Počas vysokej školy som si privyrábala vo veľkom bratislavskom pube ako čašníčka. Len oveľa neskôr som pochopila, aká dôležitá sonda do útrob spoločnosti bola pre mňa táto práca. Robili so mnou dievčatá z celého Slovenska, zo všetkých sociálnych vrstiev. Prinieslo mi to priateľky a ľudské príbehy, ktoré mi ukázali dovtedy netušenú stranu existencie mnohých menej privilegovaných než som bola ja. Niektoré pribehy so mnou ostali dodnes. Jeden vám porozprávam.

Do pubu nastúpilo nové mladé dievča, asi tak 20-ročné. Pekná, múdra, šikovná, nezvyčajne mĺkva, čo ju robilo čudnou. Dnes by som snáď videla, že sa borí v depresii. Vtedy mi prišla len príliš smutná a unavená. Vysvitlo, že má malé dieťa a je naňho sama. Až oveľa neskôr som sa od nej dozvedela viac. Pochádzala z malej dedinky na východe krajiny. Mala priateľa. Otehotnela. Priateľ odmietol prevziať spoluzodpovednosť. Doslova ušiel. Rodina aj komunita na čele s miestnym farárom  ju odvrhla, lebo sa ''prespala''. Rodiča postupne verejnému tlaku podľahli a aj s novorodencom ju vyhodili z domu. 

[[etraget]]

Dievčina - tu ju nazvem Ema, odišla do Bratislavy, hľadať si prácu, prežiť. Našla si zdieľaný podnájom. Vzali ju za čašníčku v obľúbenej reštaurácii v srdci starého mesta. Jej kolegyne boli všetko mladé dievčatá s neľahkou štartovacou čiarou. Boli vďačné za robotu. Nebola to náhoda, ani majiteľ nebol ľudomil, ktorý pomáhal  svojim blížnym v ťažkých chvíľach. Po prvých odmakaných dňoch v novej práci si ju po šichte zavolal do kancelárie a prinútil ju spraviť mu orálny sex. Odmietnutie bolo jasne podmienené vyhadzovom. Vysvetlil jej, že to sú miestne pravidlá. Ak sa jej nepáči, môže ísť hľadať prácu inde. Ema bola v šoku. V novom meste, bez peňazí, priateľov, vzdelania, pomoci. Sama s malým bábätkom. 

🛒  [Nosiče, šatky na nosenie detí, oblečenie pre mamy - kliknite tu:]

Dala to a čoskoro pochopila, že sa v tej pozícii striedajú všetky kolegyne. Každý deň si zavolal do kancelárie jednu z nich. Každý deň všetky tŕpli, či to dnes budú práve ony. Popôrodná depresia sa u Emy preliala do apatie. Fungovala ako stroj, odcvakla sa od svojich pocitov. Pohár pretiekol, keď ju majiteľ začal ponúkať aj svojim kamarátom. 

Ema dokázala odísť. Riskla to, našla si prácu v pube, kde som ju stretla i ja. Najprv čakala, že sa bude opakovať podobný scenár. Myslela si, že to tak asi v Bratislave chodí. Na jej veľkú úľavu sa tak nestalo. Neviem, ako sa jej osud odvíjal ďalej. Občas mi to napadne. Pamätám si len jej tvár, úsmev a krstné meno. 

Skúste si predstaviť, aké to muselo pre Emu byť. Pocit poníženia a bezmocnosť, strata dôstojnosti, zúfalstvo. Ako takáto skúsenosť ovplyvní vzťah k sebe samej a k svojmu dieťaťu. Ako vám to pozmení vieru v ľudí, v svet okolo vás.  

Každá žena má svoj príbeh a ten sa nekončí pôrodom. Opakovane sa u nás riešia sprísňovania interupcií a prehliadajú sa konkrétne ženy, ktorých životy toto rozhodnutie navždy ovplyvní. Ema si dieťa nechala a všetci v jej blízkosti, ktorí mali byť jej záchrannou sieťou, s pomocou zlyhali. 

Jej vlastná rodina i komunita - vďaka rétorike cirkevných hodnostárov, ktorí chcú chrániť plod, no odvrhnú matku, ak nebol splodený tak ako si oni predstavujú. 

Vďaka legislatíve, v ktorej muž nemusí niesť žiadnu právnu ani ekonomickú zodpovednosť. 

Štát, ktorého kontinuálna finančná pomoc absentuje.  

Všetky tieto faktory vytvárajú ideálne podmienky pre supy, akým bol majiteľ reštaurácie, aby ohlodali vyčerpanú ženu. 

Okolo nej sa má sústrediť pozornosť. Ako efektívne pomáhať tým, ktoré na seba zodpovednosť prevezmú. Ako zabezpečiť finančnú i psychologickú pomoc rodičovi, ktorý s dieťaťom ostáva. 


🛒  [Premeňte záhradu na druhú obývačku a relaxujte -  kliknite tu:]

Štatistiky ukazujú, že keď sa narodí ťažko postihnuté dieťa, 80 percent mužov rodinu opustí. Často si založí novú, bezproblémovú.  

Všade okolo nás sú ženy, ktoré si nesú svoje špcifické životné príbehy. Ak dieťa nechcú, treba rešpektovať ich vôľu, dôverovať ich úsudku. Zvonku nemôžeme v plnej miere vedieť, čo zažili, či práve zažívajú. 

Ak si dieťa nechať chcú, pomôžme im zabezpečiť dôstojný život. Prispieť na mikroúrovni môžeme každá z nás. Tým, že ich nebudeme súdiť, ohovárať  a vyvyšovať sa. Že sa ich zastaneme, ak sa tak bude diať. Že pomôžeme vytvoriť prostredie, v ktorom sa odvážia zdieľať to, čím si prechádzajú. 

Lebo takéto Emy sú naďalej okolo nás. Ak budú cítiť naše odsúdenie, dosiahneme len to, že ich tiché volanie o pomoc nebude počuť.