„Nemrač sa!,“ napomínal ma pred rokmi môj manžel. O čo mu ide, hovorila som si zase ja. Keď som nervózna, je to hádam normálne, že urobím nejakú grimasu, veď sa nebudem stále usmievať. To jeho napomínanie ma len vytáčalo, až kým som nezbadala istú známu, na ktorú ma upozornil. Tá sa stále mračila – keď hovorila o niečom, čo ju vytáčalo. Mračila sa tiež, keď vyjadrovala svoj názor, trebárs aj o niečom príjemnom. Málokedy bolo na jej tvári vidieť úsmev. Len zaťaté zuby a pery. Inak pekná žena. Škoda.

Až vtedy som si uvedomila, že zamračený človek nielen škaredo vyzerá, ale aj tak pôsobí. Jeho vyjadrenia je ťažké prijať, keď je výzor v jeho tvári trpký. Keby bol ubolený, tak by sme tú osobu možno ľutovali, súcitili by sme s ňou. Ale kto chce byť v spoločnosti večne nahnevaných?

Milí priatelia – Slováci, máte na to jedno popisné, necenzurované slovo, ktoré do bodky vystihuje nasrdeného človeka. Na začiatku, keď som sa učila po slovensky, ma to slovo prekvapilo, zdalo sa mi vulgárne, netaktné, hrubé. Ktoré myslím? To, keď popisujete, že niekto je nasr...ný.

Dnes už tomu popisu rozumiem viac. Neviem, či je to tým, že v spoločnosti – slovenskej, poľskej, európskej, či svetovej, je stále viac nahnevaných ľudí, ale mám pocit, že to slovo je dnes viac namieste. Veď pozrite na politikov, ktorí nám hlásia všelijaké svoje „pravdy“ – pozrite si tú emóciu, s akou vykrikujú, že nás budú chrániť, brániť pred tým, či oným. Že konečne potrestajú tých, či hentamtých. Že skoncujú s kradnutím, korupciou, s takým či iným riešením! Že Amerika first! Že sa treba zdvihnúť z kolien! Za každou vetou výkričník. A stále vidím na obrazovkách nasrdené tváre. Niet sa čo čudovať, že aj v bežnom živote stretávame podobné tváre na ulici, v obchode, v práci, kaviarni.

Napríklad pred nedávnom som trávila víkend v prekrásnom prostredí, v nádhernej prírode. Rekreačné zariadenie na veľmi slušnej úrovni. Výhľad z okna na zelené kopce v slnečných lúčoch. Idylka! Len na tvári prevádzkara zariadenia vládla úplne iná nálada. Srd a výkričníky. Vždy, keď sme my – zákazníci niečo chceli, ako keby sa bál, že mu zbúrame jeho svet. Prestavať stoly? Nedá sa. Dať dolu igelitové obrusy? Nie. Urobiť kútik pre deti? Nemožné. Nakoniec sa nám podarilo dohodnúť, ale predtým sme museli absolvovať niekoľko viet s výkričníkmi. A zvládnuť grimasy, ktoré by sa nemali objavovať na tvárach tých, ktorí nám majú slúžiť – či už politikov, alebo ľudí, ktorí pracujú v službách.

Možno je to následok toho, čo bežný človek vidí na obrazovkách v hlavných správach. Tých kričiacich, nahnevaných politikov: Donalda, Roberta, či iných do nepríčetnosti vytočených politikov, „zodpovedných“ za naše životy. Myslíte si, že je to zámerné? A možno si to ani neuvedomujú. Možno by ich mal niekto na to upozorniť. Tak ako mňa pred rokmi upozornil môj manžel a ukázal škaredý príklad onej známej? Čo nás čaká v spoločnosti ľudí, ktorí sú tak strašne nasr... ní? Nenávisť rodí nenávisť, zlosť plodí zlosť, na krik je prirodzenou reakciou zase krik. Ľudia, asi by sme sa mali spamätať. Pozrite sa do zrkadla, aká grimasa prevláda na vašej tvári. Sú tam stále výkričníky? Prestaňme byť nasr...ní. Inak všetci skončíme v žumpe s veľkým otáznikom na tvári.

.

Prečítajte si aj Čo tak asi cíti Melania Trumpová?