Niečo, čo sa nemení

 

Človek by mal mať v živote niekoľko pevných bodov, nech sa vonku či v jeho vnútri, deje čokoľvek. Alebo pár rituálov, na ktoré nedá dopustiť. Pripomína mu to, že je aj v chaose môže byť aspoň na chvíľu poriadok, že aspoň niečo je na svojom mieste.

V našej rodine sú takým bodom sobotné raňajky. Sobota je jediný deň, kedy sa ráno nemusíme ponáhľať každý za svojim a kedy je čas raňajky pekne servírovať a nie ich konzumovať úchytkom medzi kuchyňou a kúpeľňou, odpovedaním na pracovné maily a kontrolou toho, či si dieťa zabalilo desiatu a či má dosť vody vo fľaši.

Sobota u nás vonia pečeným baklažánom položeným na papierovom obrúsku, aby sa zbavil prebytočného oleja. Je to špecialita môjho muža, ktorú sa naučil od svojho otca. Podáva sa k nemu vajce na tvrdo, humus, tehina, pita a zeleninový šalát. Tak sa kedysi, v 40. rokoch minulého storočia, raňajkovalo každú sobotu v Bagdade.

A irackí Židia si tento zvyk priniesli aj do Izraela. Tiež to bol taký pevný bod v chaose, ktorým sa vyznačujú prvé roky každého imigranta. Pekne ľudovo: baklažán a na kolieska nakrájané vajíčko natlačené v pite ponatieranej zvnútra humusom a tehinou. Alebo elegantne naservírované na tanieri, keď sa tenučký baklažán krája príborom a zajedá pitou. Každú, každučkú sobotu.

Na iracké raňajky sme sa naučili aj my. Vo štvrtok vyberáme najvhodnejší baklažán, v piatok večer uvaríme vajíčka a v sobotu, kým ja chystám stôl, môj muž čaká na to, kým príde tá správna chvíľa vybrať baklažán z panvice.

Čokoľvek sa dialo, a že sa toho u nás udialo veľa, sobotné raňajky sme si takmer nikdy nenechali ujsť. Niekedy sme nemali silu, ani čas na slávnostné prestieranie, ale baklažán bol aj tak.

Je dobré nosiť si niečo so sebou a v sebe. Mať niečo, čo sa nemení, aj vtedy, keď už nepoznávate ani samých seba.            

 

Prečítajte si aj  Opätky

 

Ženy v meste