Keď som dnes na instagram pridala fotku, na ktorej bola kompozícia kuchárskej knihy, štrikovania a šálky s kávou, na chvíľu som z nej cítila kúsok domova. Všetko by to bolo v poriadku, všetci mi lajkovali túto krásnu jesennú mozaiku. A mne sa to zdalo byť normálne až do okamihu, kým sa jedna z mojich kamarátok neopýtala, či mám 70, že sa teším nad takouto nedeľou.

Vtedy som si uvedomila, že je niečo zle. Mám 24 a správam sa akoby som mala 40. Zaoberám sa vecami, ktoré sa ma nemajú dotýkať, najbližších 10 rokov minimálne. Prestala som hľadať Osudového muža, začala som sa vyhýbať hocijakým náznakom lásky a zase sa zo mňa stala zatrpknutá mladá žena, nahnevaná na celý svet za to, že jej nenaservíroval lásku na striebornom podnose. Rozdávam rady o vzťahoch akoby som bola na ne expert, každého zachraňujem a vyťahujem zo srabov, no z tých mojich má nemá kto ťahať.

Po poslednom páde som sa zachovala akoby som si prežila milióny neúspešných vzťahov a štyri rozvody namiesto toho, aby som sa z neho poučila a šla hľadať niečo nové. Sama som sa zakuklila do tohto nekončiaceho šialenstva, sama som sa nastavila na rochnenie v nešťastí, namiesto toho aby som vyšla von a začala so sebou niečo robiť.

Stelesňujem sa do postáv z filmov a seriálov. Vždy keď priberiem a spôsobím nejaký trapas vyhlasujem sa za Bridget - nie som práve modelka, takže sa k nej cítim najbližšie. Vždy keď sa mi jeden z mojich Osudových mužov pripletie pod nohy, hovorím o sebe, že som Carrie, vyfajčím krabičku cigariet bláznivo a bezhlavo sa opijem alebo miniem na oblečenie viac peňazí než si smiem dovoliť. Vždy keď sa všetko ostatné posere stretnem sa s jedným zo svojich mužov a predstavujem si, že som Lorelai a on môj Luke, naplánujem si deň od minúty po minútu, pijem nebezpečné množstvo kávy a do spánku odpadávam. Zahatávam sa povinnosťami, len aby som nemusela myslieť na to, čo deje vo mojej hlave. Hľadám sa v postavách z kníh a filmov ale nehľadám sa v sebe. Robím všetko pre to, aby som nemusela byť sama sebou. Robím všetko pre to, aby som našla svojho osudového muža. Aby som bola komusi osudová žena. No vždy to skončí fiaskom.

Odložila som všetky tieto starecké haraburdy, vypla počítač, obliekla sa a šla von. Jedny z mojich najkratších a najkrajších šiat mi však nepriniesli nič iné, ako štyridsaťpäť ročného inžiniera, ktorého v ten deň opustila žena. Tisol sa na mňa, držal ma za stehno a nemyslel na skutočnosť, že by mi mohol byť otcom. Vypila som objednané víno. Aj prvé aj druhé, aj tretie víno. Zatancovala som si na pesničku, a polhodinu na to som tvrdila že ráno musím vstávať do práce.

Za rohom som vyzula topánky a domov šla bosá. Otvorila som si fľašu vína, pozrela si fotky Osudového a jeho frajerky, s revom si šla vyspievať hrdlo pri Dominike Mirgovej a niečo po tretej zaspala v oných šatách na koberčeku pri balkónových dverách.

Ráno som sa zobudila s boľavým hrdlom a bolesťou hlavy. Osudová? Možno nabudúce.