Presťahovali sme sa. Niežeby som sa chválil, ale pekne to znie. Moji rodičia sa sťahovali jediný raz v živote. Keď sa vzali. Z domu svojich rodičov do toho ich novopostaveného. Ono to vlastne ani nebolo veľmi sťahovanie. Veď, čo by ste aj prenášali. Vtedy ste vzali periny, pár hrncov a svadobné dary a rozmýšľali, čo s toľkým prázdnym priestorom v dome. Za takmer 40 rokov sa z neho ani nepohli.

Ja som sa za posledných dvadsať rokov sťahoval hneď šesťkrát. S každým jedným miestom som sa nemal problém rozlúčiť. Sťahovanie z vysokoškolských internátov bolo ako vykúpenie. Čakal som na to ako židia v Egypte na Mojžiša. Prvý byt v Dúbravke bol fajn, ale trojizbák pre piatich chlapov, povedzme si narovinu: ostať tam o rok dlhšie a tie huby v sprchovacom kúte by nás zožrali.

Najlepší bol starý byt v centre meste s trojmetrovými stropmi, drevenými parketami a kreslom, v ktorom zomrel jeho majiteľ. Elektrické rozvody, ktoré pamätali ešte nástup Tisa, tam ale otestovali nejeden hasiaci prístroj.

V Karlovke som býval najdlhšie, ale dať zbohom staromládeneckému bytíku, ktorého múry so mnou premlčali nejednu noc v samote, šlo tiež ľahko.

Až toto posledné sťahovanie ma zastihlo nepripraveného na jednu vec. Priestorovú nostalgiu. Ten rozšírený jednoizbák na Saratovskej predsa nebol v ničom nejako výnimočný. Bol bez pivnice, chýbal mu aj balkón. Do rohovej vane sa človek ledva zmestil a v kuchyni sa dvaja popri sebe ledva prepchali. Okná v zime nedoliehali, a posuvné dvere v jednom kuse vypadávali z koľajničiek.

Napriek tomu sme sa s manželkou po zbalení všetkých vecí pristihli pri tom, že sedíme bez slova na gauči a do očí sa nám tisnú slzy.

„Ja som to tu mala strašne rada,“ povedala po chvíli moja žena a obzerala sa clivo po byte, akoby ho zajtra mali zbúrať.

Zažil som to šesťkrát, vždy bez akéhokoľvek sentimentu a nevysvetliteľných pocitov zvláštneho prepojenia. Tak čo ma tak teraz priviazalo k tým 42-om metrom štvorcových prázdna?

„Už budeme doma inde,“ povedal som si v duchu. Tak predsa som na to prišiel. Prvýkrát, odkedy som pred dvadsiatimi rokmi dvihol kotvy z rodičovského prístavu, som nejaké iné miesto nazval doma. A toto prvenstvo už tomu „realitnému zázraku“ na deviatom poschodí navždy ostane. Možno to bolo tým, že tu sme prvýkrát bývali spolu dvaja. Možno to bolo tým, že tu som prvýkrát zasadil kvety a ony prvýkrát nevyschli. A možno to bolo iba tým, že tu som prvýkrát zdobil svoj vlastný vianočný stromček.

Teraz „to doma“ ostalo niekde tam a tu sa na nás spýtavo dívajú holé steny, ktoré chcú vedieť, čoho súčasťou sa stávajú. A ja prvýkrát zažívam niečo, na čo som tiež nebol pripravený. Priestorové nadšenie. Presťahovali sme sa. Domov.

 

Prečítajte si aj Deň, keď vylúčili Sagana