Nadaná športovkyňa sa narodila v hájovni v Kostoľanoch nad Hornádom 11. marca 1912.  Jej otec Ján Pálfi, hlavný polesný, mal v tom čase 47 rokov a jej mama Rozália 38. Z Matildy Vilmy Pálfiovej, ako mala napísané v rodnom liste, sa veľmi skoro stala polosirota. Prišla o mamu a ostala žiť len s otcom.

Ten bol na tú dobu veľmi pokrokový, svoju dcéru totiž brával na pochôdzky lesom a pestoval v nej lásku k pohybu a turistike. Neprahol po tom, aby sa nespútané dievča dobre vydalo, ale podporoval ho v športových aktivitách. 

Prečítajte si

Lata Brandisová: Trpký príbeh prvej československej džokejky. Po ováciách chudoba

Z dobových záznamov sa zachovala poznámka, že malá Matylda bola síce nadaná žiačka ale často vyrušovala. S otcom sa napokon presťahovali do Košíc, kde chodila aj do školy. Prvé dva ročníky v tzv. „meštianke“ však mala dvojky z telocviku. Horšie výkony mali byť spôsobené tým, že bola zoslabnutá po tom, ako prekonala španielsku chrípku.

Maťa, ako si sama hovorila, mala šťastie na učiteľov, ktorí boli prevažne Česi a mnohí z nich boli organizovaní v telovýchovnej jednote Sokol. Dievča čoskoro začalo pestovať mnohé športy – stolný tenis, volejbal, ľahkú atletiku ale aj gymnastiku.

Matylda Pálfyová - očarená gymnastikou

Keď mala 12 rokov so spolužiakmi videla vystúpenie sokolského ženského gymnastického tímu, ktoré ju úplne uchvátilo a začala sa cielene venovať gymnastike. Jej snaženie nevyšlo nazmar. Po tom, ako v roku 1932 skončila meštiansku školu, sa zamestnala ako korešpondentka – najprv v stavebnej firme a neskôr vo Východoslovenských elektrárňach. Mala veľké šťastie na šéfov, ktorí ju v jej snažení podporovali a tolerovali jej mnohé absencie pre tréningy.

V roku 1932 sa na pretekoch v Prahe umiestnila na treťom mieste. To ju nakoplo k ďalším skvelým výkonom. V roku 1935 sa na pretekoch v Prahe vďaka šťastnej náhode dostala do olympijského výberu. Jedna z pretekároch totiž vypadla a Matylda sa stala jej náhradníčkou. V tom čase jej zomrel otec a ona to vzala ako svoju životnú príležitosť. Ostala totiž sama, keďže nemala súrodencov. Tvrdo trénovala a každé dva týždne cestovala z Košíc buď do Prahy alebo do Brna, aby sa zodpovedne nachystala na olympiádu.

Matylde učarovala gymnastika.

Foto: prvezeny.sk

Písal sa rok 1936 a prípravy na olympiádu v Berlíne boli v plnom prúde. Vo svete však panovalo napätie. V mnohých krajinách sa začala šíriť kampaň proti konaniu hier, ktorých dejiskom bolo hitlerovské Nemecko. Hitler už v tom čase napínal svaly a panovalo ticho pred búrkou druhej svetovej vojny.

Napriek všetkému, Československo poslalo do Berlína svoju výpravu, medzi športovcami a športovkyňami bola aj Matylda Pálfyová. Na olympiádu spomínala takto: „Berlín - to je železná disciplína. Zázračná organizácia olympijských hier prekvapovala... Čistota, úslužnosť a disciplína charakterizovali toto dejisko svetových hier.“

Matylda Pálfyová - sklamanie na olympiáde

Matyldino osemčlenné gymnastické družstvo malo smolu, že jeho súperkami boli nemecké reprezentantky. A hoci ženy z Československa mali navrch, Nemky nemohli byť porazené – takže Matylda s kolegyňami si vybojovali „iba“ strieborné medaily. Netajila sklamanie. „Podľa mojej skromnej mienky družstvo našich žien, nie preto, že i ja patrím medzi ne, zaslúžilo sa o zlatú medailu, prvú cenu. A s pokojným svedomím prehlasujem, že sme boli zaskočené celkom neoprávnene. Už počas cvičení duševným zrakom sme videli trepotať československú vlajku na stožiari víťazov, ale po odstavení slza horkosti zvlhla naše zraky,“ napísala. Jej výkon bol ohodnotený ako štvrtý najlepší. „Som šťastná Slovenka, že som národu a vlasti ako jeho malý člen slúžila,“ cituje ju web prvezeny.sk.

V tom čase si nadaná športovkyňa „počeštila“ meno, pretože bola veľmi často spomínaná v českých médiách. Nasledovali však ďalšie športové výkony. Na svetovom šampionáte v Prahe v roku 1938 sa stala ako prvá Slovenska majsterkou sveta.

Družstvo gymnastiek z olympiády odišlo so striebornnými medailami.

Foto: prvezeny.sk

V tom čase už zmenila pôsobisko a žila v Bratislave, kde bola zamestnaná ako korešpondentka Západoslovenských elektrární. Prišiel však koniec roka 1938 a s ním nástup fašizmu k moci. Všetky telovýchovné jednoty boli zrušené a ostala len jediná – Hlinkova garda. Matylde sa bridila fašistická propaganda, ktorú zažila na olympiáde v Berlíne, a tak radšej dobrovoľne ukončila svoju nádejne rozbehnutú gymnastickú kariéru.

Ešte predtým však napísala kritický článok do časopisu Šport. „Uviedla, že nová Slovenská republika sa venovala iným prioritám a športovanie žien ustúpilo do úzadia. To vnímala ako veľmi zlé. Bola voči štátu dosť kritická v toto smere, pretože podľa nej ženy odsúdil do domácnosti a ich fyzické aktivity upadali,“ povedal pre prvezeny.sk Ľubomír Souček zo Slovenského olympijského výboru. Ako dodal, Pálfyová bola veľmi pokroková, pretože vnímala zdravotný aspekt športu.

Matylda a zrušené zásnuby

Toho sa však nevzdala – aktívne sa venovala kanoistike, turistike, lyžovaniu a tiež jazde na koni. Maťa však bola tiež nadanou speváčkou. Stala sa aktívnou členkou Akademického speváckeho združenia v Bratislave. Drobná dievčina padla do oka geniálnemu skladateľovi Jánovi Cikkerovi. Ten sa často zúčastňoval na skúškach spevokolu, hral na klavíri či radil ako zvládnuť náročnejšie pasáže. Dvojica si padla do oka. Okrem lásky ku hudbe ich spájali aj športové záujmy – turistika či lyžovanie.

Ich vzťah bol natoľko vážny, že sa zasnúbili a plánovali spoločný život. Matylda si dokonca nechala priviezť všetok svoj nábytok z Košíc. Avšak, Cikkerova rodina nebola z nádejnej nevesty nadšená a napokon zo svadby zišlo. Mnohí sa domnievajú, že aktívna žena majstra odpútavala od komponovania. Avšak, je viac než isté, že Matylda v jeho živote zanechala hlbokú ryhu – na jej počesť zložil Scherzo pre sláčikové nástroje a tiež symfonickú báseň Leto, ktorá mala premiéru v roku 1941.

Nešťastná láska však Maťu nezlomila a v roku 1942 dosiahla ďalší športový úspech – stala sa majsterkou Bratislavy v kajaku. V tom čase prepadla aj inej vášni – parkúrovému jazdeniu. Často chodila za svojou dobrou priateľkou Bety Wielopolskou na statok jej otca vo Veľkých Brestovanoch pri Trnave. Tam sa zrejme zoznámila s vojenským prokurátorom Ondrejom Marekom.

Dvojica si padla do oka a povedali si „áno“, no ich šťastie netrvalo dlho – Matinho ženícha odvelili na východný front. Ona si chvíle bez neho krátila svojou novou záľubou. V  sedle obľúbenej kobyly sa preháňala po chotári. To sa jej stalo osudným 23. septembra  1944, keď sa jej kobyla splašila a zhodila ju. Nešťastná jazdkyňa však jednou nohou ostala zaseknutá v strmeni. Splašený kôň ju vláčil po chotári a keď sa ju podarilo vyslobodiť, bola už mŕtva. Mala len 32 rokov.