„Trošku si na seba pri tom dieťati pozabudla, však?“ vstupovala mi do svedomia kamarátka – zubárka, keď som sa po dvoch rokoch posadila do jej kresla.  Premýšľala som, či sa mám uraziť, ale  otvorené ústa zastavili akékoľvek argumenty.

A tak pokračovala: „Však bol tvojou prioritou iba on a seba si prehliadala?“ Vydala som z otvorených úst divný zvuk. Sama som si nebola istá, či bol pritakávaním alebo popretím toho, čo hovorila. Inak - milujem, keď sa s vami zubár rozpráva vo chvíli, ako sa vám vŕta v chrupe. Podľa mňa sa vyžíva v tom, ako nemôžete odpovedať.  

Mama a čas na seba

Zistila som však, že oni tí zubári sú akosi zvyknutí rozprávať a nečakať na odpoveď. Podozrievam ich z istého druhu „samomluvy“ – zámerne nepíšem slovenský ekvivalent, pretože „samomluva“ ho asi ani nemá.

Mala pravdu tá moja zubárska kamarátka. Odsúvala som samú seba na to posledné miesto. Priorita bol ON – môj syn, ktorý si vyžadoval fakt celého človeka vzhľadom na špeciálnejší prístup a starostlivosť. Výsledkom odsunutia samej seba boli dva zlomené zuby, ktoré ako na potvoru rozboleli naraz.  Podľa mňa sa spolu svorne dohodli, po nociach v mojich ústach spriadali zubný plán a upiekli to na mňa tak, aby som sa konečne začala o seba zaujímať.  

A ja som si povedala, že sa začnem. Vďaka dvom zubným zlomeninám mi zrejme o päť dvanásť docvaklo, že v prvom rade musím byť v pohode ja, aby bolo v pohode moje dieťa. A tak som sa po odchode zo zubárskeho kresla objednala aj na gynekológiu. Aj tam je kreslo. A aj tam treba preventívku.

Konečne som sa odhodlala ísť aj na kontrolu znamienok a aj na odstránenie bradavíc, na ktoré som sa už dlho odhodlávala. A zašla som sama so sebou ešte ďalej. Prihlásila som sa na angličtinu, ktorú mám online s nadupanou lektorkou, žijúcou na Malte, dvakrát do týždňa. Už tristokrát som mala chuť to vzdať, ale držím sa a som na seba hrdá.

Obnovila som prepadnutú permanentku do fitka a slávnostne som si odrátala mínus tri kilá. Potešilo.

Malé radosti pre mamy

Robím si pravidelné malé radosti a učím sa v obchode nekupovať len samé detské veci a hračky. Ide to pomaly, návyk je silný. Päť rokov som fungovala tak, že  aj keď som sa vybrala kúpiť si niečo na seba, do kufra auta som napokon nakladala samé detské bodýčka, tepláčky, pyžamká a plastelínu.

Keď mi minule kuriér niesol balík so šatami, syn sa ma pýtal, či je preňho. Bez obáv som mu povedala, že tentokrát je „pre maminku“. Zatváril sa prekvapene a sklamane, a tak som mu vysvetlila, že aj „maminka“ si občas musí urobiť radosť, aby mala krajší deň, a tak kuriér nemôže všetky balíky nosiť iba jemu.

Skrivil ústa a potom sa zavrel do izby a namaľoval mi obrázok. Vraj aby som tú radosť mala ešte väčšiu. Chápete? Hoci to nebolo ľahké, on to akceptoval a zároveň sa stalo, že moju radosť ešte znásobil.

Takto to totiž funguje. Je fajn, keď dieťa začnete učiť, že nie je stredobodom vesmíru. Zíde sa mu to do budúcnosti. Nezabúdajme na seba pritom, ako riešime celý svet.

Myslite na to pri najbližšom nedeľnom obede, keď budete každému servírovať tie najkrajšie kúsky koláča a sebe hodíte na tanier odrezky, ktoré zostali. Tiež som to tak robievala.  Už nerobím. Je to maličkosť,  ale rodia sa z nej  VEĽKÉ VECI.