V prvom rade, priateľu, čo si mi dal túto otázku, dobré ránko prajem. Lepšie na mňa kukni. Lebo môj tréner sa na mňa lepšie kukol a povedal, že som skôr vzpierač ako bežec. Preto tu teraz dám také malé otvorené vyhlásenie, aby všetci pochopili. Milí ľudia. Ak vám niekto povie, že beží ultra a nevyzerá ako dostihový chrt, konský arab alebo keňan, tak ultra len kráča. My, normálni ľudia, ultra vzdialenosti na 75 percent kráčame. Sú aj takí, čo kráčajú vždy a celú trasu, ale na tom si zakladajú a voláme ich diaľkoplazi.

Na ultra behu/pochode sa vyskytnete, keď vám načisto prepne v bedni a čokoľvek menej je vám proste menej než málo. Ja som sa na prvých ultra presunoch ocitla viac menej omylom, v dôsledku vlastnej blbosti. Niekto prišiel, spýtal sa ma, či nejdem a ja som povedala, že idem. A bolo vymaľované. Nebudem vravieť, že som si až následne pozrela, o čo vlastne ide a profil trate až na poslednom mieste. Môj muž zdvihol jedno obočie a pri profile trate mu zabehlo. 90km, 5500m prevýšenie, časový limit. Chuťovečka pod názvom B7. Hneď mi ponúkol svoj postreh, že je tu možnosť, že zdochnem. Ale keďže sa ho na názor nikto nepýtal, tak zhasol jak svieca a rozhodol sa, že počká, ako bude.

Ale aby som sa vrátila k téme. Poháňajú alebo držia na nohách tieto silné momenty:

  • Nesmiem poznať presnú trasu. Keď neviem, čo je za najbližším rohom, ženie ma aj zvedavosť - sú v tom momenty prekvapenia. Niečo na spôsob prudkého svahu, alebo preplávania Hronu. Ten na Beskydskej sedmičke nebol
  • Keď neviem, kam idem a vedú ma len značky, koniec jedného úseku môže byť zrazu za najbližšou brezou a to vytvára neopísateľnú radosť, ak to tak fakt aj je. Preto sa na každý porast veľmi teším
  • Zistila som, že viem kráčať a spať. Paralelne. Časové limity nemusia byť až také kruté, ale spánok sa zorganizovať neoplatí. Nikdy neviete, kde vám tých 20 minút na šlofíka bude chýbať. Je čarovné zrazu otvoriť oči a zistiť, že ste si schrupli a netušíte, ako ste prešli časť cesty
  • Hlad príde dosť skoro. Môžte si robiť sacharidové či ketónové prípravy vopred. Trt makový. Hlad príde a nemusíte byť práve na občerstvovačke. Chlieb s masťou, cibuľou a soľou je úplne naj, život zachraňuje vývar, ale mimo pomoci uprostred lesa si vyťahujete z kešení to, čo ste mali odvahu vláčiť so sebou. Ja som ťahala rožky s maslom, šunkou a syrom. Sladké mi dobre nerobí. Okrem toho, dať do tej vysušenej pusy horalku.....brekeke
  • Dobre poháňa aj samotná tma. Ľudia sa zvyknú v tme báť, ale tam máte zvyčajne úplne iné starosti a nejaká tma je nič. Sranda začne, keď vám kľakne čelovka a svietia vám len okoloidúci chodci
  • Dobre funguje aj vidina nezdravého a hlavne mastného jedla, ako mekáč, burger a slivovica. Ale to sa deje až ku koncu, keď už všetci halucinujú a majú toho plné zuby
  • Tiež mi dobre robí predstava mňa ako matky, ktorú doma čakajú tri úbohé dietky a vrátiť sa musím. Nech sa deje čokoľvek, domov sa mama vrátiť musí. Kamoška mi poradila, aby som si cestou hore kopcom s kýblom plným šutrov (to bol Spartan race) vizualizovala, ako nesiem choré dieťa hore schodmi na 9 poschodie na Kramároch. Na túto predstavu nedám dopustiť. Je síce trocha drsná, ale rýchlo ma dostane do adrenalínu, pred očami temno, v hlave fokus, myšlienky sú fuč a ja len idem....zachrániť život virtuálnemu dieťaťu
  • Rátam len polovicu trate. Akonáhle ju prekročím, môj mozog vie, že už sa vraciam. Počas maratónov sa mi zvykne bežať druhá polovica lepšie, ako tá prvá. Prvú stále nadávam, že som dostala taký blbý nápad mordovať sa 42km. Po 21vom kilometri sa prepnem a utekám domov.

Ale ústredná myšlienka spočíva v tom, že tam jednoducho odmietam umrieť. V prírode som rada, ale nie som žiaden nadšený horal, ktorý sa roztápa pri pohľade na zasnežené šutre v diaľke. Občas je tam medveď. A príroda aj bolí. Pobyt v nej. Pohyb v nej. Keď už mám v nohách desiatky kilometrov, pri pohľade na strom mi býva nevoľno. Aj keď sa za ním dá vytušiť občerstvovačka. Na 80tom až 100tom kilometri prichádzajú prvé samovražedné nápady. Už si ani nečupnete, neviete sa vycikať, a keď vám spadne nedajbože palička, chvíľu dumáte, že zavoláte hasičov, aby vám ju zdvihli. Nastáva čistý morálny rozklad osobnosti. Siláci plačú, ľudia ležia pohodení popri cestách a na poslednej občerstvovačke už len odovzdane sedia na lavičkách (ak si sadnú), hlavy zvesené. Tam okrem rozhodnutia neumrieť pomôže len tvrdá hlava. Nevzdať, prinútiť telo zabojovať, vydolovať posledné kvapôčky sily. Lebo už ani ten pot nemáte. Ste pokrytí vrstvou soli a potiť niet čo.

Keď som v cieli, nezvyknem sa nijak brutálne tešiť. Ani tešiť sa nevládzete. Nieto ešte povyskočiť alebo zaujúkať. Vezmete do trasúcej sa ruky diplom, obzriete obrázky a márne lovíte v pamäti, či ste na tých miestach vôbec boli. A pokúsite sa odísť z cieľa.

Čo mi to dáva? Pocit, že viem, že dokážem ísť za hranu. Že limity si človek robí v hlave. Ešte na gauči. Nemusím to zopakovať každý rok. Dokonca už priam vôbec. Nie som srnka. Som obyčajná baba ťahajúca pomaličky na 50 (pomaličky), normálne trénovaná, normálne svalovo vybavená, trápia ma nejaké tie neduhy.

Ale je jasné, že keby bude zákopová vojna a kľakne pošta, z lazov budú posielať s poštou mňa.