Pýtajú sa ma priatelia aj známi ako to, že som zvyčajne v dobrej nálade. Aj sa usmievam na slovenský štandard neštandardne veľa.  Nepozdáva sa to mnohým, rozmýšľajú, čo je za tým. Nikdy som to hlbšie neanalyzovala, prečo to tak je, hlavne mne je občas tiež ťažko, ako každej smrteľníčke. Sú dobré a horšie obdobia, no zvyčajne, ak okolnosti nie sú nepriaznivé, budím sa s radosťou zo života. Aj ma hocikedy premkne, fyzicky mi po tele prebehne. 

A už som teda prišla na to, že prečo, tak píšem tento stĺpček. Nedozviete sa v ňom ako sa stať najlepšou vo svojom obore, ani ako mať z dieťaťa olympionika, no možno vás popchne k ľahkosti z bytia. 

Je to celé preto, že som nedokonalá vo všetkom čo robím, ale nevadí mi to. 

Dokonalosť je zamaskovaný tyran 

Možno sa to javí ako maličkosť, no túžba po dokonalosti je tyran zamaskovaný v trblietavej Gucci róbe. Dokonalosť nie je permanentný jav. Je prchavá, mrcha jedna. Preto nedostižná. Nikto nemôže byť dlhodobo dokonalou športovkyňou, dokonalou manželkou, matkou či pracovníčkou. Život je sínusoida, občas sa darí a potom zas nie. Robím veci najlepšie ako sa mi práve dá, čo je zväčša dobre, no zďaleka nie výborne. Vzťahuje sa to na všetko v živote: projekty, opatera detí, zabezpečenie ich vzdelania, úprava svojho vzhľadu, a tak. Všetko. Lepšie to nezvládam. Prekáža to? Komu?   

Už v škole nám vtlačili do hlavy, že dobre je za tri a tri je nie dobrá známka. Je priemerne sivá, rodičia z nej nemali radosť, nepochválili sa vašim vysvedčkom susede či kolegyniam v práci. ''To je taká trojkárka'' nalepia na vás a už sa to s vami ťahá. Ničím výnimočná, priemerná. Lenže to nie je pravda. Dobre by malo v preklade znamenať výborne. Keď je nám dobre, znamená to, že nie sme chorí, nik blízky nezomiera, nedeje sa prírodná katastrofa ani vojna, nevyhodili nás z práce. Čo viac si priať?  

Robím veľa vecí, vďaka tomu, že ich nerobím perfektne. Hoc sa snažím robiť ich najlepšie ako sa mi práve dá. No mám muža, deti,  povinnosti, svoje mentálne aj fyzické limity. Keby som chcela mať výkon na výbornú, asi by som sa do viacerých projektov radšej ani nepustila a nikdy by nevznikli. 

Moja priateľka bola na seba príliš kritická a nechcela mať deti, pokiaľ si nevyrieši ''osobnostné nedostatky''. Považovala sa za nie dosť emočne vyzretú, s chybami a neurami, ktoré nechcela prenášať na svoje potencionálne deti. Veď by tým pádom nebola dobrou matkou. Chodila na semináre, kurzy sebapoznávania, terapie, lenže stále bolo na sebe čo zlepšovať. Na každom je. Spamätala sa keď už bolo pre jej vaječníky neskoro. Pritom je to jedna z najušľachtilejších bytostí aké poznám. Práve pre svoju empatiu a sebareflexiu sa vnímala kritickejšie než väčšina z nás. Bola by skvelou mamou. Bohužiaľ už sa ňou nikdy nestane. 

Po jednej roztržke so synmi, s pocitom, že to nezvládam ani na dostatočnú, som sa spýtala môjho muža: ''Ty si myslíš, že si dobrý otec? '' Bez zaváhania odpovedal: ''Áno, ja som. Viem to.''  

Prekliate nároky sú výsadou žien

Mala som dojem  akoby ma zradil, nechal ma samú v blate. Ako to, že on o sebe nepochybuje?? Nie že by nebol dobrý otec, no rozhodne to hocikedy nezvláda tak ako ja, i viac. No výčitky zo seba nemá. Lebo nemá ani tie prekliate nároky na seba samého. Myslím, že sú výsadou ženského pokolenia. Dedíme ich z generácie na generáciu ako rodinné striebro.  Je načase, aby nám v rámci  rovnoprávnosti túto výsadu odňali a mohli sme byť ženy a matky bez prídavného mena super týčiaceho sa pred menom podstatným.   

Žijeme dobu, ktorá je extrémne náročná v tom koľko musíme stihnúť, ako pri tom máme pôsobiť a tým s koľkými ľuďmi sa dostávame do porovnávania. V minulosti to bol okruh našich blízkych. Teraz sú to stovky žiariacich indivíduí, ktoré okrem toho nehrajú čistými kartami. Zo svojej reality ponúkajú fiktívny výsek, dôsledne naaranžovaný, vyfiltrovaný, jednoplošne odfotený. Ľudské bytosti majú takú vlastnosť, že sa porovnávajú s tými najlepšími. Tí  sú pre nás referencia. Lenže dnes tí najlepší sú vskutku najsamlepší z najlepších z celučičkej planéty. Takáto výberovka super žien a super mužov je z evolučného hľadiska nevídaný precedens.  K tomu všetkému títo vyvolení sú majstri vo vyzdvihnutí toho najúžasnejšieho v nich. To ostatné, nezvládnuté, posadia do tieňa a na verejnosti nespomenú, neodfotia. Kto by z toho nemal depku? 

Preto, nevzhliadajme ku hviezdam. Poobzerajme sa okolo seba, medzi svojich, ľudským teplom nedokonalých blízkych ľudí, ktorí sa nehanbia ukázať svoje chyby a nedostatky. Buďme k sebe  úprimné a keď to nezvládame, je oslobodzujúce to priznať. Väčšinou to spusti reťazovú reakciu, kde sa odrazu aj ostatní začnú priznávať, že ani oni sa nemajú na výbornú. Ani zďaleka. No pokiaľ život zvládame na trojku, je to skvelá správa! Dobré je v skutočnosti zamaskované výborné. 

Raz dávno mi jedna múdra babička povedala, že na konci života jediné, na čom záleží je, koľko lásky si za život rozdala. 

Tú len ťažko rozdávať, ak nám samým nie je dobre.

A tak začnime trénovať zmenu vnútorného nastavenia s denným mottom na perách:  ''Ak nejde o život, ide o hov-o''.   Všetko ostatné dajme tak, ako práve trojkársky zvládame. Aby sme v poobednom slnku našli čas vyložiť si nohy na lavičku, natočiť tvár do slnka a nabrať pár pieh šťastia. Nech nám ostane trochu (sebe)lásky na rozdávanie.