Schytali sme covid. Manžel zjavne nevedel, čo mi podarovať k 19.výročiu sobáša, a tak doniesol domov vírus. Vo vysokých teplotách, chrchľajúca, lapajúca po dychu, som v priebehu pár dní pochopila, prečo naň toľko ľudí u nás zomrelo a prečo zo všetkých strán počúvam správy o tom, koľkí sa boria s vážnymi postkovidovými následkami. Úprimne, vôbec sa tomu nečudujem. Pri tom, ako dnes fungujú niektorí obvodní lekári, sa skôr čudujem, koľkí to prežili...

Príbeh 1. – Pošlite mail a čakajte na odpoveď

Pozitívny test v piatok tesne pred obedom je za trest. Ambulancie obvodných lekárov sa už pomaličky zatvárajú. Manžel mal predsa len to šťastie, že sa lekárke dovolal. Dozvedel sa, že má poslať mail s údajmi na vypísanie péenky. Urobil tak obratom. A naivne čakal, že sa dozvie aj čo-to k liečbe, prípadne dostane dáky e-recept, alebo aspoň dobré rady, ako ochorenie prekonať čo najlepšie. Pani doktorka však na mail odpísala až o tri dni - v pondelok poobede.

Stručne, že si má nasadiť vitamín C a vitamín D. Pri telefonáte ani v mailovej komunikácii nepadla jediná otázka na to, ako sa pacient cíti, aké má príznaky, či ho niečo bolí... Nič. Len inštrukcie, nech sa po skončení karantény ozve zase mailom. Všetky dobré rady, vitamíny a lieky mi teda pozháňali kamarátky. A doviezli až domov ešte v piatok. Aj s presným popisom ako ich dávkovať.

Príbeh 2. – A čo by ste chceli?

O dva dni, teda v nedeľu som už mala pozitívny test aj ja. Lekárka v pondelok ráno tiež pýtala len údaje na vypísanie péenky. Keďže som mala vysoké teploty a dusil ma kašeľ, dožadovala som sa liečby. „A čo by ste chceli?“ zabila ma v lufte otázka lekárky, ktorú by som čakala skôr od predavačky v cukrárni. Vážne ja mám premýšľať o tom, čo mi má naordinovať? Tak som len špitla, že asi čosi na priedušky a dusivý kašeľ. Ten v telefonáte aj veľmi dobre počula, čudujem sa, že mi naň niečo nedala sama od seba.

Napokon mi predpísala dvojitú dávku antibiotík aj silné lieky na kašeľ. A ja som jej napriek všetkému nesmierne vďačná, pretože o lieky som sa o pár dní podelila ešte aj s dcérou. Prístup jej obvoďáčky bol totiž „absolútne top“.

Príbeh 3. – Nemáte test, nie ste chorí

Dcéra mala tú smolu, že hoci takmer okamžite po nás sa u nej objavili všetky typické príznaky – vysoké teploty, dusivý kašeľ, bolesti hlavy, bolesti kĺbov - a jej stav bol dokonca najhorší spomedzi nás všetkých,  dva antigénové testy, na ktoré sa dotiahla už v teplotách, jej vyšli negatívne. Na PCR test ju objednali až o 9 dní, hoci uviedla príznaky. (To už je ten test človeku na dve veci...) Donútila som ju, nech zavolá lekárke, porozpráva jej o svojich príznakoch a o tom, že býva v spoločnej domácnosti s dvoma koviďákmi, a pýta si nejakú liečbu.

Na moje prekvapenie ju doktorka odbila s tým, že keď nemá pozitívny test, nemá covid a teda ju nemôže liečiť. Na dusivý kašeľ jej lieky vraj predpísať nemôže, lebo by ju musela vyšetriť. Vzápätí jej však oznámila, že na vyšetrenie prísť nemôže, keďže býva s dvoma koviďákmi a je v karanténe. Vraj nech si počká, kým jej vyjde pozitívny test. Vyšiel, o tri dni. To už dcéra užívala moje antibiotiká, moje lieky na kašeľ, moje imunostimulanty na boj s vírusom. Presne tie isté, ktoré jej s odstupom troch dní predpísala aj jej lekárka. Ešte stále na tom nie je dobre. Neviem si predstaviť, ako by na tom bola, keby sme zbytočne čakali.

Kontrola – Tu máš papier a bež

My s manželom sme už aj po kontrole. Opäť sa všetko točilo len okolo ukončenia péenky. Jediná otázka nepadla k zdravotnému stavu. Manžel opáčil, či netreba prípadne kontrolný röntgen pľúc, či je všetko v poriadku. „A na čo?“ dostalo sa mu odpovede. Vraj keby mu niečo bolo, má sa v budúcnosti zastaviť. „A na čo?“ pýtam sa tentoraz ja. Kvôli takejto „liečbe“ škoda mariť čas. Pomôž si človeče ako vieš. Samozrejme, za potvrdenie o prekonaní covidu nezabudli vypýtať poplatky – u jednej lekárky to bolo 5 eur, u druhej len 2 eurá. Ach tá zaťažujúca administratíva!

Hodili cez palubu aj svojich kolegov

Poviete si, sú to len tri obvodné lekárky zo zhruba dvoch tisíc. Lenže keď som tieto príhodičky napísala na fejsbúk, ozvali sa mi mnohí ľudia s podobnými skúsenosťami. Ďalší sa ozývali s tým, že nemajú skúsenosť s covidom, ale s tým, ako teraz obvodní lekári postupujú aj pri iných diagnózach. Vypočula som si napríklad príbehy, ako sa k lekárovi nedostanete, lebo treba zvoniť pri presklených dverách na chodbe a vyjde len sestrička, cez ktorú sa ďalej neprebijete. Pred ďalšími čakajúcimi pacientmi sa vás spýta, čo vám je a čo chcete.

V pondelok ráno jachcete čosi o tom, že vás od soboty páli pri močení. Dozviete sa, že si máte kúpiť voľnopredajný výživový doplnok, lebo váš obvodný lekár vás bez objednania nevyšetrí. Lekár však ani netuší, že ste za dverami a s čím ste prišli. Vedia to však ďalší desiati, ktorým sa čoskoro dostane podobnej rady na ich neduhy...

Nepatria zdravotné informácie k citlivým údajom, o ktorých sa ani lekár, nieto ešte zdravotná sestra nemá s vami vybavovať na chodbe pred  ďalšími ľuďmi? Nie, naozaj sa mi nechce počúvať o tom, ako sú obvodní lekári zavalení administratívou, ako sú unavení a ako nestíhajú. Jednou provždy, Péťo: Toto nie je o nedostatku času. Toto je o absolútnom nezáujme.

Akonáhle zdravotné poisťovne začali v čase pandémie preplácať lekárom „vyšetrenia“ cez telefón a maily, viacerí obvodní lekári a lekárky (česť výnimkám, ja viem, že sú a závidím všetkým, ktorí k nim patria) hodili pacienta cez palubu. A rovnako aj svojich kolegov v nemocniciach či na pohotovostiach. Pretože mnohí z pacientov, ktorí končia na JISkách, by na nich možno nemuseli byť, keby dostali včasnú adekvátnu liečbu od obvodného lekára. Lebo čuduj sa svet, ale na vyliečenie pacienta často nestačí len to, že mu vypíšete péenku...