S fenomenálnou basketbalovou trénerkou, na Slovensku najúspešnejšou, som sa spojila online. Nachádza sa v Prahe, kde žije a trénuje ženský kolektív USK Praha. „Áno, ležím v posteli, takto uprostred dňa. Stávam sa perfekcionistkou v nudení a rozčuľujem sa nad všetkým,“ povie ako ospravedlnenie, že si naše rande dáme bez obrazu. O to zhovorčivejšia je a otvorene hovorí, že nielen koronakríza, ale aj naši nekompetentní politici zabíjajú aj tak zdecimovanú generáciu športovcov. 

Hejková: Pracujem v najpostihnutejšom odvetví 

Jej trénerská kariéra je bohatá, úspešná a dekorovaná 23-oma národnými klubovými titulmi v štyroch rôznych krajinách, piatimi víťazstvami v Európskej lige (dva s SCP Ružomberok, dva so Spartakom Moskva a jeden s USK Praha), medailou z olympiády, medailou z majstrovstiev sveta, titulmi Trénerka roka, aj Trénerka storočia. Od minulého roka je tiež členkou siene slávy Medzinárodnej basketbalovej federácie FIBA.

Natália Hejková.  Foto - archív NH

„Medzi moje naj teraz, žiaľ, treba priradiť aj fakt, že pracujem v najpostihnutejšom odvetví – v športe, ktorý je u nás na úplnom okraji záujmu. Je smutné i otrasné zároveň vedieť, že nikomu, kto tvorí pravidlá, na nás nezáleží. Druhým výnimočným faktom je, že sa nachádzam v Česku, konkrétne v Prahe. Tu je situácia už v rovine, kedy ťa Covid-19 dostihne, nie či ho dostaneš. Je všade okolo mňa, nakazili sa moji známi aj hráčky.“

V Česku, podobne ako na Slovensku dostal šport likvidačnú stopku. Netrénuje sa, nehrajú sa ligy, nepreteká sa a športovci, ktorým najlepšie roky a výkonnosť nikto nevráti, sú frustrovaní a smutní. Hejkovej tím zažíva traumu z úplne zničenej sezóny.

🛒  [Dánska kozmetiku Beauté Pacifique účinne bojuje proti biologickým prejavom starnutia pokožky - kliknite tu]

„Doslova nám zostali len oči pre plač. Neviem si predstaviť, čo bude. Za mesiac by sme mali ísť hrať euroligu do Turecka. Ako vôbec máme nastúpiť na palubovku, keď nemôžeme trénovať, nehráme zápasy? Všetky ostatné krajiny pritom fungujú. Bez divákov, ale súťažia a trénujú úplne normálne.“ Bez akýchkoľvek ružových okuliarov Nata, ako ju familiárne oslovujú priatelia i verejnosť, hovorí, že je vylúčené, aby jej tím bol za daných okolností konkurencieschopný: „Ak pôjdeme hrať, budeme totálnym outsiderom a musel by sa stať zázrak, aby sme náročnú skupinu, ktorú nám prisúdil žreb, ustáli.“

Sen o európskej lige 

Jej domovský klub sa môže dostať aj do ekonomických problémov a to by znamenalo jeho koniec. „Mňa ako trénerku by finančné záležitosti nemali zaujímať. I keď, samozrejme, nie som slepá a hluchá, mám oprávnené obavy. Kto dnes investuje do športu, je šľachetný človek. Najviac zo všetkého ma však trápi, že šport je na tom úplne a neporovnateľne najhoršie zo všetkých odvetví. Keď 35-ročný herec nebude hrať, o rok sa postaví na javisko a ide ďalej. V prípade športovca hovoríme o zabíjaní najlepších rokov, kariéry, celoživotných snažení mnohých ľudí. Je to nezvrátiteľný proces. Nebudú sa zlepšovať, ale zúfalo snažiť, aby sa dostali aspoň na úroveň, kde boli a konkurencia, ktorá je v mnohých prípadoch aj tak pred nimi, im na míle ujde. Potom s tým celým radšej skončia. Je mi každého športovca veľmi ľúto.“ 

Natália Hejková.  Foto - Herbert Slavík

Minulý rok mal jej pražský tím našliapnuté na finále európskej ligy, sen im prekazila korona, úradníci a táto sezóna. „Obrovské sklamanie. Katastrofa.“ Euroliga sa pritom mala začať v polovici októbra. „Aj tu kompetentní z európskych krajín urobili čo sa dalo a vymysleli neklasický systém dvoch bublín po štyroch kluboch. My sme však s nejakým pobehovaním a posilňovaním bez trénovania zdecimovaný klub.“

Hejková sa stále stretáva s hráčkami

Trénerka, ktorá je dušou basketbalovej partie sa so svojimi hráčkami stretáva. „Ale len tak – už ani nie na kávičke, keďže je všetko zavreté. Napriek zákazu vychádzania sa snažím udržiavať oheň, vymýšľam spôsoby. Ich psychika je nalomená, nesú vzniknutú situáciu veľmi ťažko.“ So svojimi hráčkami má nadštandardné vzťahy, ale nechce vyvolávať pocit, že o nich veľa vie. Ich dôveru, keď sa niečo melie v súkromí alebo ako to u žien chodí na poli lásky, nikdy nezneužíva. Napriek tomu, že im rozumie, vyžaduje disciplínu. „Inak by sme to celé mohli zabaliť. Musím byť kamarátka, mama, plece o ktoré sa môžu oprieť, ale aj tvrdá ruka.“

Natália Hejková na palubovke.  Foto - archív NH

Nata dokonca povie, že svoje hráčky obdivuje, pretože ešte stále niečo robia: „Ja už by som sa na šport vykašlala. Pre mňa je táto situácia asi príprava na dôchodok, ale nudím sa neskutočne. Neviem, kedy sa dostanem na Slovensko, možno na Vianoce. Z našej krajiny sa podľa mňa stáva absurdistan zatvorený pre celý svet, akýsi experiment.“ Doteraz mala vo svojej kariére vždy len jeden cieľ: vyhrať všetko čo sa dá a neznášala klišé „športová tragédia“, pretože tragédiou podľa nej je, keď niekto zomrie a nie keď sa prehrá jeden zápas. V súčasnej situácii sa sústreďuje na to, aby sa športový život vrátil do normálu: „Skutočne by som nechcela svoju trénerskú kariéru skončiť takýmto hnusným spôsobom, ale na striedačke a počas zápasov. Ak by ma v Prahe chceli, určite ešte túžim pracovať aspoň jednu sezónu.“

Nata sa vyvíjala s basketbalom, stala sa uznávanou trénerkou a psychologičkou, prispôsobila sa dobe a podmienkam, nikdy nepresadzuje len svoju cestu, počúva. Vždy má na zreteli víťazstvo a šport považuje za obrovskú seba-obetu, preto sa mu snaží dávať čo najväčší zmysel. S hráčkami nerieši len ich výkonnosť, ale i nastavenie, rozchody, nálady, nervy, kondičku. Zo všetkého čosi. Možno by bola skvelá v politike, kde športovci zúfalo potrebujú niekoho z vlastných radov, kto im rozumie a je na ich strane.

Hejková: Politici o šport nemajú záujem

„Týmto smerom sa vôbec nepozerám. Bohužiaľ, naši politici a nech je pri moci ktokoľvek, vôbec nemajú o šport záujem. Momentálne na Slovensku vládne garnitúra, ktorá podľa mňa nikdy v živote nešportovala. Rozhodujú o niečom, o čom nemajú ani šajnu. Na vládnej úrovni máme nulové persóny, ktoré sa majú starať o šport, napríklad štátny tajomník ministerstva školstva pre šport Ivan Husár nedosiahol nič (hoci sa na Slovensku aspoň hrá). Zabíjajú športovcov, situácia je každým rokom horšia. Obraňujú svoje rozhodnutia pandemickou komisiou, v ktorej tiež zjavne nesedí nikto, kto by okolo športu čo i len išiel.“


🛒  [Štýlové riflové rúška v krásnych farbách - kliknite tu:]

Smutne podotkne, že vládni predstavitelia majú jediný záujem o šport vtedy, keď sa prídu po nejakom, dnes už skôr výnimočnom úspechu kolektívu alebo jednotlivca, s nimi odfotiť. „A to treba povedať, že úspech má len ten, kto u nás urobí niečo napriek systému, ktorý je, nie vďaka nemu. Jednotlivci museli utiecť zo Slovenska, aby sa presadili. Martina Moravcová, Peter Sagan, Petra Vlhová by na Slovensku nikdy nič nedosiahli. Pomohla im enormná snaha rodiny, zázemie a zahraničie. Ak by sa teraz nejaký talent narodil alebo už existuje musí odísť preč, inak zhorí – nemáme na žiadny šport podmienky. Potom by sme tých našich dríčov mali na rukách nosiť aspoň za to, že vo svete priznajú, že sú Slováci.“

Natália Hejková.  Foto - Herbert Slavík

Hejková: Neúspechy ma posilnili

Vo svojej kariére zažila veľa sklamaní, ale vždy sa vrátila ešte silnejšia. Po problémových vzťahoch s vedením Slovenskej basketbalovej asociácie sa vzdala postu hlavnej trénerky národnej reprezentácie, s ktorou postúpila na olympiádu v Sydney v roku 2000. O tri roky na to sa rozpadol klub v Ružomberku, z ktorého odišla na vlastnú žiadosť a o týždeň mala novú zmluvu. Ľudí, ktorí deštrukčný koniec Ružomberku zapríčinili, nazýva kreténmi. Z klubu Ros Casares Valencia, bol jej v poradí štvrtým zahraničným angažmán po maďarskom Šoproni, ruských tímoch Spartak Moskovská oblasť a Dinamo Moskva, ju natvrdo vyhodili. Manažérka španielskeho klubu ju sledovala, nechávala si nahrávať tréningy, správala sa k slovenskej trénerke ponižujúco.

„Rozhodne nie som plačko. Toto všetko ma vyformovalo a chcela som víťaziť ešte viac. Hovorím, že šance treba zobrať do vlastných rúk. Iné prísť nemusia. Už na úplnom začiatku kariéry som zažila na vlastnej koži ako ma moji mužskí kolegovia podceňovali. Trénerstvo bola ich parketa. Ani len ruku mi pred zápasom nepodali, pozerali na mňa zvrchu. Nečakali odo mňa žiadne nebezpečenstvo a ja som im so svojimi hráčkami mohla plne ukázať, čo v nás je.“

Angažmán v Prahe, kde nastúpila v roku 2012 považuje za odmenu svojej dlhoročnej práce. „Viem, že hráčky v klube oceňujú, čo som pre ne spravila a vedia, že ja si vážim to, čo ony pre mňa. Hm, to som vlastne ja. Nechválim, ale niekedy viem aj kričať. Vďaka bohu za všetky dary, ktoré sa mi dostali na životnej aj basketbalovej ceste. Verím, že aj táto mizéria sa raz skončí. Napríklad tomu, minulý rok sme hrali naozaj dobrý basket a užívali sme si čas na palubovke i mimo nej. Nijako extra sme sa nechválili, ale všetko bolo fajn – úroveň zápasov, tréningov, vzťahy, atmosféra na zápasoch. Prinášali sme radosť sebe i divákom. Toto ešte chcem zažiť,“ dodáva Natália Hejková.