Môj 9-ročný syn išiel cez jarné prázdniny na lyžiarsky tábor. Deti cestovali spoločne vlakom z Bratislavy do Popradu. Pamätala som si, aká to bývala zábava - vagón plný deti. Nabalila som mu sedmové karty aj spoločenské hry.

Kam deťom mobily netreba

Ako sme mu dávali kufor do otvoreného kupé, vidim, že každé jedno dieťa je na mobile, hoci vlak ešte ani neopustil stanicu. Niektorí s veľkými slúchadlami na ušiach. Nepozerali sa dookola na nové, prichádzajúce deti, s ktorými idú stráviť týždeň. Hlavy mali sklonené do vyžiarených obrazoviek. Za oknami stáli na peróne, celkom zbytočne, ich rodičia, aby im pri odchode zamávali.

Ako som sa neskôr dozvedela, zo 65 detí vo veku od 7 do 12 rokov, môj syn jediný nemal mobil. Dúfala som, že keď sa vlak rozbehne, vedúci sa prebudia a vymyslia spoločné aktivity, aby cesta bola veselá a deti sa navzájom spoznali. Ja mám dodnes živo v pamäti spev, hru na gitare, naháňačky po chodbe.

Vedúci nezakročili. Aj oni boli na mobiloch.

Syn sa počas kempu ponosoval, že aj každý deň poobede, keď majú voľno, nemá sa s kým hrať, ani rozprávať, lebo všetci riešia virtuálny priestor za obrazovkou. Bol to regulovaný čas, deti nemohli mať telefóny pri sebe  stále, no keď ich dostali, bola to jasná sólo priorita pred spoločnými aktivitami. Tie tým pádom ani len nezačali.

To isté sa deje na krúžku, ktorý navštevuje. Vždy cez prestávky sa deti (aj učiteľ) rozbehnú k mobilom a miesto socializovania sa, každý trávi čas osve vo svojom virtuálnom svete. Na krúžku sú deti od 7 do 9 rokov. Opäť je jediný bez mobilu. Tým pádom podivín. Nechce tam chodiť, lebo cez pauzy sa cíti čudne, pozerá sa do stropu, zatiaľ čo ostatní o dušu scrolujú..

Rozumiem, že vývoj nezastavíme. Aj my máme telefóny. Syn má tiež do budúcna prisľúbený svoj. No obávam sa, že strácame akúkoľvek mierku, kedy tie mobily nemusia byť súčasťou dní a večerov malých aj väčších detí. A vôbec každého. Týmto miestom je napriklad detský tábor, škola, krúžky,.. kde idú, aby sa spoznali, skamarátili, naučili sa vytvárať väzby, zapadli do kolektívu. Mohol by to byť kvalitný čas utužovania priateľstiev a vytvárania spoločných zážitkov.

Komunikačné schopnosti musíme trénovať

Zabúdame, aké dôležité sú komunikačné zručnosti. Bez ich trénovania ich nemáme ako nadobudnúť. Pracujem so single ľuďmi, ale aj s ľuďmi všeobecne a vidim na dennej báze, ako náročné je pre mnohých nadviazať prvý kontakt. Viesť small talk. Začleniť sa do skupiny. Sú to zručnosti, ktoré potrebujú nácvik.

Najvhodnejší čas je detstvo. Čím neskôr sa ich učíme, tým ťažšie sa do toho dostávame. Ak vôbec. Schopnosť komunikácie a socializácie priamo vplýva na kvalitu našich vzťahov a tým na kvalitu života. Ak nevieme pohotovo zareagovať, môžeme premárnť šancu zoznámiť sa s našou budúcou partnerkou či zabodovať na pracovnom pohovore.

Život je plnší, šťastnejší, veselší, ak vieme nadväzovať vzťahy, rozprávať sa, vymieňať si small talky. Len tak konverzačne, každodenne. Predlžuje to život, zaháňa to osamelosť.

Opantanosť sociálnymi sieťami a smartphonmi je celosvetový fenomén. Našou túžbou mať deti stále na príjme, im robíme opičiu službu, lebo ich k nej nepriamo vedieme. Okrem toho, že ich učíme nesamostatnosti, aby sa spoliehali na mobil aj v bežných, inak ľahko vyriešiteľných situáciách, nechávame, aby sa ponorili do fiktívneho, častokrát nanajvýš nezdravého sveta za blištiacou sa obrazovkou.

Je to náročné regulovať. V časoch, kedy čas nemáme. Akoby sa kolektivne stratil. Zo západnej, zmodernizovanej pologuli sa vyparil nevedno kam. No jediná cesta z virtuálnej reality von za slnkom, je obmedzovať čas na komunikačných pristrojoch. Selektovať, kedy ich používať, na ako dlho, kam si ich brať a kam nie.

Nielen deťom, aj nám samým by to prospelo. Deti sú len našim zrkadlom. Vtedy zistíme, aké to je zapeklité. Menej pohodlné, dokonca obmedzujúce. Okrem toho, si sami kopeme vzťahový hrobček, lebo digitálne médiá prehlbujú odcudzenie medzi rodičmi a deťmi.

Digitál oslabuje vzťahy detí

Dlhodobá novozélandská štúdia už pred 30-mi rokmi (1987/88) preukázala, že s každou ďalšou hodinou sledovania médií narastá riziko oslabenia vzťahov s rodičmi o 13 percent. Riziko oslabenia vzťahov s vrstovníkmi a priateľmi dokonca až o 20 percent. To bolo ešte pred internetom a smartfónmi.

Odvtedy všetko ešte viac nabralo na sile. Keď štúdiu v roku 2004 aktualizovali na viac ako 3-tisíc novozélandských žiakoch (14–15-ročných), a už tam okrem TV boli aj počítačové a konzolové hry, oslabenie vzťahov s rodičmi a rovesníkmi sa ukázala opäť. Silnejšia o 20 percent ako bola pri sledovaní televízie.

Smerujeme k tichým domácnostiam, pracoviskám, priateľstvám.  Bežne vidíme tínedžerov sediacich v skupinkách, ich telá sa takmer dotýkajú, ich vedomie však brázdi každý svoje virtuálne pole.

Sama som zažila, ako po lyžiarskych pretekoch v mládežníckej kategórii vo Švédsku, obrovský pub narvaný mladými ľuďmi po ich vrcholnom výkone, miesto toho, aby burácal oslavným džavotom, pokrikmi, vravou desiatok mladých hlasov, bol tichým priestorom, v ktorom každý pozeral do svojej obrazovky.

Ľudský mozog je mozog sociálny. Prichystaný na to, že bude trénovaný v medziľudskej interakcii. Takto je dlhodobo podvýživený. To má dopady aj na neurologickej úrovni. Keď niektorých podnetov dostávame v rôznych vekových obdobiach menej, tak sa isté oblasti v našom mozgu aj tele nikdy naplno nerozvinú.

Kedy je mobil osožný a kedy ho nepotrebujeme

Detstvo a tínedžerský vek je úplným základom pre budovanie našich návykov. Dnešné deti zriedkavejšie zažívajú, že niečo tvoria a vymýšľajú s rovesníkmi a potom to realizujú v materiálnom svete, kde by videli výsledok aj dopad ich akcií na okolie a komunitu.

Osobnosť, odolnosť a sebavedomie sa prirodzene budujú cez interakcie s inými ľuďmi a s materiálnym svetom.  Je to niečo iné, ako klikať jedným prstom alebo myšou na hladkú obrazovku.

Mnohí vzdycháme za stratenými dobrými časmi bez mobilov, no aktívne robíme pramálo, aby sme ich nadvládu nad našim časom, vzťahmi a životom regulovali (mňa nevynímajúc). Ak vám príde dôležité online návyky zmeniť, začnime od seba a svojich. Postupne, no sytematicky.

Vyhodnoťme, kedy je mobil osožný a ktoré hodiny ho pri sebe nepotrebujeme. Miesta, kam ho nevezmem. Kde si od neho oddýchnem. Notifikácie, ktoré zrušim. Časový limit, ktorý deťom (aj sebe) nastavím a nepoľavím.

So silnejúcim slnkom, vtáčím trilkovaním a letom za rohom, je práve teraz ten najsamlepší moment na prevzatie oprát a miesto vnorenia sa do reality virtuálnej, zamieriť plnými dúškami do sveta skutočného. Naplno a cvalom.

Vidime sa v uliciach, milé ženy v meste.