Vonku pršalo ako z krhly. Pamätám sa, ako mi napadlo, že je to dobre, pretože ak bude Fero plakať, nebude to aspoň nikto vidieť. Stál tam hrdo, so zovretými päsťami, bez náznaku rozrušenia. Akoby to bol čakal.

Čejen ho z celej sily sotil. Fero pristál v mláke, dlaňami sa zaryl do blata a podľa grimasy na tvári bolo vidieť, že si poriadne udrel lakeť. Každý iný chlapec by sa rozplakal a ostal tam ležať. Ibaže Fero bol iný. Pomaly sa postavil a vrátil sa tam, kde stál predtým. Čejenovi, ktorého sme tak prezývali pre jeho indiánsky účes, sa pozrel priamo do očí.

Čejenovi parťáci sa prestali smiať. Ostatné decká len ticho čakali, čo sa bude diať. „V čom teraz pôjde Ferinko zajtra do školy?“ opýtal sa posmešne Čejen a jeho cvičené opice sa zase rozrehotali. Fero mal celé nohavice od blata a stekala mu po nich voda. Odkedy začal chodiť do našej školy, chodil stále v tých istých tesilových nohaviciach. Iné nemal. A nemal plno iných vecí. Knihy si nosil v ľanovom vrecúšku,  v akom sme my ostatní nosili úbor na telesnú. Na nohách mal vždy žlto-čierne plátené kopačky. Ošúchané mokasíny nosil len v nedeľu do kostola.

Fero bol z vedľajšej dediny a bol jedináčik. „Našťastie,“ povzdychla si moja mama, keď mi vysvetľovala, že sa mu v škole nemáme posmievať. Jeho otec pil, a Fero musel aj s mamou často pred ním v noci utekať k babke v našej dedine. Raz tiež tak utiekli a už sa tam nevrátili.

„Toto je František a bude odteraz vaším novým spolužiakom,“  povedala naša triedna a usadila ho ku mne. Prvé dni sme toho veľa nenahovorili. Hanbil sa. Najviac na matematike. Nemal pravítka, uhlomer ani kružidlo. Keď som mu povedal, že si môže požičať moje, iba odmietavo pokrútil hlavou a kreslil kružnice ďalej od oka. 

Nehanbil sa len v kostole. Prišiel medzi nás ako nový miništrant a v kostole bol jedným z nás. Cez biele miništrantské rúcho a čiernu sukňu až po zem nikto nevidel, čo má na sebe. Pri oltári sme si boli všetci rovní.

Po omšiach sme vždy chodili spolu domov. Raz sa mi priznal, že otec ho udrel prackou opasku tak silno, až mu začala tiecť krv z nosa. Úder bol taký silný, že opasok vyletel otcovi z rúk. Fero ho zdvihol a podal mu ho. Nato sa vraj jeho otec rozplakal. A odišiel.

„Predstav si, že by si sa vedel biť ako Bruce Lee,“ povedal mi po chvíli ticha, ktorá po tejto príhode nastala. „Že by si sa nikoho nemusel báť,“ dodal a pozeral kamsi pred seba. „To by bolo super,“ pritakal som. „Koho by si zbil, keby si sa tak vedel biť?“ opýtal sa ma. „Čejena,“ odpovedal som bez rozmýšľania. „Dal by som mu nakladačku, pred všetkými spolužiakmi,“ vyhŕkol som nadšene. „A ty?“ opýtal som sa. „Nikoho,“ povedal. „Ja by som sa nebil,“ zašeptal do tmy a ja som na neho nechápavo pozeral.

Keď som ho potom videl, ako stál celý premočený proti Čejenovi a bez mihnutia oka čakal na ďalší úder, pochopil som. Stačilo, že sa ho nebál.

Čejen kopol Fera celou silou do brucha a ten opäť letel do mláky. Voda sa rozprskla na všetky strany a Fero v nej chvíľu vyzeral ako utopenec, ktorého práve vyplavilo na breh. Pozbieral si knihy, čo mu vypadli z vrecúška, vstal a opäť sa postavil rovno pred Čečena. „Kašli na to, nestojí ti za to,“ ozval sa jeden z Čejenových kámošov. Začínalo im byť jasné, že z tejto bitky vyjde ako víťaz Fero, nech by ho udreli aj stokrát. Čejen to skúsil už len raz. Keď sa Fero aj tretíkrát postavil rovno pred neho, zahundral len „posratý žebrák“ a zavelil na odchod. Odvtedy sa ho už nikdy ani len nedotkol.

Strašne som sa vtedy za seba hanbil. Za seba a všetkých spolužiakov. Že sme boli zbabelí a priposratí. A nikto sa ho nedokázal zastať. Nič sme pre neho neurobili. A pritom stačilo tak málo. Aby sa nikto z nás nebál.

Občas si na to celé spomeniem, keď počúvam od „frustrovanej mládeže, ktorej veľmi nešiel dejepis“, že „sa raz stretneme na ulici a prejde ma smiech“. A vravím si, nepotrebujem byť ako Bruce Lee. Stačí, ak budem aspoň „iba“ ako Fero.

 

Prečítajte si aj Prečo je nový rok víťazstvom nad Zubatou