Pohybuješ sa v biznise od malička - do podnikania ťa vtiahol otec, potom si sa vypracovala od piky na majiteľku veľkej tlačiarne s obratom 30 miliónov eur. Zažila si úspechy i krach. Čo ťa podnikanie naučilo?

“Podnikanie je veľká škola. V začiatkoch, keď nemá podnikateľ toľko skúsenosti a nemá zažité ťažké chvíle, sa oveľa odvážnejšie púšťa do podnikania, nastaví si ciele a robí všetko preto, aby ich dosiahol. Začiatky podnikania sú také vedomé a rýchle, lebo na začiatku máme ten dobrý pocit a silu, pre ktoré sme do biznisu išli. Po čase, čím viac zážitkov máme v podnikaní a viac prežitých chvíľ, tým sme opatrnejší, už vieme odhadnúť, čo nás môže čakať a po istom čase sa ten dobrý pocit a nadšenie vytratí.

Podnikateľ prejde do druhej fázy a tá je, že je hasičom. Veľmi veľa vecí v podnikaní treba riešiť a my prejdeme do štádia, že ideme riešiť, čo najviac horí. V istej chvíli už riešime len problémy - hoci máme okolo seba zamestnancov a kolegov, vieme, že oni neberú zodpovednosť. Zodpovednosť je len tvoja a ty môžeš stratiť najviac. To je moment, keď to veľmi veľa podnikateľov či podnikateliek vzdá a nejde ďalej.”

Čo by malo nasledovať, aby to podnikateľ nevzdal?

“Ďalší level tej podnikateľskej evolúcie je, aby sa podnikateľ vzdelával - ako urobiť krok dopredu, ako nastaviť hierarchiu vo firme, ako zostaviť organizačnú štruktúru, akú stratégiu budeš používať - treba sa stať lídrom, ktorý nehasí problémy, ale riadiť podnik.”

Čo si sa v podnikaní naučila o sebe ty?

“Ja som si prešla týmito fázami, ale najviac som sa o sebe naučila, keď som stratila podnikanie. Mala som 35 rokov, keď som prišla o firmu, a prvýkrát som si sadla a pýtala sa samej seba, prečo som viedla akurát tlačiareň. Vtedy som prišla na to, že to nebolo moje rozhodnutie. Ako mladé dievča som sa pustila do podnikania, lebo ma otec vychovával s tým, že len ten človek je slobodný, kto podniká. A teda sa musím stať podnikateľkou. Lenže ako 35-ročná som prišla na to, že som si neplnila svoj sen, ale šla som do podnikania hlavne preto, aby som otcovi dokázala, že to zvládnem.

A to bola pre mňa najväčšia facka - nemôžete byť nadšení na ceste, ktorú ste si nevybrali sami, ale vybrali vám ju rodičia. Takže občas by si mali podnikatelia položiť otázku, či je to ich rozhodnutie, čo robia - opýtať sa samých seba, že keby by som mal peniaze a mohol si vybrať, v čom by som naozaj podnikal. To je veľmi vážna otázka - mnohí ani nevedia odpovedať, tak veľmi chcú vyhovieť rodine či okoliu a zarobiť nejaké peniaze, že urobia všetko preto, aby to zvládli. Ale to nie je správna cesta.”

Čo Ťa v biznise posúvalo alebo motivovalo viac - úspechy alebo neúspechy?

“Keď sa pustíš do podnikania, máš to vždy nastavené tak, že to budú úspechy. Aj moja cesta bola 10 až 15 rokov úspešná. Vyhrala som všetky ocenenia ako žena podnikateľka na Slovensku, v roku 2010 som bola podnikateľkou roka, 2012 Slovenkou roka a získala som rôzne ceny ministrov. Aj úspech, aj neúspech majú svoje dobré i zlé stránky. Veľmi veľa podnikateľov si myslí, že sa ráta len úspech - keď si na vrchole. To nie je dobré.

Podnikateľka Natália Vicsápiová.  Foto - archív NV

Základ je, aby každý podnikateľ prijal, že budú aj vrchy aj doliny - prestaňme chcieť vždy len úspech. Najväčší učiteľ v mojom živote bol neúspech - strašne som sa bála. Nevedela som, čo ma čaká, čo príde po neúspechu. Musím však priznať, že najviac som sa naučila z neúspechu - akonáhle som vypadla z podnikateľského koša a zmizli všetci, ktorých som dovtedy považovala za obchodných partnerov, či priateľov - vtedy som prišla na to, že tie vzťahy, ktoré robíme kvôli osohu, výsledkom, úspechu  - sú povrchné. Nie sú založené na dôvere, na ľudskosti, ale na osohu.“

Čo s tebou urobil krach firmy?

“Podnikanie nemusí byť na celý život - ja som tak nastavená bola, že budem podnikať a firmu potom odovzdám svojim deťom. Nie je to tak. Veľa energie dávame do toho, že podnik postavíme, ale musíme rátať aj s tým, že ho môžeme stratiť. Najväčšie uvedomenie som zažila v okamihu, keď som stratial IČO a meno firmy, ale ako človek som tu ostala. To bol pre mňa moment, že ja som sa tak stotožnila s úlohou podnikateľky, že keď som tento titul stratila, nevedela som, čo mám robiť. Dlhé roky som žila len s týmto titulom, nežila som úlohu manželky, matky, domácej pani - moje hodnoty boli absolútne popletené. Až keď som to stratila, zistila som, že hodnoty sú inde - v očiach našej rodiny, detí, v úprimných priateľstvách založených na dôvere. Ja som túto facku potrebovala, aby som to úplne prehodnotila.”

Po pobyte v zahraničí si sa začala venovať networkingu a založila si BNI Slovensko. Pomáha networking podnikateľom v časoch krízy, akú si zažila sama alebo akou bola pandémia?

“S networkingom som sa stretla na zahraničnom trhu práve v čase, keď už som podnikanie nemala - pozvali ma tam ako podnikateľku. Kým na Slovensku som so statusom podnikateľky stratila aj kontakty a viac mi môj mobil nezazvonil, v zahraničí sa ma vtedy 40 podnikateľov opýtalo, ako mi môžu pomôcť. Prekvapilo ma, že mi boli cudzí ľudia ochotní pomáhať. To sú tie hodnoty. Mne networking dal to, že za rok a pol po páde firmy som mala také obchodné príležitosti, ktoré by mi bez networkingu trvali 5-6 rokov. Networking pomáha v čase každej krízy - nie si sám, nemusíš sám hľadať odpovede a riešiť krízy. Obklopujete ťa spoločenstvo, ktoré rieši obdobné krízy, možno už aj vyriešilo a viete si tieto názory vymieňať. Viete sa inšpirovať, čo je podľa mňa najdôležitejšie.”

A v čase covidu?

“V networkingu sme počas pandémie zažili, že reštaurácie, gastro alebo eventové spoločnosti museli zavrieť, ale vedľa nich sedel človek, ktorý mal logistickú firmu, ktorá naopak veľmi rýchlo rástla a rozbehla online predaj. Oni nemuseli ani prepúšťať ani zatvoriť -  eventová spoločnosť sa preorientovala a pomohla logistickej firme rýchlejšie rásť. Na to som pyšná, že každý jeden podnikateľ, ktorý bol súčasťou nášho klubu, ľahšie prežil krízu.”

Ako sa podľa teba zmenil biznis po pandémii?

“Zmenil sa v tom, že každý podnikateľ prišiel na to, že nič nie je naveky, že vždy môže prísť na trhu k situácii, ktorá zmení tvoju stratégiu, smerovanie. Veľmi dôležité je, že to podnikatelia a podnikateľky začali vnímať a vzdelávajú sa. Všetko sa okolo nás mení, môžu nastať zmeny, ale jediný bod je nemenný - a to si ty, milý podnikateľ. Podnikatelia chodili na všelijaké školenia, ako bol time management, nastavenie stratégie, ako viesť ľudí, ale nezaoberali sa sami so sebou. Počas covidu prišli na to, že najprv musia nájsť silu sami v sebe, aby zvládli krízu a zmenili smerovanie. Som rada, že počas covidu a po covide sa viac podnikateľov začalo zaoberať sebarozvojom.”

V biznise máme stále nízke zastúpenie žien na pozíciách CEO a vedúcich pozíciách vo firmách. Prečo? Stále ženám neveríme, že vedia robiť biznis?

“To je na celú debatu - nemyslím si, že nám ženám neveria, ale že my ženy si neveríme, že nás na tie pozície môžu vybrať. A tak potláčame našu ženskosť a preberáme mužské správanie a zvyky, aby sme sa dostali do vyšších pozícií a ideme do boja alebo súťaže s mužmi. Ja ako terapeutka môžem povedať, že muži aj ženy sú inak nastavení - máme iné možnosti, iné silné a slabé stránky a to by sme mali pochopiť. Vo vysokých pozíciách sa ženy často správajú ako muži, čo vnímam ako problém. My musíme byť autentické v tom, aké sme, potrebujeme si dať do poriadku vlastné sebavedomie.”

Zo štúdií vychádza, že ženy sú v biznise opatrnejšie, idú do menších investícií, často začínajú podnikať v menšom okruhu, nie vždy svoj biznis rozširujú za hranice. Ako vnímaš ženy podnikateľky ty?

“Tým, že ja sa pohybujem medzi podnikateľmi vo svete, poznám veľmi veľa žien podnikateliek, ktoré robia veľké biznisy. U nás to ešte potrvá, kým budú čísla vyššie - na mojich terapeutických pobytoch sa extra zaoberám ženami, aby si uvedomovali svoje silné stránky a púšťali sa do väčších investícií a rozmýšľali vo veľkom. Ženy sú opatrnejšie, lebo privádzajú na svet ďalšiu generáciu a berú za ňu zodpovednosť. Zároveň keď som prišla o firmu, boli to práve moje deti, pre ktoré som to nevzdala, lebo aký príklad by som im dala? My, ženy , cítime väčšiu zodpovednosť, preto sa pri rizikách rozhodujeme inak ako muži.”

Na 1. networkingovej konferencii NETCON, ktorú si zorganizovala za BNI Slovensko vo Zvolene, si uviedla, že podľa prieskumov je najslabšou stránkou podnikateľov a podnikateliek na Slovensku spolupráca. Prečo je to podľa teba tak?

“Obávame sa spolupráce, pretože ľudia nemajú spracované ani vlastné ego, nedôverujú si ani sami sebe, ako by mohli veriť niekomu cudziemu. Dôveru musíme dať najprv sebe ako podnikateľovi a potom vieme dať dôveru aj inému a dodržať, čo si dohodneme. Častokrát sa stáva, že keď idú spolu firmy alebo podnikatelia do projektu, nie je to o tom, že chcú spolu niečo získať, ale veľmi egoisticky chcú niečo pre seba. Idú do spolupráce, ale správajú sa v nej ako jednotlivci a sústreďujú sa na seba.  Pri networkingu a spomínanej konferencii je krásne, že vytvárame priestor na spoluprácu, nevytvárame konkurenčné prostredie, ale učíme sa ako spolupracovať a vytvárať strategické partnerstvá.

 

Natália Vicsápiová.  Foto - BNI Slovensko

 

Pri spolupráci je dôvera základ. Na začiatku si je možno dobré povedať, čo sa najhoršie môže stať - keď si uvedomíme ten najhorší scenár, uvoľníme sa, vieme dať do toho istú hravosť a skúsime z toho vybudovať niečo úžasné, väčšie. Potom dáva zmysel spojiť sily a nebrať to ako nutnosť. Ja som veľmi pyšná, že pribúdajú networkingové kluby ako je BNI - vytvorili sme 6 podnikateľských skupín, ktoré spolu spolupracujú.”

Vnímame stále konkurenciu ako niečo zlé?

“Neviem pochopiť, keď niekto vníma konkurenciu ako niečo zlé - každý podniká v tom, čo si vymyslel - nemôže byť stanovené, že len jeden človek môže podnikať v danej oblasti. Vždy budú podnikatelia s podobnými projektami, to je slobodná vôľa podnikateľa - tvojou úlohou je navnímať, čo on robí a byť dva kroky pred konkurenciou. Dať do toho svoju energiu a robiť to po svojom, lebo tým sa vieme odlíšiť. SWOT analýzy (nástroj strategického plánovania - pozn.red.) berú podnikatelia smrteľne vážne - často ich upozorňujeme, že venujú viac pozornosti konkurencii ako svojmu podnikaniu - keď vieš viac o konkurencii ako o svojej firme, vtedy je za tým obava a neveríš si. Konkurencia nie je to zlá, je na to, aby ťa motivovala byť o dva kroky vpred.”

V médiách často čítame hlavne pozitívne podnikateľské príbehy. Nemali by sme hovoriť aj o neúspechu v podnikaní?

“U nás to ešte nie je zvykom. Keď som stratila tlačiareň, to bolo až lynčovanie. Tlačiareň som mala v malej dedinke, kde žije 1200 ľudí, veľa obyvateľov pracovalo u mňa. Keď som stratila tlačiareň, ani som sa neopovážila ísť na ulicu. Na Slovensku sa neúspech neodpúšťa, ešte to berieme strašne vážne. Človek v živote robí chyby, ide o to, či si z nich vezme ponaučenie, či sa zdvihne a ide ďalej. Učíme sa na vlastných chybách, ale na slovenskom trhu sa ešte neopovážime o tom rozprávať. Keď som napísala knihu o mojom príbehu a mojich chybách a krachu, vtedy som bola prekvapená, že mi veľa ľudí potajomky napísalo, že uznávajú, že som to dala von, ale nerozprávali o tom nahlas. Keď sa o tom nerozprávame, potláčame to v sebe a vyvoláva to len zdravotné problémy.”