Rozhodla som sa praštiť s Facebookom. Rozmýšľala som nad tým dlho a konečne sa to stalo. A mohla by som o tom hovoriť hodiny, ale na čo?

Radšej napíšem o tom, ako som robila diskusiu pre nocľaháreň Depaul. Festival Doma dobre bol pred pandémiou vždy naživo priamo v nocľahárni, mohli prísť živí ľudia a pozrieť sa ako vlastne vyzerá miesto, kam chodia spať ľudia bez domova. Lenže už druhý rok je festival online.

Život v nocľahárni

Ak ste v nocľahárni Depaul nikdy neboli, skúsim vám to priblížiť. Pred rokom sme tam hneď ráno nahrávali rozhovor s prezidentkou Čaputovou. Sedeli sme v strede veľkej haly medzi desiatkami postelí, tesne po tom, čo klienti z nocľahárne odchádzali. Keď som prichádzala v teple svojho auta, na nadjazde nad diaľnicou šli ľudia peši z okraja mesta a pred sebou tlačili staršieho muža na invalidnom vozíku. Nikto, kto je na vozíku, by nemal byť na ulici, pomyslela som si a potom som sa zahriakla - vôbec NIKTO by nemal byť na ulici.

V momente, keď vstúpite do nocľahárne, ovalí vás zvláštny pach. Lepšie povedané smrad. Keď niekde spia desiatky ľudí, tak to prosto cítiť. Skúša to vaše predsudky - vaša spálňa je pravdepodobne voňavá, na posteli máte periny, a tak celkovo, je tam teplo a ste tam sami. No keď stojíte v strede nocľahárne, postelí sú tam desiatky v jednej veľkej hale a vonku je treskúca zima. Vysoké stropy, strohé vybavenie, na stenách kresby, po stranách stoly.

Aj keď sme tento rok sedeli v hale bez prezidentky, bolo to rovnako silné. Sedeli sme na posteliach, tentokrát nie ráno, ale podvečer. Tesne predtým, než klienti prichádzali na nočný spánok. Všade bolo cítiť ten zvláštny puch, no človek si na neho po chvíli akosi zvykol.Vonku boli tri stupne a bol ten typ zimy, ktorý ide fakt pod kožu. Keď som odchádzala domov, vonku už stáli zástupy ľudí, ktorí čakali na teplo.

Facebook mi nerobí dobre

A hoci by som tu mohla hovoriť, že mi je ťažko a že som Facebook vypla, lebo mi to naozaj teraz nerobí dobre, ako som vychádzala z nocľahárne a zdravila klientov Depaulu, chcem venovať tieto riadky radšej ľuďom, ktorí si zaslúžia našu pozornosť, než tým, ktorí hejtujú a nezaslúžia si ju. Ich príbehy sú totiž rôzne - manželský pár, ktorý podviedli a zobrali im dom, ženy, ktoré odišli od násilníkov, dospelé deti z detských domovov, aj muži po rozvode. Rad radom príbehy, ktoré sa zajtra môžu stať mne aj vám.

Niekedy si hovorím, že sme sa dostali do strašného bodu. Otupili sme sa tak, že je nám úplne jedno, či vedľa spí v mrazoch človek na lavičke. Máme pre svoje svedomie kvantá vysvetlení - ako si za to môžu sami a chcú to. Ako majú začať pracovať a postaviť sa na vlastné nohy. Zhora súdime bez toho, aby sme sa toho človeka čokoľvek spýtali. Uľavujeme svedomiu, len aby sme sa nemuseli konfrontovať s realitou. Len, aby sme nemuseli pomôcť, cítiť sa zodpovední. Občas im strčíme dve eurá, a potom sa doma rozčuľujeme, že určite si za to kúpili čúčo. Súdime od rána do večera, bez informácií, bez príbehov, bez človeka.

Tieto Vianoce sú už druhé v čudnom covidovom móde. Druhé, pri ktorých akosi viac cítime, že to naozaj nie je o darčekoch. V momente, ako to na týždeň vyzeralo, že vláda nedovolí stretnúť sa s rodinou, nastala panika. Nestretnúť sa na Vianoce doma s rodinou? Bláznite? A keď už sme pri tom, tak by sme sa mohli zamyslieť aj nad tým DOMA. Lebo aj počas pandémie počet ľudí bez domova stúpol. Aj počet klientov nocľahárne Depaul stúpol. Na Vianoce budú radi, ak prežijú a neumrznú. A ani sto mechanizmov ako upokojiť svedomie, to nezmení.

Depaul aj Vagus majú krásne vianočné kampane. Prispejte im, ak vám to situácia dovoľuje. Možno pomôžete niekomu zachrániť život, možno pomôžete dať mu teplú posteľ aj jedlo. A ak chcete naozaj trocha uľaviť svedomiu, voľte politikov, ktorí nehovoria o ľuďoch bez domova ako o parazitoch a o bývaní ako o niečom, čo si má človek zaslúžiť. Ktorí rozumejú, že za bezdomovectvom je mnoho tragických prípadov matiek samoživiteliek, otcov rodín, aj mladých bez budúcnosti.