|
Párová terapeutka Júlia Halamová vo svojej novej knihe Pripútajte sa, prosím hovorí o tom, ako budovať vzťahy, v ktorých ľudia môžu cítiť blízkosť, uznanie, bezpečie a príťažlivosť. Opiera sa o svoje dlhoročné skúsenosti z terapeutickej praxe, ako aj o najnovšie poznatky z vedeckých výskumov. Rozprávali sme sa s ňou o tom, ako je to s hádkami či neverou v partnerských vzťahoch, ale aj o tom, prečo majú ľudia ešte stále zábrany navštíviť terapeuta.
Napísali ste knihu o partnerských vzťahoch, ktorá sa volá Pripútajte sa, prosím. Prečo práve takýto názov? Čo pre vás znamená pripútanie vo vzťahu?
“Pripútanie je o bezpečí. Keď ľudia nepociťujú bezpečie, nie sú schopní žiadnej inej nadstavby. Bezpečie je základná ľudská potreba, bez ktorej sa nedá budovať vzťah. V poslednej dobe pozorujem, že mnohí ľudia majú problém s pripútaním sa vo vzťahu. Ak nevedia urobiť záväzok a vložiť niečo do vzťahu, tak nemôžu ani dostať to, čo očakávajú. Samozrejme, ak sa pripútate k nesprávnej osobe, tak sa tiež vo vzťahu nebudete cítiť dobre. Ale bez pripútania nie je možné mať dobrý partnerský vzťah. Keď si vyberiete správneho partnera, najskôr musíte spoločne vytvoriť bezpečie, aby mal váš vzťah správne podhubie, na ktorom sa môže ďalej vyvíjať a v ktorom si ľudia môžu uspokojovať všetky ostatné potreby.”
Momentálne mnohí psychológovia hovoria o vyprázdnených vzťahoch, súčasná generácia tridsiatnikov, ale aj starších ľudí má problém sa hlboko vložiť do vzťahu. Čím si myslíte, že to je?
“To súvisí z viacerými vecami. Nikdy v minulosti ľudia nemali potrebu sa tak hlboko vložiť do vzťahu. Našim predkom išlo o prežitie a o zabezpečenie základných potrieb. Ak bojujete o jedlo, prácu, zabezpečenie rodiny, nemôžete rozvíjať iné potreby. Niet na to času. Teraz žijeme v západnej kultúre v dobe, keď tie základné potreby máme naplnené a vyvstáva potreba budovania blízkosti a bezpečia vo vzťahu - chceme od vzťahu oveľa viac. Ale nevieme, čo s tým, lebo v spoločnosti neexistuje model, ako to dosiahnuť. Nenaučili sme sa to od našich predkov. Nemáme model na to, ako žiť napĺňajúci a uspokojujúci vzťah. Moja kniha vznikla aj preto, aby ľudia vlastne zistili, že niečo také ako dobrý vzťah vôbec existuje a čo od neho môžu očakávať. Pretože ľudia netušia, čo chcú od vzťahu a kŕmení nejakými internetovými pseudoradami experimentujú s rôznymi druhmi vzrušenia, ale to vôbec nie je to, čo ich naozaj uspokojí a naplní.”
Párová terapeutka Júlia Halamová. Foto - Ikar
Veríte tomu, že v súčasnosti sme schopní žiť v monogamii celý dlhý život? Žijeme oveľa dlhšie, berieme sa neskôr, máme oveľa viac záujmov, očakávaní, vyššie nároky na vzťah, na partnera....
“Hypoteticky áno, ale prakticky sa to nie každému podarí. No keď sa robil výskum, zistilo sa, že väčšina ľudí v sebe nosí tento ideál. Že majú takú túžbu byť v monogamnom vzťahu, ale iná vec je, že sa im to väčšinou nepodarí.”
Vo vašej knihe vychádzate z terapeutickej praxe, čo v realite znamená stovky klientov, ktorí sedeli vo vašom kresle. Čo v súčasnosti ľudí vo vzťahoch trápi najviac?
“Myslím, že sú to dve základné potreby - viac uznania a viac blízkosti. A to má rôzne podoby. Pre mužov nedostatok blízkosti napríklad znamená, že majú neuspokojivý sexuálny život. Pre ženy je nedostatok blízkosti to, že často nevedia mužov primäť k tomu, aby sa s nimi rozprávali. Ženy potrebujú rozhovory a intimitu a ak ju nemajú, majú problém sa k tomu sexu dopracovať. A podobne je to s tým uznaním - mužom prekáža nedostatok uznania za to, čo prinášajú do rodiny. Ženy zasa nedostávajú uznanie za to, že vytvárajú domácu pohodu - ak to teda majú v rodine takto stereotypne genderovo nastavené, že sa starajú o deti, o domácnosť a je to považované za samozrejmosť.”
V súčasnosti sa veľa hovorí o neviditeľnej práci žien. Ženy chodia do práce na plný úväzok a stále sa od nich očakáva aj kompletný servis okolo domácnosti. Vlastne doma majú druhú prácu, ktorú navyše nikto neuzná. Ženy sa necítia docenené a uznané partnermi práve za toto.
“Presne o tom hovorím. To, že v minulosti to nejako bolo nastavené, už dnes neplatí. Napriek tomu tie stereotypy stále zostali. Podmienky sa zmenili, ale nezmenilo sa rozdelenie práce vo väčšine rodín. Nie je rovnomerné. V minulosti muži zabezpečovali servis okolo domov, ťažké fyzické práce. Tie však už väčšinou robiť netreba. Množstvo obyvateľov totiž žije v mestách a v bytoch. Žena teda príde z práce do druhej šichty a muž si sadne k novinám alebo k televízii a očakáva teplú večeru. To je adekvátne minulosti, ale nie je to adekvátne súčasnosti. Preto sa snažím apelovať vo vzťahu na spravodlivosť. Ak jeden z partnerov dlhodobo pociťuje nespravodlivosť, skôr či neskôr to prerastie do trpkosti a tá je koróziou, ktorá vzťah rozožiera zvnútra. Ťažko sa to ale vysvetľuje, lebo mnoho mužov si o sebe myslí, že sú veľmi liberálni, ale v nevedomých vzorcoch majú stále to staré nastavenie. Je to pre nich neskutočne ťažké meniť. A ak to aj zmenia, ak sa páru podarí vytvoriť rovnocenné nastavenie, zožnú od spoločnosti kritiku. Muž, ktorý doma pomáha je podľa iných „pod papučou“, žena je kariéristka alebo ešte horšie feministka. A to je strašne nefér. Z dlhodobého hľadiska sú ale najzdravšie tie vzťahy, ktoré majú moc vyváženú. A nemôže byť moc vyvážená, keď jeden robí servis a druhý rozhoduje. Takýto vzťah sa skôr či neskôr rozpadne alebo zotrvá v spoločnom nešťastí.”
Prečítajte si
.jpg)
Plynule sa dostávame k téme, ktorej je venovaná v knihe jedna kapitola - a to sú hádky. Vy tvrdíte, že správne sa hádať je vo vzťahu veľmi dôležité, prečo?
“V populácii prevláda názor, že dobrý vzťah je ten, kde sa ľudia nehádajú. Ak niekto takýto príde za mnou, mne hneď blikajú kontrolky v hlave. Pretože to nemôže dobre skončiť. To je rovnaké, ako keby ste mali mobil, ktorý nikdy nenabíjate. To nemôže fungovať. Hádky slúžia na to, aby sa ľudia viac spoznali a aby sa mali viac radi. Slúžia na spoznávanie a prekonávanie rozdielností. Aby zistili vlastné hranice, v čom sú iní, v čom sú rovnakí. A aj to, ako si vzájomne prejaviť viac lásky cez to, že jej prejavy šijú tomu druhému na mieru. To sa nedá bez hlbokého vzájomného poznania a to prichádza aj cez neporozumenie a hádky.”
Kedy je už hádka deštruktívna a mala by byť ukončená?
“Na to sú objektívne parametre - dajú sa merať fyziologicky. Keď je frekvencia srdcovej činnosti vysoká, nad 100 tepov za minútu (u športovca nad 80) - tomu sa odborne hovorí emočné zaplavenie. Vtedy už nezapájame do činnosti rozum, preto všetko, čo sa začne od tohto zaplavenia diať, je už deštruktívne. Ľudia sa vnímajú ako nepriatelia a už je to iba o vzájomnom ponižovaní a ubližovaní. A potom sa z dôsledkov takejto hádky, ešte obaja dlho spamätávajú.”
Vy v knihe radíte v tomto bode hádku prerušiť. Úprimne, málokto si toto vie predstaviť. Hádka eskaluje a vy ju s partnerom prerušíte? Ako?
“To sa dá urobiť len vtedy, keď sa partneri vopred dohodnú. Treba si určiť pravidlo - nejaké slovo, gesto alebo signál, ktorý avizuje prerušenie hádky. Už mám dosť a potrebujem pauzu. Potom, keď ubehne istý čas (minimálne 20 minút) a obaja vychladnú, sa k tej téme musia opäť vrátiť. Musí to byť ale naozaj vopred dohodnuté, lebo keď ste v tom zaplavení, v tej vyeskalovanej hádke, už to zastaviť rozumovo nedokážete. Naozaj musí prísť vopred dohodnutý výrazný signál. Mnohí klienti tomu neverili, ale mali za sebou množstvo hádok, ktoré končili zle a k žiadnej náprave nedospeli. Tak vyskúšali a zistili, že je to oveľa efektívnejšie a vyhli sa mnohým zraneniam, ktoré prichádzajú v tej deštruktívnej fáze.”
Veľkú časť vo svojej knihe venujete nevere. V súčasnosti je veľa nástrah v podobe sociálnych sietí a online zoznamiek, ktoré neveru umožňujú pomerne komfortne realizovať. Keď sa cítime vo vzťahu nepohodlne a zle, volíme ľahšiu cestu - únik k nevere. Je nevera vždy deštruktívna alebo môže vzťahu niekedy aj pomôcť?
“Nevera je deštruktívna za každých okolností. Pomôcť môže iba vtedy, ak po jej spáchaní vyhľadáme pomoc odborníka a vezmeme si z tej situácie niečo, čo nám pomôže vzťah zlepšiť. Takmer nikto to ale nezvládne sám. Nevera prináša také zranenia na oboch stranách, že ten pár sa cez ňu môže dostať takmer výhradne iba s pomocou odborníka. Nevera je veľmi deštruktívna sama o sebe. Je to ako keď si zlomíte nohu – to je bolestivé. Keď ale využijete rekonvalescenciu na to, aby ste si napríklad urobili nový biznis plán vo firme, môže vám to byť osožné. Okrem toho, nevera má obrovský negatívny dopad na pár aj na deti, ktoré sú vo vzťahu. Dostávanie sa zo zranení, ktoré spôsobila nevera obom partnerom, je priemerne dva roky. Zradený vo vzťahu sa trápi, vracajú sa mu traumatické obrazy a skúsenosti, má zničenú sebahodnotu, trpí úzkosťami a depresiami. Ten, čo podvádzal, má zasa pocity viny, výčitky svedomia a pozerá sa denne na človeka, ktorému ublížil a hlboko ho zranil.
Hovorievam, že pre šťastný a zmysluplný život je dôležité byť čo najviac vycentrovaní, byť v jednote sám so sebou. To, čo si myslím, to, čo cítim, tak aj konám a tak mám zaranžované vzťahy s okolím. Akýkoľvek odklon formou klamstiev, podvádzania, paralelných vzťahov je strašne stresujúci. Je to iba ilúzia a mnohí podľahnú tým krčmovým rečiam, že mať veľa mileniek či milencov a striedať ich je niečo, na čo treba byť hrdí. Ale nakoniec sami zistia, že im v tom vôbec nie je dobre. Ľuďom nie je dobre v dvoch svetoch. Ale nie všetci vedia ustáť jeden svet. Vsadiť všetko na jednu kartu, jedného partnera, môže byť zúskostňujúce na základe minulých tráum. Niekto napríklad nevie niekoho milovať, zároveň s ním mať záväzok, aj žiť sexuálny život. Zrejme tento človek má skúsenosť z minulosti, že všetko vložil do jednej osoby a tá ho fatálne zradila alebo sklamala. Preto sa teraz snaží svoju lásku rozdistribuovať do viacerých osôb, aby cítil menej úzkosti. Ale v praktickom živote ho to nakoniec dobehne. Na záver sa aj tak cíti zle sám zo seba, lebo konštruovať svoj život na základe strachu nepomáha.”
Párová terapeutka Júlia Halamová. Foto - Ikar
Takže sa dá po nevere znova vrátiť k sebe a začať nanovo?
“To závisí od toho, ako sa k tomu obaja postavia. Ak vyhľadajú odbornú pomoc, tak áno. Nevera často otvorí aj mnohé veci z minulosti, ktoré partneri nemajú uvedomené a už vôbec nie spracované. Ich spracovanie môže pomôcť k tomu, aby si vyriešili mnohé hlboké traumy a potom ich vzťah môže byť dokonca lepší ako v minulosti. Nemôžu sa vrátiť na rovnakú cestu, po akej kráčali, lebo tá ich priviedla práve k nespokojnosti a následne nevere, ale môžu vykročiť na novú, oveľa lepšiu. Tá cesta však nie je ľahká, lebo vyžaduje od oboch, aby sa zmenili.”
Neustále počujeme alarmujúce vyhlásenia, že počet duševných ochorení v západnom svete stúpa. Pribúdajú najmä depresie a úzkostné poruchy. Často s tragickými dôsledkami. Je to naozaj tak, alebo je to skreslené tým, že v minulosti sa o tom hovorilo iba minimálne a dnes to už nie je také obrovské tabu?
“To by bolo treba presne vyskúmať, aby sme vedeli konkrétne čísla. Opticky to vyzerá, že je toho viac. Viac sa o tom rozpráva medzi ľuďmi, viac priestoru sa tomu venuje aj v médiách. Takže ľudia už dnes ľahšie prídu na to, že majú duševnú chorobu alebo nejaký problém. Ďalším faktorom je stres. Žijeme v extrémne stresovom prostredí. Väčšina z nás má nejaké predispozície na duševné ochorenie, ale nemusí sa u nás vôbec rozvinúť. No tým, že žijeme v takom veľkom strese, sa zvyšuje šanca, že ochorenie prepukne, rozvinie sa a prejaví oveľa častejšie. A tretí faktor je taký, že najmä vo veľkých mestách majú ľudia menej priestoru na to, aby mohli žiť v komunitách. Kedysi na dedine každý, dokonca aj miestny blázon, mal svoje miesto v danej komunite. Stále viac sa rozmáha to, že ľudia niekedy žijú mesiace zatvorení v bytoch a nevychádzajú von, nikto o nich ani nevie, pociťujú obrovskú osamelosť. To sú tri dôvody, ktoré sú možno príčinou, prečo to tak s tými duševnými chorobami vyzerá.”
Na Slovensku je dlhodobo nedostatok terapeutov, oveľa menej ako v iných európskych krajinách. K mnohým sa dostanete po mesiacoch čakania. Nehovoriac o tom, že v menších mestách a na dedinách je to už úplne nedostupné. Čo s tým?
“Je veľmi ťažké dosiahnuť prístupnosť terapie, keďže terapeuti sami presadzujú, že by nemala byť zadarmo. Má totiž oveľa väčšie účinky, keď si ju platíte. Rozdiel je ako keď máte cudzí jazyk v škole zadarmo a keď si zaplatíte intenzívny kurz v jazykovke. Čiže už možno ten poplatok za terapiu je nejaká prvá prekážka. Druhá vec je, že kritéria na to, aby mohol niekto robiť psychoterapiu sú nastavené podľa celoeurópskych kritérií a tá úroveň je pomerne vysoká, túto prácu nemôže robiť hocikto. A ďalšia vec je, že ľudia možno idú k jednému terapeutovi, nemajú dobrú skúsenosť a potom už nehľadajú ďalej. Je v tomto veľmi ťažké nájsť ideálne riešenie. Je to náročná práca. Aj terapeut musí na sebe intenzívne pracovať, aby klientovi neubližoval a nie každý psychológ je nastavený tak, že je ochotný robiť tú sústavnú prácu na sebe. Pomohlo by tomu aj to, ak by bolo o terapii celkovo vyššie povedomie. Podobne by riešením bolo, ak by boli inštitucionalizované aj iné formy sprevádzania, ktoré môžu ľudia vyhľadať, ak majú ťažkosti. Nie každý potrebuje psychoterapeuta, niekomu stačí vypočutie, mentoring, či koučing.”
Je chodenie na terapiu stále na Slovensku istou stigmou? Majú ľudia zábrany navštevovať terapeuta a ak áno, čo im bráni?
“Aj tu platí zákon zachovania hmoty a energie. Ľuďom musí byť dostatočne zle na to, aby prekonali svoju nepohodu, svoje zvyky, svoju pohodnosť, hanbu, aby niečo so sebou urobili. A otázkou je, ak by aj terapia bola oveľa dostupnejšia pre všetkých, či by ju viac ľudí naozaj vyhľadalo. A hlavne, či by v tom aj vytrvali a boli ochotní na sebe dlhodobejšie pracovať. Musí sa vám totiž nevyplatiť zostať v starom, aby ste investovali do náročnej zmeny.”
