Keď som bola malá, mávali sme na hrobe starých rodičov kovový držiak na sviečky, ktorý sme z času na čas čistili od vosku. Spomínam si, ako moja mama zdobila hroby vetvičkami ihličnanov z našej predzáhradky a dvora. Boli stále zelené, ešte aj keď napadol sneh. Nežili sme v prebytku, v nekonečnej záplave lacných plastových kvetov, vencov a sviečok, čo sa rozpustia v obaloch. A predsa sme vedeli na cintorín aj do domovov cez dušičkové sviatky priniesť nostalgiu, úctu k pozostalým a pokoru nad pominuteľnosťou života.

Súčasné vyžiarené cintoríny s bohatou výzdobou majú aj svoju odvrátenú stránku v podobe preplnených kontajnerov. Netriedený odpad z tohtoročnej dušičkovej výzdoby sa bude rozkladať ešte desiatky až stovky rokov po tom, čo zomrieme my. Ako sa môžeme pričiniť, aby ho nebolo tak veľa? Akú stopu tu chceme zanechať?   

 

Nielen triediť, ale aj minimalizovať

Určite nestačí len zaviesť kontajnery na separovaný zber. Monika Suchánska, ktorá sa venuje ekologickému pohrebníctvu a stála pri zrode prvých prírodných cintorínov v Čechách aj na Slovensku, vysvetľuje: „Veľa ľudí nie je zvyknutých triediť odpad ani doma, na cintoríne sa nad tým zamýšľať nebudú. Okrem toho, niektoré produkty majú v sebe toľko materiálov – syntetickú textíliu, plastové časti prichytené lepom alebo drôtom - že je to oriešok vyseparovať aj pre nadšencov. Sklenený kahanec, ktorý má plastový spodok a vnútri roztečený vosk sa ani triediť nedá.“  

Má však riešenie: „Trend už nie je len separovať, ale aj minimalizovať odpad. Ťažisko by malo byť v bezodpadových variantoch v obchodoch a vo vzdelávaní ľudí. Nové možnosti ani nemusíme hľadať, stačí sa vrátiť k jednoduchosti.“ Znamenalo by to na hroby nosiť chryzantémy v črepníkoch, živé kvety, vence z prírodnín  a sviečky bez plastových obalov, tak ako to robili naše babičky.

Prírodniny by sa potom kompostovali na vyhradených miestach alebo hádzali do kontajnera na bio odpad. Suchánska odhaduje, že už teraz bio odpad na cintorínoch tvorí asi nadpolovičnú väčšinu z celkového množstva odpadu a zároveň je pre každého ľahko rozpoznateľný. Ak by sme ešte vedeli vyseparovať celofán, stuhy, kvetináče, boli by sme na úplne inom objeme.   

 

Nie umelým kvetom

Zo skúseností z prírodných cintorínov Monika vie, že ľudia sú oveľa viac prístupní zmenám aj v takej konzervatívnej oblasti, akou je pohrebníctvo, ak majú vhodné alternatívy a chápu zmysel nových pravidiel.   

Zároveň je však presvedčená, že vzhľadom na zlý stav našej planéty už musíme nastaviť prísnejšie pravidlá: „Napríklad v Južnom Sudáne minister životného prostredia zakázal dovoz umelých kvetov. Na vysvetlenie povedal len, že živých majú dosť. Niekedy je jednoduché urobiť takéto rozhodnutie, problém ale je, že ho ustoja len odvážni ľudia, ktorí sú o jeho správnosti naozaj presvedčení.“

Úlohu v tom by mohli zohrať samosprávy. Volených zástupcov k tomu môžeme vyzývať už teraz pred voľbami. Mali by dbať na kompostovanie, triedenie a vzdelávanie. Regulovať, aké produkty sa predávajú pred cintorínmi. A zároveň nevyčleňovať odpadu nadmerný priestor, aby sme ľuďom podprahovo nedávali odkaz, že počítame s haldami smetí.

 

Rozprávajme sa o smrti, kým sme nažive

Záťažou pre našu Zem však nie je len to, čo na cintoríny nosíme. Hrobových miest postupne ubúda. Plochy, ktoré by sa mohli využiť ako zelené pľúca pre mestá a dediny a pomôcť ich ochladzovaniu v lete, sa menia na horúce mramorové polia.  Do zeme spúšťame lakované, chemikáliami napustené rakvy, ozdobené plastovými detailmi a vystlané syntetickou textíliou.

„Aj tu chýba ľuďom osveta o možnostiach. Keď prídu v zármutku do pohrebnej služby, posledné na čo by sa pýtali je, či je výzdoba v rakve syntetická,“ hovorí Monika Suchánska a ako príklad uvádza, že niektoré pohrebné služby majú v ponuke aj čisto drevené, ekologické rakvy, ale väčšina ľudí ani netuší, že by sa na to mohli spýtať.

Kremácia zasa spotrebováva obrovské množstvo energie. Bez použitia kvalitných filtrov najmä v minulosti výrazne prispievala splodinami do ovzdušia. Nehovoriac o tom, že aj po kremácii si stále pozostalí môžu vybrať plastovú urnu a umiestniť ju v betónovom kolumbáriu alebo mramorovom hrobe.

Pritom, keby sme sa ešte za života mali rozhodnúť, akú stopu tu chceme zanechať, mnohým z nás by nezáležalo na honosnom hrobe a bohatej výzdobe. Môj muž je záhradník a chcel by byť pochovaný pod stromom. Ja by som chcela, aby miesto môjho posledného odpočinku bolo dôvodom pre prechádzku a možno posedenie v prírode.

„V zahraničí si ľudia takýto plán robia, alebo na smrť a pohreb myslia dopredu a navzájom sa v tom podporujú. Lenže u nás sa dostávame do paradoxu. V  momente, keď sa začne o smrti hovoriť, ľudia majú pocit, že si ju privolávajú. Alebo o tom nechcú hovoriť, aby nezranili blízkych. Alebo je to skrátka tabu, takéto rozhovory sa odkladajú, až do momentu, kedy už nie je na výber a vtedy zasa nie je energia vymýšľať veci,“ približuje situáciu u nás Monika Suchánska. V rámci organizácie Ku koreňom (kekorenum.cz), v ktorej pracuje, si preto s kolegyňami predsavzali, že tému smrti dostanú znova do konverzácií. Aby ľudia začali rozmýšľať nad smrťou, nad tým, ako chcú byť pochovaní a následne aj inak pochovávať.

 

Cintoríny plné života

Z potreby pristupovať inak ku smrti, pohrebu a rozlúčke s najbližšími začali vo svete vznikať prírodné cintoríny. Prvý bol založený vo Veľkej Británii koncom 20.storočia a odtiaľ sa rozšírili do Ameriky, Austrálie, Južnej Afriky aj do štátov Európy.

Prírodné cintoríny sú zelené plochy parkov alebo lesov bez klasických hrobových miest. Ku koreňom stromov alebo rastlín sa pochovávajú celé telá alebo popol v rakvách a urnách, ktoré sú ľahko rozložiteľné. Miesto posledného odpočinku neoznačujú náhrobky ale malé tabuľky, niekedy majú ľudia svoje spomienkové stromy alebo lavičky. Tieto cintoríny ponúkajú aj miesta na rozprášenie popola a veľa možností na spomínanie, zastavenie sa a smútenie s výhľadmi na zeleň.

Monika Suchánska je správkyňa prvého českého prírodného cintorína v Prahe, ktorý založila organizácia Ku koreňom v spolupráci so Správou pražských cintorínov. So skúsenosťami z Prahy rozbehla s CEEV Živica a Mestom Zvolen prvý prírodný cintorín vo Zvolene.

V Záhrade spomienok na Slovensku je zatiaľ možnosť pochovávať len popol, a to buď vysypaním alebo v urne z ekologického materiálu. Hrobové miesta pod stromami alebo v záhonoch kvetov označujú kamenné tabuľky. Pozostalí si môžu obrady vytvoriť podľa seba, alebo sa rozhodnúť pre civilný či cirkevný obrad. Všetky prebiehajú pod holým nebom.

Hoci je Záhrada spomienok otvorená celoročne, pochovávanie prebieha len od marca do novembra, v zime Záhrada rešpektuje vegetačný pokoj. Pri hrobových miestach tiež nenájdete sviečky. Tie sa zapaľujú v kamennom umeleckom diele. K hrobovému miestu však môžete položiť rezané kvety.

Monika Suchánska hovorí, že smrť je už len bodka za celým príbehom a nezmení ho. „Keby sme si boli viac vedomí toho,  že umrieme, máme možnosť aj včas prehodnotiť celý život. Môžeme sa napríklad zamyslieť, ako budú na nás spomínať naši pozostalí. Aké vzťahy máme teraz a aké budú o dvadsať rokov? Zrazu  sa dostaneme k tomu, že sa nebavíme o smrti, ale bavíme sa o živote. Lebo ako žijeme, tak aj umierame.“

V oboch prípadoch by to mohlo byť ekologickejšie.