Tieto novoročné sviatky sme mali ojedinelú situáciu. Trávili sme ich vo Vrátnej a odtiaľ sme pokračovali do Rakúska. Mali sme tak nechtiac možnosť porovnať dve zimné lyžiarske kultúry. Na obdivoch miestach nám bolo dobre, lebo sme boli s priateľmi a deťmi, boli sme pozitívne nastavení, bez zbytočných očakávaní. Napriek tomu rozdiel v prístupe k zákazníkovi sa v týchto dvoch krajinách líšil tak výrazne, ako industriálna marlenka od šišiek z pekáča starej mamy.  

Rozmýšľala som, čím to je, že všetko čo ''sa nedá'' v slovenskej realite a v službách zákazníkovi, bolo za hranicami susednej krajiny prirodzene k dispozícii. 

Dojem z toho bol, že u nás panuje filozofia: ''Máme krásne Tatry, vyťažme z nich čo najviac peňazí.''  Zatiaľ čo v Rakúsku to je: ''Máme krásne Alpy, vyťažme z nich peniaze a dožičme zákazníkom, aby im tu bolo dobre''.

Prečo u nás tento filozofický postoj zamrzol v prvej polke súvetia je otázka hodná zamyslenia. Môj pocit je, že to pramení z toho, že my si nevážime svojich spoluobyvateľov. Tým si v konečnom dôsledku nevážime samých seba. Akoby obyvateľov krajiny objímala čudná hmla ľahostajnosti a letargie. 

Ak si vážite zákazníka, tak nepredáte jeho dieťaťu lístok na nefungujúci vlek. Vediac, že nefunguje. Keď ho príde vrátiť, nekričíte naňho. Nehodíte mu peniaze na zem s hlasným šteknutím a opovržlivým pohľadom.  

To je jedna ilustračná epizóda, no dlhší pobyt v dvoch lyžiarskych strediskách susediacich krajín vám ich dá na porovnanie neúrekom. 

Núti vás to premýšľať, prečo je pre nás tak ťažké vyjsť platiacim zákazníkom v ústrety a poskytovať služby s radosťou. Alebo len férovo. Bez neúmerne prehnaných poplatkov. 

Pritom v tomto prípade, zmena správania vyžaduje len zmenu vnútorného nastavenia - cítiť naplnenie jednej z vyšších ľudských potrieb - spokojnosť so svojim životom. Nepociťovať komunálnu krivdu, a tým pádom nemať na háku, čo svojím správaním spôsobujem iným. Akú náladu vytváram v svojom okolí. 

Možno je to tým, že časť z ľudí, ktorí u nás dané služby poskytujú, cítia nespravodlivosť, že ich z ekonomických dôvodov sami využívať nemôžu. Frustrácia je v ich prípade pochopiteľná. Cesta k dôstojnejšiemu životu zložitá. 

No potom sú tu majitelia, zamestnávatelia, u ktorých je to o vedomom rozhodnutí: ''Vyťažím, čo najviac''. Basta. Alebo: ''Vyťažím maximum tak, aby som neznetvoril krajinu paškvilmi a ľudia sa tu dobre cítili. Zákázníci aj zamestnanci.''  

Stačilo by dôverovať si, že to dokážeme robiť elegantnejšie, ľudskejšie, ekologickejšie. Je to len domnienka, no mne to príde, že všetko sa odvíja od sebahodnoty jednotlivca. Ak si vážim sám seba, nedá mi robiť veci šlendriánsky, nedá mi vykorisťovať svojich zamestnancov, nedá mi rúbať stromy v chránenej oblasti či vypúšťať odpad do vodných tokov. 

Chápem, že ryba smrdí od hlavy a že na Slovensku je cítiť rozklad na viacerých úrovniach. Ten sa šíri mestami, stráňami a dolinami. Je prudko nákazlivý. No je riskantné a zdĺhavé čakať na príval slušnosti a radikálne zmeny morálneho nastavenia ľudí na najvyšších riadiacich pozíciách. Môže sa to nepodariť. Musíme nabrať odvahu a začať od seba. Aj malé gestá sa rátajú. 

Sprofesionalizujme pohostinnosť, starostlivosť a ochotu, ktorú prejavujeme svojim blízkym. Bo my ju v sebe máme, len s ňou akosi šetríme. Nuž, rozšírme naše kruhy vľúdnosti aj na cudzích ľudí. Veď nám za to ešte aj platia :). Tí ,ktorí to už zaviedli, vidia, že múdre slovenské rozprávky majú pravdu. Dobro sa dobrom opláca, za úsmev je aj tringelt väčší, za milotou sa hostia vracajú a z úst do úst sa správy šíria, kde sa k pocestným pekne chovajú. Odmenou sú nielen pozitívne recenzie, ale aj zlatiaky a dobrý pocit zo seba a svojej práce. Práve ten pocit spokojnosti, ktorý napĺňa tú našu vyššiu ľudskú potrebu - spokojnosť so svojim životom.

Hej, je to začarovaný kruh, kde úsmev zasieva a množí úsmevy a oni sa k nám vracajú rozmnožené, znásobené, zlatom opradené. Tak zasejme a žnime úrodu. Nech sa nám tu lepšie žije.