Považuje sa za hudobníčku, ktorej to viac svedčí na živom koncerte, ako v štúdiu. Je šťastná, keď ju ľudia vidia hrať skladby z jej troch albumov naživo. Po prvý raz budú mať možnosť pocítiť ľudskú blízkosť, ženskú vyzretosť a intimitu jej nahrávok aj návštevníci a návštevníčky festivalu Pohoda. V komornej podobe sa predstaví na pódiu, venovanom pocte Juraja Kušnierika, ktorý pozorne jej hudobný vývin od začiatku sledoval. Viac v rozhovore pre portál Ženy v meste o sebe a svojej tvorbe, ako aj o láske k Parížu prezradí slovenská hudobníčka ANDREA BUČKO, dcéra slávnych rodičov Adrieny Bartošovej a Štefana Bučka. 



Program Pohoda 2019

Festival Pohoda ste doteraz pravidelne navštevovali ako účastníčka. Čím si Vás získal? 

“Festival navštevujem od svojich pätnástich rokov a z každého ročníka som si vždy odniesla nejaký pozitívny zážitok, nový hudobný objav a posilnené priateľstvá. Páči sa mi jedinečná atmosféra, ktorá na Pohode vzniká – mám šťastie na láskavých, radostných a mierumilovných ľudí. Nálada v meste Trenčín i na letisku je vždy tak nákazlivo dobrá, že ma motivuje vrátiť sa vždy, keď mi to čas dovolí. O to viac sa teším, že tento rok tam budem už aj ako umelkyňa.”

 

K tomu práve smerujem. Tento rok po prvý raz navštívite Pohodu ako účinkujúca. S čím naživo vystúpite?

“Vystúpim s vlastnou tvorbou v komornej zostave spolu so skvelou harfistkou Máriou Kmeťkovou, ktorá je už dlhé roky mojou pravidelnou spoluhráčkou. Zahrám však aj sólo a aj najnovšiu tvorbu, ktorú dokonca nepočula ani Mária.”

Andrea Bučko.  Foto - archív AB 

Budete hrať v Café Kušnierik. Aký vzťah ste mali s nebohým Jurajom Kušnierikom? Ako sa mu pozdávala vaša tvorba?

“Juraj bol jedným z prvých novinárov i kritikov, ktorí si začali všímať moju tvorbu a fandiť mi. Keďže dodnes nemám žiadneho manažéra a ani vydavateľstvo, za fakt, že o mne vedel a písal v dobrom, som bola veľmi vďačná. Dodnes myslievam na to, ako by sa mu asi páčil môj najnovší album. Pretože mám pocit, že posun oproti predchádzajúcim dvom by práve on vedel krásne a trefne opísať. Jeho smrť nás mnohých prekvapila a zasiahla. Chýba tu.”

 

Na pôde Slovenského rozhlasu som vás videla hrať naživo s už spomínanou úžasnou harfistkou Máriou Kmeťkovou. Ako vyzerá vaša spolupráca a prečo je práve harfa častá vo vašich nahrávkach?

“S Máriou sme sa spoznali ešte počas štúdií na VŠMU a bola jednou z mojich prvých spoluhráčok. Mala som šťastie, že sa jej moja tvorba zapáčila a zaujala ju tak, že si k nej vymyslela aranž harfy. Prekvapilo ma tiež ako krásne to dokopy znelo – ako dokázala vycítiť všetko, čo v mojej hudbe je a spojili sme sa nielen cez priateľstvo, ale aj hudobný „feeling“. Odvtedy ju rada prizývam aj na albumy, kde možno primárne necítim harfu ako hlavný nástroj, ale niektoré piesne akoby boli zrodené pre ňu a jej štýl. Chýba mi, keď spolu dlhšie nehráme. Páčia sa mi aj jej vlastné piesne, jednu zahráme aj na Pohode.”

 

Nedávno ste vydali album Escape. V čom sa podľa Vás odlišuje od Polarity z roku 2015?

“Každý z mojich albumov mal iný zvuk, inú náladu a inú mieru intimity. Escape považujem za najintímnejší. Piesne vznikali (až na pár výnimiek) v jednom prostredí a v konkrétnej etape môjho života, zatiaľ čo Polarity zachytávali o dosť dlhšie obdobie, a tým pádom aj každá pieseň oplývala iným štýlom. Escape je homogénnejší a vyrozprávaný ako príbeh.” 

Aké sú naň zatiaľ odozvy doma či vo svete?

“Odozvy sú zo strany priateľov i fanúšikov veľmi pekné, priam srdcehrejúce. Z niektorých reakcií som bola dojatá – ľudia sa s albumom vedia stotožniť, čo je pre mňa ako umelkyňu hádam najväčší dar. Mala som však skladby i z albumu Polarity, ktoré zasiahli ľudí rovnako, napr. Púpava sa stala veľmi obľúbenou piesňou v ženskom svete.” 

 

Napriek tomu tú intimitu z albumu cítiť i na väčších pódiách, nielen v štúdiu.

“To som rada. Považujem sa za hudobníčku, ktorej to viac svedčí na živom koncerte ako na albume. Dnes hrám skladby zo všetkých albumov inak ako kedysi, životná skúsenosť ich posúva do iných dimenzií a je krásne vidieť, ako vaša vlastná tvorba mení tvár a aj silu výpovede časom. Vždy som radšej, keď ma niekto vidí hrať naživo. Ten prenos energie žiadna nahrávka nenahradí.”

 

Pôsobili ste dlhodobo vo Francúzsku, konkrétne v Paríži. Ako vás tvorivo zmenil tento pobyt? 

“Tvorivo ma Paríž určite posunul – najmä ma otvoril, uvoľnil, dodal viac odvahy, pretože všetko, čo som tam zažila, bolo akoby z filmu. Dovtedy som si nevedela predstaviť, že by som podobné príbehy ako tam, mohla naozaj zažiť. Uvedomila som si, že mám v sebe trošku viac sily, ako som si myslela, a to bolo veľmi dôležité poznanie. Otvorilo mi to doslova dvere do novej studnice inšpirácie.” 

Andrea Bučko.  Foto - archív AB

Ako vás zmenil tento pobyt v ľudskej, resp. medziľudskej rovine? 

“Všetko, čo som o sebe objavila v Paríži, som už v sebe mala – nedošlo k zmene, skôr k objaveniu nepriznaných zákutí a overeniu si toho, či moje zásady a ľudskosť fungujú v inej praxi ako som zvyknutá. Pohybovala som sa totiž v rôznom multikultúrnom prostredí, spolupracovala s rôznymi sociálnymi skupinami, aj s utečencami – a to bola veľká škola života. Paríž bude pre mňa navždy druhým domovom a rada sa doň pravidelne vraciam, hoci tam už nežijem. Vždy ma inšpiruje nanovo, je to mesto neustálej zmeny, obrovskej dynamiky a mnohých tvárí sveta.” 

 

V čom by ste porovnali Bratislavu a Paríž? 

“Paríž je mesto, ktoré spája rôzne kultúry a ponúka obrovskú umeleckú slobodu, ako aj široké publikum, ktoré sa o umenie zaujíma. Mieša v sebe bohatstvo i obrovskú chudobu, je to mesto extrémov, bohatej histórie a nespavosti – nikdy sa v ňom nenudíte.

Bratislava je útlejšia, menej divoká, ponúka menej umenia, ale zase viac rodinnej atmosféry. Obe majú bohatý kaviarenský život, avšak v Paríži je všetko akosi viac tolerované. Paríž je celkovo ťažké porovnávať s hocijakým iným mestom. Má unikátnu atmosféru, ktorú necítite všade. Z tých starých múrov na vás dýchajú silné príbehy a niekedy len idete po ulici, zahľadíte sa na nejakú budovu a dostaví sa pocit dojatia. Pre citlivejšie povahy je to mesto, ktoré jednoducho cítite v ovzduší – niekoho to desí a niekto z toho naberá energiu. Nie každému tá sila ulahodí.”

 

Čo vám bude doma z Paríža chýbať?

“Chýbajú mi najmä ľudia a tá slobodná inšpiratívna atmosféra. No ja som rada aj doma, na Slovensku. Niet nad to: cítiť aj pokoj, ticho, prírodu. Pravda je takáto: v Paríži by som sa nechcela usadiť, no potrebujem si dávať jeho pravidelné dávky (smiech).”

Venujete sa tematicky vo svojich skladbách aj ľudským právam, fenoménu utečenectva a migrácie. Prečo?

“Pretože v tom čase, keď som tvorila Escape, mnoho ľudí vôkol mňa (vrátane mňa) zažívalo silné lásky, ktoré však pre nejaké vonkajšie okolnosti nemohli byť naplnené. Či už to súviselo s ich spoločenským statusom, rozdielnym vierovyznaním či fyzickou vzdialenosťou, pocity sme prežívali podobné. To bola jedna inšpiračná línia, ktorú podporilo aj prostredie, v ktorom som stretávala viacero vojnových utečencov. Všetci sme pred niečím utekali. Niekto pred vojnou vo svojom vnútri a niekto pred reálnou vojnou kdesi tam vonku, kde to nik z nás nepoznal. Navzájom sme sa však vedeli pochopiť, podporiť a inšpirovať. A to sa v ľahkej forme prenieslo aj do mojej tvorby.” 

 

Čo možno považovať za váš najsilnejší tvorivý moment, týkajúci sa migrácie?

“Najvýraznejší počin v tomto smere bola výstava s irackým maliarom Mudim Hachimom, kde sme zobrazili cez jeho maľby jeho silný životný príbeh, pre ktorý som skomponovala cyklus piesní. Vtedy nás podporil Francúzsky inštitút a festival Fjúžn.” 

 

Vďaka vašim rodičom (Adriene Bartošovej a Štefanovi Bučkovi - poz. red.) máte blízko aj k divadlu a filmu, vyštudovali ste VŠMU. Robíte hudbu do divadelných predstavení? Kde by sme vás mohli počuť a vidieť?

“Momentálne v Slovenskom národnom divadle (SND) beží naša autorská hra, ktorú sme si vymysleli s mojou blízkou priateľkou, úžasnou herečkou a nesmierne tvorivou bytosťou – Dominikou Kavaschovou. Prizvali sme si do projektu aj nášho bývalého spolužiaka – Matúša Kvietika, ktorý si napísal svoje party ako odozvu na naše texty. Dali sme dokopy predstavenie, ktoré sme nazvali MORENA. Je to hra, zameraná na vnútorné prežívanie ženy na prelome tridsiatky – plná humoru i dojímavých momentov. Zatiaľ sa zdá, že je celkom obľúbená u oboch pohlaví. S Dominikou máme v pláne tiež nahrať album piesní z tejto inscenácie. Momentálne dopisujeme aj nové texty, ktoré sa možno objavia budúcu sezónu aj v inscenácii.

Popri tom som robila hudbu do inscenácie Modrý vták pre divadlo LUDUS, kde aj hrám. Potom šlo o hudbu pre Krásku a Zviera, ktorá beží v Nitre. Tú som aj spolurežírovala a dramaturgovala s kolegom Tomášom Procházkom. Práve s ním teraz pracujeme aj na novej inscenácii v Bratislave, ktorá bude mať premiéru v septembri. Je toho veru dosť.”  

Andrea Bučko a Dominikou Kavaschovou.  Foto - archív AB

Dá sa na Slovensku uživiť hudbou? Čomu sa primárne ako zamestnaniu venujete vy?

“Pracujem aj ako divadelná režisérka, nielen ako hudobníčka a skladateľka. Plus učím ako pedagogička spev a techniku reči. Z toho všetkého sa teda dá uživiť, hoci to nie je jednoduché. Keby som bola viac otvorená mainstreamu alebo médiám, určite by som nemala vôbec problém bezproblémovo sa uživiť. Je to o nastavení si priorít. No mne to zatiaľ všetko stačilo v takých dávkach, v akých to mám.” 

 

Mainstreamu sa v princípe ale nevyhýbate.

“Keby som mala nejakého manažéra alebo pomocníka na zosumarizovanie si všetkých mojich aktivít, ktorý by mi sem-tam pomohol s propagáciou, bolo by to asi ľahšie a rýchlejšie. Priznám sa, self-marketing a sebapropagácia patrí k mojím najmenej obľúbeným aktivitám. Najradšej by som sa venovala len svojej tvorivej a pedagogickej činnosti, všetky papierovačky a internet by som rada prenechala niekomu inému.”

  

Učiť hudbu profesionálne nie je jednoduché, ale je to krásna práca, ktorá je koníčkom zároveň. Ako vám to ide?

“Už ako malá som sa hrávala na učiteľky a veľmi ma to bavilo: pomáhať niekomu s domácimi úlohami. Jedného dňa sa na mňa obrátila kamarátka s tým, či by som jej nevedela pomôcť s nejakými hlasovými cvičeniami. Kamarátske sedenia prerástli do profesionálnych, doviedla ku mne ďalších ľudí. Neskôr prišla ponuka z tanečného súboru, či by som tam nepomohla so spevmi a tiež z Ludus-u aj VŠMU, či by som sa nepozrela na Erasmus študentov atď.. Začala som sa v tejto oblasti dovzdelávať a videla som to ako možnosť: priniesť niečo ľuďom vôkol i sebe samej (pretože byť učiteľom je tiež veľká škola života).” 

 

Dobré ohlasy sa šíria rýchlo. Záujem o vašu expertízu je momentálne už dosť veľký. 

“Momentálne pracujem na tom, aby som mohla z učenia urobiť skutočnú súčasť živobytia. Uvedomila som si tiež, že ľudia ku mne chodia nielen ako ku pedagogičke, ale aj pre určitú formu meditácie, spoznávania samých seba a svojich limitov. Je to nádherná práca, keď ste svedkom toho, ako pri vás ľudia rastú a vy ste len takým malým inšpirátorom a sprevádzačom na ich ceste.”

Andrea Bučko.  Foto - archív AB

Venujete sa muzikantskému žánru, resp. žánrom, ktoré sú na Slovensku tak trochu na okraji záujmu. Ako to vnímate?

“Hudba je len jedna a buď sa ľudí dotýka alebo nie. Mám zväčša skúsenosť, že keď človek osobne príde na môj koncert, vždy si odtiaľ niečo osobité odnesie. Často sa ma pýtajú: Prečo o vás viac nepočujeme? Svoju hudbu však nevnímam ako hudbu okrajového žánru, skôr je to o mojom prístupe k sebaprezentácii. Keby som sa rozhodla urobiť určité nevyhnutné kroky k tomu, aby sa moja hudba stala populárnejšiou, pravdepodobne by mi boli hviezdy naklonené. Stále však váham, či to naozaj tak chcem. Momentálne sa nelimitujem ničím a tvorím naozaj tak, ako mi srdce dá. Keby som chcela väčší záber fanúšikov, asi by som trošku viac kalkulovala a musela už riešiť niečo ako žáner. V niečom si začínam veriť viac ako kedysi, no stále milujem svoju vnútornú slobodu a to, že si tvorím bez limitov či podmienok.”

 

Prečo je o vaše vystúpenia väčší záujem na zahraničných pódiách koncertov a festivalov?

“Je pravda, že minulý rok som odohrala o dosť viac festivalov v zahraničí ako doma. Možno je to práve tým, že sa tam cítim viac slobodne a viem sa tam viac uvoľniť a neriešiť. Ľudia to naozaj cítia a reagujú pozitívne. Plus je tam širšie publikum, ktoré oceňuje podobný štýl, a tým pádom si ma i viac ľudí všimlo. Doma je však doma, preto sa nesmierne teším tento rok na Pohodu a na fakt, že budem hrať pred Slovákmi a Slovenkami.”

Andrea Bučko.  Foto - archív AB

Ako vás ovplyvňuje spätná väzba od slávnych rodičov - umelcov a pedagógov – mamy Adrieny Bartošovej a otca Štefana Bučka?

“Keď som bola malá, veľmi som sa hanbila spievať pred nimi svoje skladby. Dlho ani netušili, že si sama tvorím hudbu. Milujem svojich rodičov, ale keďže obaja sú umelci, nechcela som ich sklamať. Cítila som už ako malá, že je iné zaspievať pesničku rodičom, ktorí sa hudbe nevenovali a iné takým, ktorí už vedia vycítiť talent a podobne. Dnes som vďačná za spätnú väzbu, ale priznám sa, som trošku tvrdohlavá. Keďže robím autorskú hudbu, nerada ju prezentujem skôr, ako ju považujem za hotovú. Mamu tak nezvyknem volať do štúdia počas procesu, hoci by mi vedela dať vždy podnetné rady. Ja však chcem svoje okolie prekvapiť tým, že som to zvládla sama, že to ide z môjho vnútra a nie je to dotknuté niekým iným. “

 

Speváčka Adriena Bartošová, mama Andrey Bučko.  Foto - TASR

Darí sa to?

“Učím sa zo svojich chýb a s vekom vidím, že je dôležité vnímať aj názor človeka, ktorý nie je prvotne do tvorby zainteresovaný a vie do procesu priniesť veľa nových poznatkov, nápadov. Takže čoraz viac sa otváram svojim rodičom a rada si vypočujem ich názor na moje skladby. Je zaujímavé, že kritika od hocikoho iného ma nebolí, no od rodičov, hoci je najviac láskyplná, sa i tak najťažšie počúva.”

 

Ak by ste neštudovali na VŠMU a neskladali hudbu, čomu inému by ste sa venovali?

“Asi medicíne alebo parfumérstvu, možno tancu. Mám tak veľa snov a koníčkov vo svojom živote, že ma to občas až limituje, lebo by som to chcela robiť všetko naraz. Našťastie divadlo mi občas ponúka možnosť prežiť si aj iné životy, tak to využívam na maximum (smiech).”