Kompostér rituálov

Veľkonočné sviatky. Keď sa obzriem do minulosti, nemala som ich rada. Áno, presne tak, kvôli šibačke. Vyrastala som v rodine, kde chlapi existovali iba ako blednúce fotografie v albume alebo potréty na stenách. Možno aj preto som nechápala nadšené rozprávanie spolužiačok o tom, koľkokrát si na veľkonočný pondelok prezliekali mokré šaty a kde všade majú modriny od šibáka či z toho, ako silno ich držali prsty šibačov.

V osudné pondelky ma doslova prepadala úzkosť, keď výťah zastal na našom poschodí a keď som vzápätí zo susedných bytov počula krik, búchanie, dupot. Hororové prestavy mierne ustúpili v čase, keď som začala tancovať vo folklórnom súbore. Tradícia je tradícia. A tak som sa zmierovala s tým, že hoci je voľný deň, nevyspím sa. A že hoci vonku svieti slnko, na výlet sa nedostanem, lebo tradičná slovenská deva, navyše členka folklórneho súboru, sedí doma a čaká, kým ju vyšvihá a pooblieva aj posledný šibač.

Prečítajte si

Farská a Trošková

Iným problémom bolo, že som pri tom všeobecnom veselí nikdy nevedela, ako sa mám správať, tváriť. Či sa mám len usmievať alebo na zvýšenie radostného napätia občas zaujúkať alebo vydať nejaký iný neatrikulovaný zvuk. A mám utekať? Uhýbať sa šibáku? Alebo sa mám akože brániť? Moja bujná fantázia mi v takýchto chvíľach poskytla dostatok obrazov, ktoré zachytávali rôzne situácie naháňačky s podnapitými šibačmi.

Úplná nehybnosť však chlapcom tiež nevyhovovala, dokonca podaktorí zvýšili razantnosť bičovania, podľahnúc pocitu, že práve toto potrebujem, aby som sa tešila zo života a tradícií. Našťastie, všetko toto stratilo opodstatnenie s ukončením mojej tanečníckej kariéry. Neistota však zostala. Bola pri mne aj v ten rok, keď som spoznala svoju veľkú lásku.

S blížiacim sa Veľkonočným pondelkom som stále viac nervóznela. Zbytočne – vyrastal v rovnakej rodine ako ja. Odvtedy som sa na veľkonočné sviatky začala tešiť. Ráno sme dlho spali, spoločne raňajkovali, popíjali kávu, varili, leňošili a občas dali aj výlet. Dávno by som zabudla, že niečo ako šibačka existuje, keby mi to raz nepripomenul syn, ktorý prišiel zo škôlky a pýtal sa, či fakt existujú rodiny, kde muži bijú ženy.

Potešila ma vážnosť v jeho tvári, hoci sa chvíľu zdalo, že neverí tomu, čo hovorím. Ja však verím tomu, že časy sa menia. Pomaly, nenápadne, zato isto miznú v nekonečnom kompostéri dedičných rituálov, ktoré (pre mňa) nemajú zmysel.