Trochu som sa naľakala, keď som zistila, že sa z toho stal syndróm. Lebo veď nočné pyžamové párty sú povolené a vychytené a malé dievčatá či tínedžerky ich zbožňujú. Pyžamové víkendy letia tiež, hlavne medzi mužmi. A keď to chytí ženy, tak je z toho syndróm a nadávky na facebooku?

Ja som si pyžamový deň nikdy nestihla naplánovať, ale jeho obeťou som sa stala veľakrát. Hlavne počas materskej a rodičovskej. Z pyžama som sa snažila dostať každých desať minút, ale každých deväť minút sa udialo čosi dôležitejšie. Musela som dojčiť, potom prebaľovať, potom chodiť a čakať na grganie, potom čosi navariť a zjesť, aby som to celé dala odznova. Vrchol psychohygieny bolo umyť si zuby a nie dostať sa z pyžama.

Keď deti odrástli, stala som sa obeťou pyžamového syndrómu spojeného s home office. Stále, keď som sa snažila prezliecť, bolo treba vydať správu, napísať článok alebo s niekým telefonovať. Veci sa diali bez ohľadu na môj domáci dress code. A aj káva sa lepšie pila v pyžame za počítačom. Proste, nulová sebadisciplína.

Ale je pravda, že pyžamový syndróm sa skončil v momente, keď som musela ísť do obchodu. Predsa len, som vychovaná generáciou mám a starých mám, ktoré si dali rúž, aj keď šli vyniesť kôš a u kaderníčky sa objednali pred zákrokom v nemocnici, lebo aj v nemocničnom pyžame treba vyzerať chic.

A tak som sa pri prezeraní fotografií žien v pyžame a v papučiach v britskom Tescu, ktorým na facebooku nadávali, že sú nechutné, cítila trochu rozpoltene. Pripúšťam, nie je to práve ukážka bontónu. Ale mali aspoň župan. Iní si na pyžamo hodia tepláky a nikto ich v obchode nefotí na facebook. A čo tí, čo pribehnú do supermarketu rovno po 12 kilometroch behu, celí spotení a nabudení.   

Hovorím, neviem, čo si o tom myslieť. Muži v pyžame by radšej zomreli od hladu aj s rodinou, než by šli čosi kúpiť do obchodu. Ale ženy idú a nakúpia hoc aj v nočnom oblečení. A nielen nakúpia. V pyžamách odnesú deti do školy, niektoré vraj v britských školách idú v pyžame aj na rodičovské združenie.

Pyžamový syndróm, ktorý opísal novinár Robin Livingstone ako trend v roku 2003, je vraj hlavne stav mysle spojený s lenivosťou a prokrastináciou. Veď, nehádam sa. Hovorím, že by som musela mať fakt nóbl pyžamo, aby som v ňom vošla do supermarketu.

Ale, ak v stave lenivosti a prokrastinácie niekto stihne nakúpiť, odviezť deti do školy a ešte ísť na rodičko, tak ja mu nadávať nebudem. Dokonca si myslím, že britské Tesco by malo namiesto zákazu a rečičkách o dress code pri nakupovaní, dať ženám v pyžamách 50-percentné zľavy. Veď nestrácajú čas ani prezliekaním, len aby nakúpili. Nie je to skôr na zlatú clubcard?

 

Prečítajte si aj Ako ženy (ne)držali spolu v roku 2016