Keď som bola malá, nebolo veľa možností cestovať. A keď sme sa v škole učili o Afrike, úplne inak som si predstavovala púšte, polopúšte či stepi, po ktorých som neskôr prechádzala. Ani by ma nenapadlo, že by som africké krajiny mohla navštíviť. V puberte som začala plávať a ako športovkyňa cestovať. S príchodom internetu mi na strednej škole pribudli možnosti cestovať cez výmenné programy. A neskôr, keď som sa začala venovať humanitárnej pomoci a rozvojovej spolupráci, som za dovolenku považovala čas, kedy som proste nemusela vycestovať nikam.

Z detstva mi ostal v pamäti veľmi divný sen. Snívalo sa mi, že stojím uprostred vojnového poľa obklopená tankami. Stála som akoby uprostred vojny. Bolo to v čase, keď v televíznych novinách bežali informácie o vojnovom konflikte v Juhoslávii. Malo to na mňa ako dieťa taký silný vplyv, že sa mi o vojne snívalo. Neskôr ako humanitárna pracovníčka som stretla mnoho detí, ktoré sa na vojnu nepozerali iba v televízii. A tak často rozmýšľam, aké majú ony sny a koľko z nich má nočné mory.

Dnes mnoho ľudí sleduje rôzne známe osobnosti, hercov, spevákov, športovkyne či političky. Mimovládne organizácie, firmy a politickí marketéri sa snažia o spoluprácu s influencermi a influencerkami. Aby nejakým spôsobom inšpirovali čo najväčšie množstvo ľudí, ktorí by sa nadchli pre nejakú myšlienku. Nikdy som úplne nevedela pochopiť, prečo je to tak. Prišlo mi zvláštne, keď na Majstrovstvách sveta odo mňa niekto pýtal autogram.

Pri svojej práci som spolupracovala s rôznymi osobnosťami zo Slovenska aj zahraničia. Sú to skvelí ľudia, ktorí sú v niečom dobrí. Ale sú to takí istí ľudia ako ja.

Na Ukrajine naše projekty navštívila Jill Biden. Dnes je prvou dámou USA.  Na turecko-sýrskych hraniciach stáli moji spolupracovníci neďaleko Angeliny Jolie a v utečeneckom tábore Kakuma som bývala neďaleko školy s jej menom. Keď som odchádzala z Ukrajiny, akurát tam prišiel herec Orlando Bloom, ktorý je jedným z Vyslancov dobrej vôle UNICEFu. Objavil sa aj vo videu, kde upozorňuje ukrajinské deti na nevybuchnuté míny, ktoré im spôsobujú časté zranenia.

 

Stretnutie s Jill Biden na Ukrajine v roku 2014. Foto - M. Sliacka    

Ak mám byť úprimná, k pomoci a mojej práci ma neinšpirovala žiadna celebrita. Boli to úplne obyčajní ľudia a najmä deti či mladí ľudia, ktorí si zažili naozaj ťažké chvíle.  Dnes ako riaditeľka UNICEF na Slovensku mám pred očami tváre konkrétnych detí, ktoré ma inšpirujú k tomu, aby som sa nehanbila pýtať od ľudí peniaze. A chcela by som sa podeliť o niektoré z ich príbehov.

V roku 2016 som mala možnosť zúčastniť sa politického fóra na vysokej úrovni  v priestoroch OSN v New Yorku. Musím priznať - veľká nuda. Prejavy záviseli od rečníckych schopností daného politika či političky. Rad v bufete na kávu bol stále dlhší. Až na jeden moment. Do miestnosti vstúpili deti a mňa ako bývalú plavkyňu fascinovalo rozprávanie Yusri Mardini, ktorá si prevzala ocenenie Girl Award. Yusra bola členkou plaveckého tímu v Sýrii. Keď začala vojna,  zbrane poškodili mnoho budov vrátane plavárne. Diery v stene a rozbité sklá sa stávali samozrejmosťou aj pri tréningoch. Aj preto sa rozhodla spolu so svojou sestrou zo Sýrie ujsť. Počas cesty cez Egejské more sa čln pokazil. Sestry skočili do vody a podarilo sa im naviesť čln do bezpečia. Pomohli tak zachrániť 20 ľudí. Yusra sa dostala do Nemecka. Stala sa členku olympijského tímu utečencov a migrantov počas olympiády v Rio de Janeiro a jej príbeh počulo mnoho ľudí po celom svete.

Počas posledného stretnutia riaditeľov UNICEF v Andorre celú miestnosť rozplakal David Aguilara. Chýbala mu časť jednej ruky.  Od malička bol fascinovaný stavebnicami z lega, a tak sa rozhodol, že si vyrobí svoju ruku z lega. Vytváral stále nové modely, ktoré zlepšoval, až kým si nevytvoril z lega funkčnú časť svojej pravej ruky.

V utečeneckom tábore Kakuma som stretla mladú ženu, ktorej muža zabili pred jej očami. Potom ju vojaci uniesli do lesa a znásilnili. Otehotnela. Prišla ďalšia ozbrojená skupina, ktorá ju oslobodila. Dostala sa do utečeneckého tábora, kde sa jej narodil zdravý synček. Nebola zatrpknutá. Usmievala sa a bola šťastná, že je nažive ona, aj jej syn. A nazvala ho „Treasure“ – Poklad.

Pre 12-ročného Muhammada je tábor pre vysídlených ľudí lepším miestom na spanie, ako vykopaná jama v zemi, v ktorej strávil niekoľko týždňov spolu so svojou rodinou v meste Bahgouz. Foto - UNICEF      

V marci uplynulo 10 rokov od začiatku vojnového konfliktu v Sýrii. Prečítala som mnoho príbehov detí. Niektoré ostali v Sýrii, iné žijú v utečeneckých táboroch v okolitých krajinách. Jeden chlapček rozprával, ako utekali od začiatku vojny už 6 krát. Pred príchodom do utečeneckého tábora v Jordánsku boli v meste Bahgouz, ktoré začali opäť bombardovať. Bývali iba v jame, vykopanej do zeme. Namiesto strechy mali plachty. Niekoľko mesiacov pili vodu priamo z rieky Eufrat. Ďalšie dievčatko rozprávalo, že v Sýrii nemali čo jesť, ale jedla by aj špinu, aby sa mohla so svojou rodinou opäť do Sýrie vrátiť.

Počas svojej prvej dobrovoľníckej návštevy v Keni som sa skamarátila s Antonym. Ako malý chlapec bol šéfom pouličnej skupiny detských výrastkov, ktorých poznáme ako Street Boys. Otec mu zomrel a jeho mama nevedela ako ďalej žiť, tak brala drogy, ktoré v nej vyvolávali agresiu. Keď utekal na ulicu, kradol a robil mnoho zlých vecí, mama ho v zlosti bila za to mačetou. Po celom tele mal od bitky hrubé jazvy. Nakoniec sa z ulice dostal do školy, vyštudoval, snaží sa prežiť ako taxikár a dnes so svojou mamou vychádza veľmi dobre. Dokonca sa s ňou v mnohých veciach radí. Ako dieťa ulice sa naučil pozorovať ľudí. A dal mi to najlepšie odporúčanie do života.

Antony.   Foto - M. Sliacka    

Povedal: „Vy Európania máte strašne veľa problémov. Stále sa zaoberáte nejakými blbosťami, riešite ekonomiku, cestovanie, neviete sa rozhodnúť, čo chcete robiť. My máme iba jeden problém - ako zabezpečiť, aby sme sa najedli. Ak sa o niečom rozhoduješ, netreba sa nad tým hlboko zamýšľať. Žiadne rozhodnutie ti nemôže trvať dlhšie ako 2 minúty. Potom už len treba zobrať zodpovednosť za svoje rozhodnutie a veriť tomu, čo robíš.“

Po návrate z Kene som sa rozhodla naplno venovať humanitárnej pomoci a rozvojovej spolupráci. Robím to už 11 rokov. Urobila som odvtedy veľa rozhodnutí a verím tomu, že pomoc má zmysel. Pretože všetkým týmto deťom zmenila život k lepšiemu. Veľa iných detí však na ňu ešte stále čaká. 

 

(Autorka vyštudovala Ekonomickú fakultu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a pracovala ako hotelová manažérka. V roku 2009 odišla do Kene ako dobrovoľníčka a po návrate sa začala venovať rozvojovej spolupráci a humanitárnej pomoci. Pomáhala písať projekty pre školu v Keni v organizácii SAVIO. V organizácii Človek v ohrození sa podieľala na projektoch v Keni, Južnom Sudáne, Afganistane, Pakistane, Gruzínsku a na Haiti. S organizáciou Polish Humanitarian Action viedla misiu na turecko-sýrskych hraniciach pre ľudí vo vojnou zasiahnutých oblastiach Sýrie. Po začatí konfliktu na Ukrajine pôsobila ako programová riaditeľka pre koordináciu humanitárnej pomoci medzinárodnej siete ADRA. Okrem finančnej pomoci, distribúcie jedla či vody viedla hlavne program zameraný na opravu vojnou poškodených domov na Donbase. Od decembra 2019 je riaditeľkou UNICEF Slovensko.)