''Čo dáva zmysel životu, dáva zmysel i smrti''

Anotoine de Saint-Exupéry

 

Toto obdobie je jedinečné v mnohom. I v blízkosti smrti. Smrť je dodnes jedným z najsilnejších tabu v našej spoločnosti. Vyhýbame sa spomenúť niekoho smrteľnosť. Povedať, že už čoskoro zomrie je nanajvýš nevhodné. Vytesňujeme i smrteľnosť vlastnú. Pritom poznanie a uvedomelé venovanie pozornosti smrti i umieraniu by pomohlo tak nám samým, ako i našim blízkym. 

Sú úmrtia, na ktoré sa nedá pripraviť a ktoré nikdy neprestanú bolieť. Predčasné, tragické smrti našich blízkych sú nočná mora mnohých z nás. Neodvážim sa ani si predstaviť, aké to musí byť bolestivé. O  takých odchodoch nemám právo hovoriť, keďže som nič také (vďakabohu) nezažila. Zažila som však smrť môjho otca, ktorý sa smrti nebál a chcela by som sa podeliť o to, čo mi táto skúsenosť dala.

Ako vyzerá smrť

Otec mal 78 rokov, diagnostikovali mu rakovinu v konečnom štádiu. Posledné dva mesiace žil s vedomím, že sú to jeho posledné týždne, možno dni. Bol to psychológ, ktorý časť života venoval štúdiu smrti. Tvrdil, že umieraniu, tak ako láske, sa treba učiť. Vďaka jeho pokojnému prístupu k vlastnému koncu sme sa o jeho odchode z tohoto sveta pred ním a s ním otvorene rozprávali, dokonca o tom žartovali. Odbúralo sa tým ťaživé dusno, nevypovedaný smútok sa menil na trúchlenie, ktoré bolo dovolené, priznané a tým oslobodzujúce. Nebolo treba chodiť okolo horúcej kaše, hovoriť biele lži, aby sme si všetci na chvíľku nahovorili, že vyzdravie a ešte spolu zažijeme veľa pekného. Nezažijeme. Blíži sa koniec existencie blízkeho človeka. Je to drsné a fatálne a treba sa na to pripraviť. 

Chcete si pravidelne čítať stĺpčeky Žien v meste priamo vo svojom e-maily bez reklamy?

To ako on sám bral svoju smrť, odbremenilo nás, jeho blízkych. Nebolo treba sa oňho a zaňho báť, lebo on sám sa nebál. Ak naňho prišla slabá chvíľka, zdieľal svoje obavy s nami. Rozmýšľali sme spoločne, čo je za pomyselným prahom života. Fantazírovali. Absencia jeho strachu dávala silu a odvahu ľuďom okolo neho. Spätne si uvedomujem, že to bol jeho darček nám, svojim blízkym. 

Umieranie je nespútaná sila. Ľudia sa ocitajú pred najväčšou neznámou svojej existencie. Vstupujú na neprebádané územie, možno do prázdna, možno do iných životov, možno do nebeského kráľovstva. Nech je naša viera akákoľvek, je to va-bank. Je prirodzené, že nevratný skok do neznáma je pre väčšinu z nás nanajvýš stresujúci a paralyzujúci. Strach zo smrti je ťaživý, ak sa nesie osamote. A ak zastihne človeka nepripraveného. 

Smrť cítime silnejšie 

V dokumente Coronation, ktorý sa premietal na tohtoročnom Jednom svete mi najsilnejšie utkvela scéna, v ktorej dlhočizné rady obyvateľov Wuchanu v skafandroch čakali nekonečné hodiny na pozostatky svojich blízkych. V gumených rukaviciach držali číslo, pod ktorým sa nachádzal popol člena ich rodiny. Ůradníci vyvolávali čísla a ľudia si chodili po svojich otcov, mamy či súrodencov. Odnášali si ich v igelitových sáčkoch.

Ako sa ukázalo v nasledujúcej scéne, bola len veľmi malá pravdepodobnosť, že to, čo si niesli domov, bol skutočne ich príbuzný. Pri obrovskej záplave mŕtvych a organizačnom i byrokratickom chaose, dávali úradnici do urien popol viac menej náhodne. Nebolo kedy skúmať jeho pôvod a správnosť. Bolo to ako z katastrofického sci- fi filmu z iného časopriestoru. Pritom šlo o dokument zachytávajúci realitu pár mesiacov dozadu, v inej geografickej šírke našej planéty. 

Našťastie hromadné umieranie takýchto obrých rozmerov sme u nás nezažili, no smrť citime tento rok o dosť silnejšie, hoci sa ju snažíme vytesniť. Možno je to príležitosť dokázať sa na ňu lepšie pripraviť. Na tú svoju, aby sme ju chrabrejšie zvládli. Aby sme nepodľahli panike. No aj na tie smrti, ktoré bolia dlho potom, čo telo človeka, ktorého sme mali radi, leží v zemi alebo poletuje rozfúkané v oblakoch.  

Vzťah k pozostalej telesnej schránke je tiež téma na zamyslenie. Otec zomrel doma, s nami po boku. Keď duša opustí telo, niečo sa zmení. Neviem to opísať, no niečo je inak. Už to nie je ''on''. Potom prídu cudzí ľudia - zdravoťáci, obhliadajúci lekári, pohrebáci. Je lepšie sa nepozerať ako nakladajú telo do saklu, zazipsujú a nesú do spalovne. 

Popol

Najsureálnejši moment prišiel po pohrebe, keď ma zavolali prevziať si jeho popol. Prišla som si po ocina, stlačeného v urničke. Prekvapila ma jeho váha. Bol ťažký. Na to, že už nebol. Naložila som si ho do ruksaku a niesla ho mestom, domov. Bol to čudný pocit, nosiť si zvyšky otca na chrbte. Začala som sa s ním rozprávať. Mala som ísť ešte kúpiť deťom jedlo, no predstava, že vedľa jeho spopolneného tela budem klásť jogurty a vianočku, som nakoniec zavrhla. Aj keď otec mal vianočku veľmi rád, hlavne s hrozienkami. Nechcela som ho provokovať:)

Neviem o umieraní takmer nič. Neviem, ako by som reagovala, ak by sa zrazu blížil môj vlastný koniec. Práve preto idem vedome venovať pozornosť téme smrti a umeniu umierania. Čítať o tom i sprítomňovať si možnosť svojho konca. Začleniť smrť do života. Lebo či sa nám to páči, alebo nie, umieranie sa začína zrodom života. Zmieriť sa so svojou smrteľnosťou a prijať ju ako nevyhnutný fakt, o ktorom dokážeme i žartovať bude mojim tohtoročným predsavzatím. 

A ako to máte vy, milé ženy v meste?