne, tu bola ešte predajňa s kabátmi. „Oni na leto odchádzajú, lebo vtedy nemajú zákazníkov, ale každú jeseň sa vrátia späť,“ vysvetľuje pani Ľubica. Ukáže mi tiež biele dvere, za ktorými sídli firma Zľava dňa, ktorá, ako pani Ľubka popisuje, svoje priestory veľmi moderne zrekonštruovala. V Istropolise funguje aj Divadlo Wustenrot a dočasne Bábkové divadlo, ktorého budova sa opravuje.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Čary - máry

Stojíme pred kinom, ktoré už nefunguje. Sídli tu Apoštolská cirkev. Pani Ľubica si však pamätá na časy, keď sem chodila so svojimi deťmi. Po premietaní vždy navštívili cukráreň, tam je dnes kancelária. Ešte mi ukáže stoličky na chodbe – dávna výbava cukrárne. Dnes už vidno, že svoje najlepšie časy majú za sebou, ale ešte sa na nich dajú rozoznať rozprávkové vzory. Dostávame sa do čarodejníckeho centra, ktoré sa vola Academia Arcana. „To je vysoká škola čarodejníctva, tu sa učí mágia, tarot, filozofia, psychológia,“ opisuje svoje pracovisko naša hostiteľka. Neviem, čo mám od toho čakať, ale keď vstúpime do vnitra vidno, že to tu žije. Na stole sú predmety, ktoré boli vyrobené deťmi. Pani Ľubica sa venuje aj umeleckým aktivitám. „A na svätú Luciu pečieme deťom špeciálne koláčiky s vinšom vo vnútri, aby sme takým hravým spôsobom upozornili na rôzne hodnoty,“ hovorí pani Ľubica.

 

Centrum Ľubice Lehotskej.   Foto - Stano Stehlík

 

 

Rozlúčka. Navždy?

Naša prehliadka sa končí, pani Ľubica nás vyprevádza von a ešte nás upozorní, že dlaždice, na ktorých pred vchodom do Istropolisu stojíme, sa môžu prepadnúť. To by sme skončili v garáži. Je mi jasné, že tento komplex potrebuje dobrého hospodára, ktorý sa oň postará. Zostáva len dúfať, že nový majiteľ to zvládne a Istropolis citlivo zrekonštruuje, aby zachoval aj spomienky na dávne časy. Tak ako si v Poľsku ponechali socialistický skvost v centre Varšavy - Palác kultúry a vedy. Keď odchádzame z Istropolisu, ešte sa obzriem za seba. Nechcem povedať zbohom, lebo dúfam, že to nie je rozlúčka navždy.

 

Foto - Stano Stehlík

 

Prečítajte si aj TIP NA VÝLET v Žiarskej doline: Spustite sa na kolobežke zo Žiarskej chaty