Tohto roku som už druhýkrát v povinnej domácej karanténe. Je ráno, pijem kávu z hrnčeka z poľskej keramiky a pozerám von oknom. Je tam dážď, „coronita“ (ako jej hovorí moja kamarátka zo Španielska), núdzový stav a čiastočný lockdown. 

Pozriem radšej do rúry, tam je koláč! Ku káve. Aj keď dnes je znova ten deň, keď by aj moja káva potrebovala kávu, ako sa hovorí. Dnes ráno by ani psa von nevyhnal. (Vďakabohu, že som na to myslela, keď sme kedysi premýšľali nad domácim zvieratkom. Vypustím mačky na terasu, tie si v rámci tých 15 m2 určite nájdu miesto na ich celodenné hibernovanie.)

No ozaj, psa by von teraz teda naozaj nikto nevyhnal. Samého. Keď ho môže využiť na legalizáciu svojho pobytu vonku. Síce len v okruhu 100 m od domu, ale aj tak sú psíčkari vo výhode oproti nám, čo síce máme terasu s rozlohou 15 m2, ale ako domáce zvieratko mačku (a teraz navyše ešte aj povinnú domácu karanténu).

Áno, lockdown nás obmedzil v niektorých našich základných ľudských právach a slobodách (to sú tie, ktoré nám garantuje Ústava Slovenskej republiky a o ktorých sa učia už žiaci II. stupňa základnej školy na predmete občianska náuka).

Ilustračné foto - pixabay.com

Ak máte doma tínedžera, určite sú Vám dobre známe najmä účelové „ad hoc“ dezinterpretácie týchto práv vo vlastný prospech.  Nemáte od neho občas na tanieri napríklad takú nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, slobodu myslenia a svedomia, tajomstvo dopravovaných správ či slobodu pohybu a pobytu v trošku vulgárnejšej podobe?

Ak áno, potom ich „obmedzovanie“ dôverne poznáte! Aj keď na rozdiel od výchovných rodičovských opatrení alebo od  (u nás v súčasnosti čoraz populárnejších) inštitútov obmedzenia osobnej slobody, ako sú zatknutie či vzatie do väzby, ju máme teraz obmedzenú všetci a trochu netradičným spôsobom.

Mierou pozitivity s toleranciou zodpovedajúcou prípustným odchýlkam nakúpených testov, účelom nákupu, vekom, vzdialenosťou od domova v dĺžkových metroch či dokonca druhom domáceho miláčika. Holt, netradičné situácie si vyžadujú netradičné riešenia. Pozitivita (aj keď našťastie len tá v nosohltane) nám teraz škodí, naopak taký pes nás môže doslova oslobodiť.

Teraz asi ešte viac ako inokedy celoplošne rezonuje filozoficko-právna zásada, že sloboda jednotlivca končí tam, kde začína sloboda druhého. Moja osobná sloboda dnes evidentne končí tým výhľadom z okna. Na tých, o trošku slobodnejších, psíčkarov. Na druhej strane, ak mám na tom (aj napriek svojej sms-kou preukázateľnej negativite) nájsť niečo pozitívne, ešte nám stále ostal kopec práv a slobôd neobmedzených lockdownom.

Napríklad taká sloboda prejavu, právo na informácie, sloboda myslenia, svedomia či viery,  nedotknuteľnosť obydlia alebo právo vlastniť majetok. Aj to najdôležitejšie – právo na život. Drvivá väčšina z nás má k tomu vo výbave aj plnú spôsobilosť na právne úkony, teda spôsobilosť zužitkovať tie práva a slobody za účelom čo najlepšieho využitia svojho práva na život. Aktuálne v užšom význame najmä za účelom prežiť nasledujúce obdobie podľa možnosti v čo najlepšej psychickej pohode.

Ja napríklad skúšam v rámci slobody myslenia vnímať pohovku v obývačke a vaňu v kúpeľni ako aktuálne najlukratívnejšie dovolenkové destinácie. V rámci práva vlastniť majetok sa snažím viac si užívať všetky svoje domáce „poklady“. Slobodne si vyberám, do akého hrnčeka si dnes urobím svoju rannú kávu či aký koláč si k nej upečiem.

A v rámci slobody viery chcem veriť, že bude dobre.

(Čo sa týka takého práva na informácie, vyzerá to tak, že v tejto dobe je v záujme zachovania duševného zdravia najlepšie obmedziť si ho sám, a to v miere nevyhnutnej na to, aby ste boli v obraze a vyhli sa tak buď „coronite“  alebo aspoň prípadnej hrozbe sankcií. Nemusíte v hlave dokumentovať každý ďalší prípad nákazy...) 

Takže tak. Aj tento blog vlastne môžem písať a zverejniť len preto, že mám ústavou garantovanú slobodu prejavu. Než ho dokončím, dám si ešte kúsok koláča a urobím ďalšiu kávu, z toho čerstvého balenia, ktoré mi pred chvíľou okrem iných potravín a liekov pred dverami nechala mama. Je totiž na dôchodku a teda môže nakupovať v obchode a v lekárni v čase medzi 9.00 a 11.00 hod. A nie je v povinnej domácej karanténe. (Len škoda, že mi nemôže prevziať súdnu zásielku na pošte...)

Z „bezpečnostných“ dôvodov mi prezvoní vždy až vtedy, keď nákup pred dverami vyloží a vyjde von na dvor. Pozriem sa von oknom, aby som jej poďakovala aspoň mávnutím. Slnko, ktoré sa po daždi objavilo, osvetlilo celý ten núdzový stav vonku, ktorý už zrazu nevyzerá až tak núdzovo. Na dvore je niekoľko psíčkarov, ktorým na chvíľu vrátili slobodu ich domáci miláčikovia.

Fajn, svoju kávu si tentokrát zalejem do hrnčeka z New Yorku (to je to úplnou náhodou práve to mesto, kde majú Sochu slobody) a dám si ju pri svojich hibernujúcich mačkách na našich (teraz už slnkom zaliatych) 15-tich m2.