|
Priznávam, tak ako mnohí, aj ja chodím na psychoterapiu. Nie úplne pravidelne, ale vždy, keď sa dá. Síce nie som blázon, ale nebyť tej terapie, zbláznim sa už miliónkrát. Mojím terapeutom je zelená tráva, slnko nad hlavou, vôňa zeme, vetra a bzukot včiel. Mojou terapiou je záhrada.
Bože, ako veľmi som kedysi neznášala víkendy, keď sme chodievali k babke na dedinu. Záhrada, na koniec ktorej človek ani nedovidel. „Čo na tom majú, že sa rýpu v zemi? Že sa bavia len o semienkach, priesadách, kvitnutí, plodoch, škodcoch, zbere úrody, okopávaní, rýľovaní, zháňaní konského hnoja... Bŕ!“ nechápavo som hľadela na rodičov. Bola som mestské dieťa, ktorému na dedine vždy chýbali kino a cukráreň. Ešteže sa bicyklom dalo ujsť k miestnemu jazeru a v prípade horšieho počasia poskytovali záchranu knihy.
Ničím som si v živote nebola taká istá ako tým, že ja teda záhradu k životu nepotrebujem. Až raz som sa v banke zadlžila len preto, aby som si ju mohla kúpiť. Najskôr pre deti – aby mali kde liezť po stromoch, behať bosé v tráve, aby mohli v lete prespať v domčeku na strome a mohli chovať mačiatka.
A potom mi zavoňala zem. Zamilovala som sa do starých ovocných stromov, kríkov ríbezlí a malín, prvých vlastnoručne zasadených narcisov a tulipánov, do ruží, ktoré zasadil niekto neznámy, do rajčín, ktoré nielen vyzerajú, ale aj voňajú a chutia ako rajčiny...
Ja, žena z mesta, som si začala lakovať nechty na červeno nie preto, lebo tento odtieň sa mi hodil ku kabelke a topánkam, ale preto, že červený lak najlepšie zakamufluje na nechtoch ničím nezmazateľné stopy po víkendovej práci s hlinou a burinou. Večer už nezmývam z vlasov len lak, ale najmä vôňu ohňa a dymu. Pri varení nevyhadzujem šupky z ovocia a zeleniny, ale spolu s vaječnými škrupinami ich odkladám na balkóne a potom prevážam do záhrady na kompost. A moja peňaženka najviac zaplače nie pri výpredajoch v butikoch, ale v hobby obchode.
Aby ste rozumeli, stále rada vysedávam v kaviarni. Dám si spenené kapučíno a pozorujem ľudí, ako sa náhlia tam a späť. Blažený pocit z čierneho moku je však o čosi silnejší, keď pijem turka v sobotu ráno v záhrade.
Prečítajte si aj Celkom obyčajný deň
