Východná štátna väznica (tzv. Eastern State Penitentiary, est. 1829) vo Philadelphii má v histórii väzenstva nezastupiteľnú úlohu a ak ste o nej doposiaľ na rozdiel od populárneho Alcatrazu ešte nepočuli, bude to zrejme len tým, že scény v nej natočené sa neobjavili v až takých renomovaných filmoch, akým bol napríklad Útek z Alcatrazu. Čo sa však "personálneho obsadenia" týka, napríklad taký Al Capone svojou prítomnosťou poctil obidve.

Východná štátna väznica je už na prvý pohľad napriek tomu, akému účelu slúžila, rozhodne pozoruhodným architektonickým dielom. Z jej schátralých útrob však po hodinovej prehliadke vyjdete do ulíc mesta paradoxne prezývaného aj "Kolíska slobody" s poznaním, že pozoruhodným architektonickým dielom je práve naopak vďaka účelu, na ktorý slúžila.

Zadanie v súťaži architektonických návrhov na výstavbu tejto väznice znelo: navrhnúť väzenie vhodné pre držanie väzňov v úplnej izolácii. Sme na začiatku 19. storočia a zavedenie tohto inovatívneho spôsobu zaobchádzania s väzňami malo byť prvým krokom k realizácii reformy vtedajšieho amerického väzenského systému - ak sa vôbec v prípade špinavých preplnených väzníc, z ktorých sa väzni dostali von iba nohami napred od hladu, zimy alebo nekontrolovateľne sa šíriacich infekčných chorôb, dá hovoriť o nejakom systéme.

Hlavné myšlienky reformy zneli veľmi ušľachtilo. "Aj väzni si zaslúžia ľudské zaobchádzanie." "Účelom nie je trest, ale prevýchova". Samozrejme, hneď mi napadlo, že osvietenstvo a buržoázne revolúcie, ktoré vyniesli na svetlo sveta ideu prirodzených ľudských práv, sme už v tom čase mali viac než jedno storočie za sebou, teda bolo načase, aby nejaké to "osvietenie" preniklo aj do väzení.

O dizajnérov nebola núdza. Víťazný návrh bol unikátny a tak dômyselne šitý na mieru hlavným myšlienkam reformy, že aj úplný ignorant prechádzajúc chodbami väznice pochopí, ako veľmi môže účelu trestu odňatia slobody napomôcť samotná väzenská architektúra. Projekt pozostával zo siedmich väzenských blokov spojených v strede rotundou tak, že pôdorys stavby pripomínal slnko.

Dôvod tohto ľúbivého dizajnu bol však výlučne praktický - aby mali dozorcovia priamo z centrálnej rotundy dobrý výhľad do všetkých chodieb. Nie však do samotných ciel, s väzňami nesmeli mať žiadny, ani len očný kontakt. Mali byť pre nich iba číslami, bez mien, tvárí a príbehov. Dvere každej cely boli železné a zaizolované tak, aby väzni nič nevideli ani nepočuli. Von mohli ísť iba na hodinu denne a aj vtedy museli mať tváre zakryté kapucňami a topánky dokonca omotané handrami, aby sa vzájomne nerozoznali, ani nepočuli zvuk svojich krokov.

Cieľom úplnej izolácie väzňov bolo naplniť myšlienku napraviť ich, prevychovať, priviesť na správnu cestu, nechať ich rozjímať, oľutovať svoje skutky a zmeniť sa k lepšiemu. Aj Vám to znie ušľachtilo? V skutočnosti bol tento "Pennsylvánsky systém samoväzby" obludným, dobre premysleným mechanizmom na úplné zničenie identity človeka.

Interiér väznice bol zámerne navrhnutý tak, aby väzňom pripomínal vnútro kostola. Pôsobivé. Ešte aj ja takmer o dve storočia neskôr, aj keď nie vo výkone trestu, ale iba na turistickej prehliadke, som pod gotickými oblúkmi vysokých chodieb mala zimomriavky. Okrem Biblie bolo v každej cele strešné okno, nazývané tiež Oko alebo Okno Boha, aby väzni v každej chvíli intenzívne cítili, že nikdy neprestávajú byť pod Jeho dohľadom.

Dvere do cely boli tak nízke, že sa každý odsúdenec pri prechode nimi musel skloniť, akoby sa klaňal. Myslíte, že toto všetko im pomohlo nájsť Boha? Nie, prevažná väčšina v týchto podmienkach úplne zošalela, pravda, ak sa dovtedy nestala obeťou krutých sadistických trestov vymýšľaných dozorcami za porušenie mlčanlivosti. Takúto podobu mala v praxi šľachetná myšlienka netrestania, ale prevýchovy (nie represie, ale rehabilitácie). Asi netreba zdôrazňovať, že luxus v podobe ústredného kúrenia, splachovacích záchodov či kohútikov s tečúcou vodou v každej cele, ktoré mali premietnuť do reality novozavedné "právo väzňov na ľudské zaobchádzanie", si väzni veľmi neužili.

Tieto vymožeností síce robili z Východnej štátnej väznice jednu z najdrahších a najluxusnejších väzníc tej doby (prekonala dokonca aj vtedajšie vybavenie Bieleho domu), ale škoda, ony neboli tým, čo ju najviac preslávilo. Boli to strašidelné chýry a historky o prízrakoch, duchoch, neutíchajúcom smiechu a iných paranormálnych javoch ako dôsledok dlhoročnej kumulácie šialenstva v jej útrobách.

A bol to práve strach a s ním stúpajúca agresivita väzňov i dozorcov, ktoré spolu s jej postupným preľudnením viedli v roku 1913 k upusteniu od systému samoväzby. Východná štátna väznica fungovala ďalej ako bežné väzenie, a to až do roku 1971. Pennsylvánsky systém totálnej izolácie však svojou filozofiou i architektúrou stihol inšpirovať vyše 300 ďalších väzení po celom svete.

Americká väznica Eastern State Penitentionary. Foto - Katarína Juricová

Súčasný väzenský systém v Nórsku vychádza z podobne ušľachtilých, teda vlastne z takmer navlas rovnakých myšlienok, aké v roku 1829 viedli reformátorov amerického systému väzenstva k založeniu Východnej štátnej väznice vo Philadelphii. Že účelom trestu nie je výlučne odplata ako v stredoveku, ale najmä prevýchova väzňov a že títo si, tak ako každý iný človek, taktiež zaslúžia ľudské zaobchádzanie. 

Ako veľmi sa však dokážu líšiť predstavy o spôsobe a metódach dosahovania rovnakého cieľa, možno krásne vidieť na príklade známej nórskej otvorenej väznice v Haldene. Napriek tomu, že sa jedná o väzenie s najvyšším stupňom stráženia, určené pre najhorších kriminálnikov, nenájdete tam mreže, ostnaté drôty, ani ozbrojených dozorcov. Tvorcovia humánneho väzenského systému sa riadili striktným výkladom, že uložením trestu odňatia slobody môže byť človeku odňatá iba sloboda, nie všetky ostatné práva a slobody.

Areál väzenia je síce od vonkajšieho sveta oddelený neprekonateľnými, prísne stráženými múrmi, avšak vnútri to naozaj vyzerá ako v lepšie vybavenej ubytovni s plne zariadenými kuchynkami, obývačkami a dokonca nahrávacím štúdiom (toto štúdio spopularizoval režisér Michael Moore vo svojom dokumente "Where to invade next"). A keď som pri Východnej štátnej väznici spomenula, ako vie väzenská architektúra napomôcť účelu trestu, tak na tomto mieste sa nedá opätovne to nezdôrazniť. O to viac preto, že väznica v Haldene v roku 2010 dokonca získala architektonickú cenu za interiérový dizajn.

Napriek tomu si Nóri nemyslia (a nebude to len v dôsledku rozdielu takmer dvoch storočí), že ľudské zaobchádzanie rovná sa obyčajnému vybaveniu väzenskej cely najnovšími výdobytkami doby (aj keď je pravda, že súčasný luxus už dávno nemá len podobu tečúcej vody či splachovacieho záchodu). Vychádzajú z hypotézy, že ak sa k človeku budete správať ako k zvieraťu, aj on sa bude správať ako zviera, preto ľudskosť a ľudské zaobchádzanie považujú za základný predpoklad rehabilitácie (prevýchovy) delikventov.

Miestni dozorcovia by Vám skôr pripomínali sociálnych pracovníkov ako ozbrojené stráže, ich zbraňou je totiž dôvera, záujem a komunikácia. Na strane väzňov hrá zase veľkú rolu zodpovednosť (a žeby aj to, že priestupky sa trestajú premiestnením do menej luxusnej väznice s prísnejším režimom?).

Okrem práce majú väzni priestor na varenie, vzdelávanie, či rôzne záujmové a skupinové aktivity. Tiež majú nárok na pravidelné návštevy. A iné. Táto najliberálnejšia väznica na svete (možno aj jedna z najluxusnejších, akou bola svojho času aj Východná štátna väznica) chce totiž svojich väzňov prevychovať tak, aby po prepustení na slobodu neboli nebezpeční pre rodinu a komunitu, nepáchali ďalšiu trestnú činnosť, ale naopak, aby sa čo najlepšie aklimatizovali do bežného života, bezkonfliktne začlenili do spoločnosti a boli schopní nájsť si poriadnu prácu. 

"Sťažujete sa, že štát tento "luxus" veľa stojí? Vychovávame Vám predsa Vašich budúcich susedov. Tak, akí chcete, aby boli?"

No, čokoľvek si o tomto humánnom väzenskom systéme myslíme, podľa štatistík má Nórsko v súčasnosti najnižšiu mieru kriminality na svete a len 20% mieru recidívy.

Naopak Východná štátna väznica, zdá sa, dokázala z ľudí urobiť zvieratá.

PS. Ak by ste náhodou rozmýšľali, čím iným má byť teda vlastne právoplatne uložený trest, ak nie odplatou za spáchané zlo ("vina vyžaduje trest", oko za oko, zub za zub"), tak náš Trestný zákon v tom má úplne jasno:

§ 34 ods. 1 "Trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom (ochranná funkcia trestu) tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti (represívna funkcia trestu) a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život (individuálna prevencia) a súčasne iných odradí od páchania trestných činov (generálna prevencia); trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou."

Zjednodušene povedané, trestá sa prioritne nie preto, lebo bolo spáchané zlo, ale najmä preto, aby nebolo páchané zlo.