Tajná zbraň Winstona Churchilla - Clementine

Clementine Churchillová celý život zvádzala boj ženy, čo má potrebu byť v centre politického diania, ale zároveň si vyčíta, že nie je doma. Viac ako deti ju napĺňal záujem o politiku, ženské volebné právo a spoločenské témy. Prispela k zlepšeniu vzťahov Churchilla s generálom de Gaullom, prezidentom Rooseveltom, ale aj diktátorom Stalinom.

Za každým úspešným mužom stojí silná žena. Výnimkou nebol ani Winston Churchill. Takto znie podtitul knihy Madam Churchill, ktorú napísala autorka bestselleru Jediná žena v miestnosti, Marie Benedict.

Pri čítaní knihy sa nájde mnoho žien, a to nemusíte byť ani manželkou premiéra. Dilemy – som dobrá matka, do akej miery sa obetovať pre vzťah či rodinu - tie predsa máme mnohé. Clementine Churchillová bola silná žena a z toho čerpal aj jej muž. Poďte sa zoznámiť so „sivou eminenciou“ politiky.

Clementine Churchillová - bystrá i kontroverzná

Clementine Hozierová sa narodila v roku 1885 v Londýne. Mala síce aristokratický pôvod, ale matka mala v obľube mimomanželské vzťahy a tak nie je jasné, kto bol jej otec. Oficiálne bola dcérou sira Henryho Hoziera. Nejasný pôvod a časté sťahovanie poznačili jej život a v podstate ju to aj spojilo s manželom, ktorý mal podobne nestabilné rodinné zázemie.

Privyrábala si ako učiteľka francúzštiny a nebyť svojej mecenášky lady St. Helierovej, možno by Churchilla nikdy nestretla. Vraj to bola z jeho strany láska na prvý pohľad. Napriek neprajníkom, aféram, vzostupom a pádom a rôznym politickým názorom, ich manželstvo vydržalo takmer šesť desaťročí.

V knihe Marie Benedict si inak ako mopslík a mačička hádam ani nepovedali. Ich príbeh vyrozprávala na pozadí vojnových udalostí a inšpirovať sa nechala ich súkromnou korešpondenciou.

“Od chvíle, keď som nazrela do jej nezvyčajnej minulosti a prečítala som si o jej prvom stretnutí s Winstonom, si ma táto bystrá, komplikovaná, lojálna, odvážna a občas kontroverzná žena úplne získala. Jej príbeh bol ohromný, napriek tomu prevažne neznámy a hneď som vedela, že ako ďalší príbeh musím vyrozprávať svoju verziu o jej živote,“ hovorí autorka knihy.

Listy medzi Clementine a Winstonom

Je to síce historická fikcia, ale založená na konkrétnych známych historických osobnostiach a udalostiach. Keď si robila Marie Benedict výskum k tejto knihe, narazila na zbierku listov medzi Clementine a Winstonom v časovom rozpätí celého ich vzťahu, ktoré zozbierala ich dcéra Mary.

Winstonovci si vraj písali aj keď boli doma, nielen, keď ich rozdeľovalo zahraničie či vojna. Mali rozdielny životný štýl a preto si radi nechávali odkazy. Mary bola ich najmilovanejším dieťaťom, jediné, ktoré podedilo dlhovekosť a nespôsobovalo vrásky rodičom.

Churchillovci s vnúčatami v roku 1951. Foto - twitter/BritishHistorym

Clementine porodila päť detí – Dianu, Randolpha, Sarah, Marigold a Mary. Tri prežila a vzťah s nimi bol poznačený manželstvom rodičov a jej vnútorným konfliktom medzi úlohou matky a kariérou. Táto myšlienka v podstate rezonuje celou knihou. Aká bola teda Clementine matkou?

Matka Clementine

„Radšej by som bola v Londýne a čelila vojnovému tlaku, než byť tu na opustenom pobreží a starať sa o matku a deti. Prečo sa mi zdá manévrovanie bojových lodí a námorníkov ľahšie, než zvládnuť dve malé deti a postaršiu ženu? Možno nie som stavaná na zvyčajnú ženskú prácu.“

Aj to je jedna z veľkého množstva úvah ženy, ktorá nechcela byť odsunutá na okraji záujmu. Žila v dobe, kedy bola politika mužskou doménou a to že vystupovala a prihovárala sa ľuďom v mene svojho muža, mnohých poburovalo. Na strane druhej, najmä v čase vojen, ktoré prežila ako žena ministra, bola pod drobnohľadom a často musela konať tak, aby vnášala do spoločnosti pokoj a nie strach a obavy.

Napriek svojmu pôvodu a manželovmu postaveniu sa musela obracať, aby ich domácnosť vyzerala dostatočne vhodne na ich postavenie a zároveň to urobiť za málo peňazí.

Autorka knihy Madam Churchill, Marie Benedict sama hovorí: „Keďže som sama matka, výskum a písanie o Clementininej úlohe matky ma mimoriadne zaujali a otvorili mi oči. Dozvedela som sa nesmierne veľa nielen o jej veľmi špecifických rodičovských skúsenostiach, ale aj o vtedajších normách materstva pre ženy z jej vrstvy, ktoré boli dosť odlišné a oveľa viac neangažujúce sa ako tie naše. Toto poznanie mi poskytlo objektív, cez ktorý som mohla vnímať Clementinine rodičovské rozhodnutia spravodlivejšie, i keď boli často iné ako rozhodnutia, ktoré by matky urobili dnes.“

Mladá Clementine. Foto - wikipedia.org

Clementine celý život zvádzala svoj vnútorný boj, boj ženy, čo má potrebu byť v centre diania, ale zároveň si vyčíta, že nie je doma. „Kým hĺbam nad tým, či si deti vôbec všimli moju neprítomnosť, napadne mi znepokojivá myšlienka. Čítala som 18-mesačnej Sarah vôbec niekedy rozprávku na dobrú noc? Čo som to za matku? Je možné, že za moju neprístupnosť môže vojna a Winston? Alebo je to nešťastný dôsledok môjho detstva? Chyba môjho charakteru?“

Kladie si otázku, prečo nemôže byť matkou, ktorú uspokojuje výchova detí a vracia sa k svojmu vlastnému detstvu. „V akom bode sa povznesiem nad vlastné detstvo bez matky a budem im schopná dať to, čoho sa mi nedostalo? Začala som premýšľať, ako je možné, že mi doposiaľ nikto nepovedal, že materstvo nie je prirodzené pre všetky ženy. Niežeby som Dianu neľúbila. Ľúbila som ju, ale samotná starostlivosť o nemluvňa ma zanechávala prázdnou. Keď ma Winston konečne požiadal ujať sa nápomocnej roli, ktorú som mala zohrať v novembrových parlamentných voľbách, nesmierne sa mi uľavilo.“

Jediná žena v miestnosti

Clementine často sprevádzala svojho muž na tých najkľúčovejších stretnutiach. „Hľadím na dlhý stôl prestretý monogramom označeným porcelánom a brúseným krištáľom. Vyzerá, akoby sa za ním mala konať elegantná slávnostná večera, a nie neoficiálna schôdza vojenského kabinetu. Moje miesto za stolom je neisté, najmä preto, že som ako zvyčajne jedinou ženou v miestnosti.“

Keď bola hostiteľkou ona, nebola len partnerkou vplyvného muža, od ktorej sa očakáva, že bude milou a usmievavou spoločníčkou. Je o nej známe, že prispela k zlepšeniu vzťahov svojho manžela s francúzskym generálom de Gaullom, americkým prezidentom Rooseveltom, ale aj sovietskym diktátorom Stalinom.

Bola známa svojou pohostinnosťou, ale aj ráznosťou. V decembri v roku 1940 pri prípitku - Na Francúzsko - s generálom Charlesom de Gaulleom, došlo k nečakane nepríjemnej situácií, ktorá sa zapísala do histórie. Generál si nedal servítku pred ústa a vyhlásil: „Je celkom možné, madam, že mnoho Francúzov by radšej bojovalo s Britmi, ktorí boli často ich rivali, než s Nemcami.“

Clementine to šokovalo a tiež si nedala servítku pred ústa. Potom ako jeho slová označila za nepatričné a Winston sa za ňu ospravedlňoval mu opäť pekne po francúzsky odpovedala: „Neospravedlňuj sa za mňa, Winston. Ja svoje slová neľutujem. Generál de Gaulle si ich potrebuje vypočuť.“ Táto aféra sa skončila de Gaullovým ospravedlnením a manželovým známym konštatovaním - „ty si skutočne moja tajná zbraň“.

Churchillovci v roku 1910. Foto - twitter

Clementine však bola aktívna nielen na domácej pôde. Vycestovala napríklad aj za Stalinom. Počas druhej svetovej vojny pôsobila ako predsedníčka Fondu Červeného kríža pre pomoc Rusku a zorganizovala zbierku medzi ženami pre zranené stalingradské deti. Bola pyšná na osem miliónov libier, ktoré pre Fond získala.

Stalin jej síce venoval len pár minút svojho času a darované zlaté plniace pero okomentoval slovami „mám vlastné písacie potreby“, ale to čo tam videla a zažila, sa jej natrvalo vrylo do pamäte. Pri návšteve detskej nemocnice sa strela s tými najhoršími obeťami vojny.

Ženy a vojna

Clementine zohrala dôležitú úlohu aj v postavení žien vo vojne. Uvedomovala si, že jej život je v princípe podobný mnohým iným ženám. V knihe to vystihuje slovami: „Oboma nohami naskočíme do spoločného života s našimi manželmi, pripravené ponúknuť manželstvu všetky svoje schopnosti a zapojiť sa do sveta, len aby sme následne v istom bode svojho života čelili odsunu na okraj záujmu.“

Verila, že príležitosť ukázať svoje schopnosti by mali dostať všetky ženy. „Hneď ako som dostala Winstonov súhlas, pustila som sa do analýzy rôznych rezortov a potom som do kľúčových pozícií, ktoré boli doposiaľ obsadené mužmi, nanovo regrutovala a umiestnila ženy, čím som uvoľnila mužov, aby mohli nastúpiť do prednej línie.“

A nielen to, vojna si žiadala stále viac a viac mužov na bojisku po ktorých zostali neobsadené pozície. Clementine vedela, že ich dokážu ženy plnohodnotne obsadiť a zvládnu prácu, ktorú doteraz vykonávali muži. Ona sama to svojmu mužovi vysvetľovala slovami „Chcem, aby si začal proces, v priebehu ktorého prizveš ženy, aby sa zúčastnili na tejto vojne.“

A to sa ženy dostávajú nielen na tradičné pozície sekretárok, telefonistiek či úradníčok, ale sú z nich kryptoanalytičky, operátorky delostreleckých veží, či zameriavačky bombového rozsahu. O práva žien sa však zaujímala aj mimo vojnového ťaženia.

Vždy k dispozícii Churchillovi

O Winstonovi sa hovorilo kadečo. Napr. sú známe jeho „kúpacie potreby“, počas ktorých pracoval, alebo naopak? Ale asi len sama Clementine naplno rozumela slovám: naše šťastie a spokojnosť stoja a padajú na Winstonových náladách, takže mu nehľadiac na jeho vrtochy vychádzam v ústrety. Práve ona dohliadala na to, aby mal vždy pripravený kúpeľ v správnom čase a teplote. Aby mal pripravené správne oblečenie a svojich šesť kefiek na zuby, ktoré používal v presnom poradí.

🛒 [Knihu Madam Churchill si môžete v zľave kúpiť ONLINE - kliknite tu:]

Musela byť kedykoľvek k dispozícií, lebo Winston od nej neustále čerpal návrhy a rady. Dnes by sa dalo povedať, že preňho pracovala. Okrem toho, že mala pod palcom jeho osobný život a rituály, starala sa aj o jeho kariéru a vzťahy. Často bola považovaná za tú, čo mu dodáva „ľudskosť“.

Počas vojny zháňala všetky viac či menej dostupné veci, o ktoré ju z frontu žiadal, bola tam, kde potreboval, aby bola. „Chce, aby som v jeho mene bojovala tu v Anglicku, tak ako on bojuje za slobodu Anglicka vo Francúzsku. Mám vytvoriť správne základy pre jeho návrat k moci. Púšťam sa do čohokoľvek, čo by mohlo napraviť jeho zničenú reputáciu a poskytnúť mu po príchode zo zákopov vhodnú príležitosť. Nadbieham novinárom, ktorí by o ňom mohli v tlači utrúsiť pochvalné útržky. Obedujem s vládnymi činiteľmi, ktorí by ho mohli navrhnúť do úradu. Starám sa o neodkladné politické záležitosti, lebo Winston sa svojho poslaneckého kresla nikdy nezriekol....Winston ma však za moje snahy nepochváli. Tlačí na mňa, aby som jeho meno propagovala ešte viac. Rozhodnem sa, že sa pustím do vlastných projektov, že sa zameriam na to, čo je blízke môjmu srdcu – ženy a robotníci.“

A tak sa Clementine púšťa počas prvej svetovej vojny do zriaďovania podnikových jedální a bojuje za to, aby mali ženy rovnaké práva na prestávky ako muži. Jednak robí to, čo sa na ženu tej doby „nepatrí“, ale navyše, bojuje za robotnícku triedu, čo sa v jej kruhoch veľmi nenosí.

Nervové zrútenie Clementine Churchillovej

Príbeh ženy, ktorá je denne v stopercentnom nasadení, môže mať rôzne podoby. Jedným je vnútorný konflikt a spochybňovanie seba ako matky, druhým jej nezastupiteľná úloha ženy vplyvného muža. Je mu plne k dispozícii, kedykoľvek po ňu pošle a potrebuje s ňou debatovať o politických otázkach.

Aj v knihe Marie Benedict je často pri čítaní prítomná myšlienka, že dala svojmu manželovi prednosť pred deťmi. Na tie čas už neostával. „Značnú časť svojho času a energie venujem Winstonovým potrebám.“

Foto - twitter.com

Ale táto žena má svoje city a limity a aj keď sa snaží potlačiť seba a pretlačiť jeho, niekde si to daň vypýta. Dochádza k jej nervovému vyčerpaniu a zrúteniu. „Lekár nepovedal, čo si myslia všetci ostatní – že byť vydatá za Winstona Churchilla musí byť nesmierne náročné. Iba Nellie (pozn. sestra) sa nahlas zmieni, že potrebujem stráviť nejaký čas bez muža. Stačí mi pár týždňov, pomyslím si, a potom dokážem opäť ustáť akúkoľvek búrku, ktorú Winston vyvolá.“

Zároveň sa musí sama zmieriť s tým, že aj keď sa jej darí vystupovať z jeho tieňa, na samú seba jej veľa času nezostáva a nech ju akokoľvek miluje a je preňho „tajnou zbraňou“, možno, že je predsa len tieňom.

„Hodí sa mu nevšímať si moje slabé stránky a vidieť ma ako sochu dokonalej manželky a matky, lebo socha nemá potreby ani túžby. Socha od neho nebude nič chcieť.“

Madam Churchill

Nech si prečítate akýkoľvek viac či menej pikantný príbeh o tejto žene, jedno sa jej odoprieť nedá. Celý život stála po boku Winstona Churchilla, usmerňovala jeho rozhodovanie, jej pohostinnosť bola legendárna a rovnako vrodený záujem o politiku, ženské volebné právo a spoločenské témy. Ak aj tento muž nedal na rady nikoho iného, Clementine bola výnimkou.

Ako dodáva Marie Benedict: „Clementine Churchillová bola nielen dôležitou ženou, ktorá stála za Winstonom, ale stála aj vedľa neho – a často i pred ním -, keď mu pomáhala vládnuť počas najkritickejších momentov modernej histórie.“

„Historici môžu diskutovať o tom, aký vplyv mohli mať jej postrehy, intelekt a rady na jeho politické rozhodovanie a vodcovské schopnosti – najmä preto, že výskum v tejto oblasti nie je taký rozšírený, ako by som si želala, ale nemožno pochybovať o tom, že ho z emocionálneho hľadiska nesmierne podporovala. Už len táto úloha bola veľmi pravdepodobne rozhodujúca pre Winstonovo blaho, ktoré mu zabezpečilo, že sa mohol ujať úlohy lídra v druhej svetovej vojne. Napriek tomu sa osobne domnievam, že Clementinin profesijný a politický vplyv bol rozsiahly a kľúčový,“ uzatvára autorka knihy.

Clementine Churchillová počas života získala viacero ocenení, titulov, vrátane toho šľachtického a bola doživotnou členkou Snemovne lordov. Zomiera ako 92-ročná na infarkt v roku 1977.