Perfektné životy, vyblýskané fotografie zo Silvestrov, prskavky, flitre. Scrollovala som instagram a sama seba sa pýtala - koľkí sa naozaj mali na nič? Koľkí to postli, lebo sami potrebujú barličku, že všetko bude ok? Koľkí boli sami, a tiež scrollovali siete a cítili sa ešte horšie?

Mať sa zle je v poriadku

Ja som napríklad mala Silvester pekný a napriek tomu som sa cítila zle. Mám to teraz tak. Aj sa ma na chate priatelia pýtali, že ako môžu pomôcť - nijak. Ale je mi lepšie, že som pri nich a je mi zle, ako keby som bola sama a bolo by mi zle. Ťažko sa to vysvetľuje.

Na Silvestra som postla teda storku, že ak nebol Silvester super veselý, nevadí. Lebo stáva sa to. A mnoho ľudí mi napísalo svoje vlastné neveselé silvestrovské príbehy, ktoré sa im stali. Niekto odišiel z domu, niekomu zomrel otec, niekto má úzkosti a nevie sa z toho pohnúť ďalej. Niekto prechádza ťažkým rozchodom, niekto je osamelý.

A je to tak ok. Keď sa človek ohliadne späť, boli to vždy dôležité momenty v živote, hoci boli ťažké a náročné.

Zároveň sa musím úprimne priznať, že mám 33 rokov, a až teraz rozumiem tomu, čo mi mnohí priatelia hovorili roky. Až teraz chápem, aké je to mať sa zle a nevedieť s tým zatiaľ nič urobiť. Netreba sa tomu odovzdať, netreba tomu prepadnúť, ale zas je dobré povedať, že mám sa teraz takto a zatiaľ sa nemám lepšie.

Neviditeľné choroby

Nie je hanba vyhľadať pomoc, a zároveň, to nahoršie, čo človek môže v takýchto momentoch povedať je, že tomu druhému predsa nič nie je. Ani mne vlastne nič nie je, a predsa sa cítim zle. Lebo, čo to vlastne znamená, že niekomu NIEČO je? Musí to byť rakovina? Alebo zápal slepého čreva?

Na konci roka som robila bilančné rozhovory. Jeden z nich bol s ministerkou spravodlivosti Máriou Kolíkovou. Hovorili sme o trestnom zákonníku - o trestoch za rôzne veci - od znásilnenia až po drogy. Keď som sa pripravovala, premýšľala som najviac práve nad drogami.

Súčasný systém totiž funguje tak, že ak ste naozaj vážne chorý človek, ktorý si pichá heroín a chytia vás pri tom, môžete ísť na niekoľko rokov do väzenia. Pritom ste naozaj vážne chorý závislý človek, ktorý potrebuje pomoc. Lenže je to neviditeľné.

A my, na Slovensku, sme si zvykli, že ak to nie je niečo fyzické, tak čert to ber. Môže si za to sám. Rovnako to je s rôznymi psychickými poruchami - často komentujeme ľudí, ktorí sa rozhodli pre samovraždu a vôbec tomu nerozumieme. Tamten sa zabil, je to sebecké, ostatní čo? Čo tu zanechal? Zamyslel sa niekto nad tým, že keď sa človek zabije, musel sa mať v prvom rade naozaj veľmi zle on sám? Čo to musel byť za stav, keď nevidel iné východisko?

Sociálne siete a smútok

Uplynulý rok mi priniesol cennú skúsenosť. Je síce ťažká, ale až v roku 2021 som sa naučila aspoň čiastočne a trochu rozumieť ľuďom, ktorí sa nemajú dobre. Ktorí možno nevedia, čo im je, ani čo im pomôže. A ja by som vám takto na začiatok roka chcela povedať, že ja som sa na konci 2021 nemala veselo. A nemali sa mnohí ďalší. Ale taký je život. A tak to chodí.

A je to tak úplne ok. Nikto to nedá na sociálne siete, ale cíti sa tak mnoho ľudí. Nie ste sami a nie je to nič zlé. Je to len obdobie, ako sa hovorí. A pokojne môžeme zmeniť "Šťastný Nový rok" na "Skončený Nový rok". Ľudia si budú posielať ŠNR, a my SNR. Je to skoro to isté.