Nezatvárať za sebou dvere

 

Tento týždeň sa začal mrzuto. Spadli mi kľúče do výťahovej šachty. Ostať o siedmej ráno vymknutá so psom na ulici nie je nič príjemné. V duchu som ďakovala za blbý zvyk nosiť mobil stále pri sebe. Ďakovala som aj za krásne počasie a za to, že mama nepracuje ďaleko a priniesla mi náhradné. Vyskúšala som si, aké to je mať zatvorené dvere. Vedieť, že kvôli vlastnej nepozornosti, možno hlúposti a nezodpovednosti sa niekam prosto nemôžete dostať, aj keď chcete.

Napriek nepríjemnému začiatku, sa skončil týždeň pozitívne. Včera sa udeľovali ceny za slovenskú reklamu. Je to vždy jeden večer do roka, kedy sa stretneme so svojimi bývalými kolegami, aj s tými spred 10 rokov. Je to večer, kedy sa spomína, objíma a gratuluje. Bol príjemný aj tým, že sme s bývalými kolegami dostali ceny za kampaň, ktorú sme robili s veľkou láskou, nasadením a nadšením. A to ocenila nielen odborná porota, ale aj ľudia, ktorí kampaň Povedz mi to do očí, zameranú proti internetovému hejtu, ocenili zdieľaním a komentovaním na internete a sociálnych sieťach.

Ceny dostala naša bývalá agentúra, v ktorej už nepracujeme, alebo lepšie povedané, traja z nás, ktorí sme sa na kampani podieľali, tam už nie sme. Ceny sme si však prebrali všetci spoločne. Pretože pri tejto kampani, k sebe patríme. Bude nás, tak ako mnohé iné, navždy spájať. Kampane sú ako naše deti. Všetci sa na nich podieľame, stvoríme ich, vyšperkujeme, pripravíme na život a pošleme do sveta. Trápi nás, keď ich niekto ofrfle. Bijeme sa za ne, chválime ich a nedáme na ne dopustiť. Lebo sú niečím z nás. A ľudia, s ktorými sme ich urobili, sú tiež súčasťou ich DNA. Sme rodičia, ktorí aj keď už možno spolu nie sú, stále zostávajú rodičmi.

Včera večer bolo príjemné vidieť, že kolegovia, s ktorými sme tvorili naše spoločné pracovné deti, sú stále moji blízki ľudia. Že aj keď s niektorými nepracujem už celé roky, stále nás spája veľa spomienok. Už dlho som sa necítila tak dobre. Je to tým, že sa snažím vždy odísť z agentúry v dobrom a slušne. Že sa snažím nezatvárať za sebou dvere trieskaním a s hnevom. Nikdy totiž neviete, s kým sa stretnete v inej firme, na inom projekte, ani to, kam sa možno ešte raz vrátite. Verím v slušnosť a v dobré konce. Verím v objatia na záver, aj v priateľstvá na celý život. Sme malá krajina, sme malá branža a vždy je dobré, keď na vás niekde spomínajú v dobrom. 

 

Prečítajte si aj Nechápem, ako to žena dokáže

 

Ženy v meste