|
„O čom bude druhá kniha?“ pýtali sa ma po krste tej prvej. Nerozumela som, ako sa môžu pýtať takú vec. Čo ja viem? Nikdy by som nepovedala, že vydám knihu, bez vydavateľa, na vlastné náklady a že by mohla mať úspech? Haló, Gaba, vstávaj. No, zobudila som sa v reštaurácii Korzo na Hviezdku, bol 10.máj 2015, Deň matiek a zrnká kávy dopadali na novotou voňajúcu knižku. Ako dopadali na drevenú dlážku a vydávali naozaj magický zvuk, zistila som, že to sen nie je.
Pre tých, čo o knižke nepočuli, volá sa Život je ako... a vydala som ju pre moju mamu ako spomienku. Ako nesplnený sen, ktorý som jej chcela dožičiť. Veľmi dlho pracovala ako novinárka, keď v tom už nevidela zmysel, stala sa lektorkou tvorivého písania. Učila ľudí ako nájsť radosť z písania, ukázala im, že tvorivosť je radosť. Niekedy po kurze bývala unavená, ale tak inak. Nerozumela som, čo ju na tom môže baviť. A že pracovala napriek tomu, že už bola chorá? No, nechápačky.
Knižku som začala zostavovať to leto, keď tu už nebola. Nie, ja som ju nepísala. Teda okrem úvodu a záveru. Ďalšie texty napísali účastníci mamininých kurzov. Ide presne o 63 ľudí, bez tvorivosti ktorých by kniha mala prázdne strany. Okrem toho som v knižke vytvorila priestor na „listy na rozlúčku“. Zhmotnenie knižky trvalo dva roky. Málo, veľa? Podľa mňa akurát. Akurát na to, aby vyzrela, a ja s ňou. Myšlienka vydať pre maminu trochu upadala, prišlo mi to ako priveľké sústo. Odvahu mi dodávali kamaráti, ktorí nepochybovali. Pripomenuli mi, ako mi žiarili oči, keď som na balkóne čítala koncept knihy. Niekedy vo februári minulého roka padlo rozhodnutie. Knižka vyjde na Deň matiek v máji. A to práve žúžo začalo. Môže sa kniha vydať bez vydavateľstva? Lesklý, či matný papier? Že papier sa váži na gramy? Tvrdá alebo mäkká väzba? Želka z tlačiarní mala podľa mňa chuť ma niekedy prefackať, aby som bola rozhodná.
Obrovskú rolu v tomto období zohrala grafička Vierka Sabová, maminina kamarátka. Nepamätám si, žeby ju mamina oslovila inak ako Vieročka. Ja som zachovala tradíciu. Hlavne počas telefonátov, keď sme pološialené dumali, že a ako. Inak, text môžete prečítať 5-krát, môžete ho dať prečítať 3 ľuďom, ale verte mi, tí tlačiarenskí škriatkovia vždy zaúradujú. Vieročka si naozaj zaslúži piedestál, pretože presne odhadla, ako by sa mamine knižka páčila. Ďakujem Ti za to. Na slučku to bolo aj tesne pred krstom. Dvakrát som musela zmeniť priestor. Predstavte si, že pošlete cez sto pozvánok, potom sa 3 dni na to ozvete, že POZOR, miesto sa zmenilo. No a potom deň pred tým, že POZOR POZOR je to inde... Už som vytesnila prečo to tak bolo, pretože výsledný priestor bol úžasný.
Vďaka knižke som sa naučila teda vecí. Napríklad, trošku o dohadovaní podmienok spolupráce s kníhkupectvom. Aj keď musím povedať, že chalani (jasné, sú tam aj ženy, ale ja som komunikovala s mužmi) z Martinusu sú úžasní a dosť mi to uľahčili. Samotný Mišo Meško mi na email odpísal do 15 minút, a to som mu písala o desiatej večer. Pre mňa je to firma, ktorá nerieši iba zisk, ale hľadá zmysel. Tiež som mohla pričuchnúť k marketingu, i keď experti by asi krútili hlavami nad mojím rozhodovaním sa pomocou „nacítenia sa“ na situáciu. Naučila som sa ustáť ten, pre mňa už menej nepríjemný, pocit prijať peniaze za prácu. Rovnako aj prijať pochvalu a uznanie. Zistila som, že tisíc knižiek zabalených po desať, je presne 100 balíkov, ktoré z dodávky na 4.poschodie dostanete bez chrípky za cca. 40 minút, s chrípkou to trvá hodku a pol. Naučila som sa dôverovať ľuďom, trebárs spolužiačke Monike, ktorá zorganizovala v Leviciach čítačku. Okrem Levíc, som bola aj v Košiciach, Bratislave či Trnave a spoznala super ľudí. V rámci týchto čítačiek som robila aj mini workshopmi o tvorivom písaní.
Konečne som porozumela mamine, prečo organizovala kurzy, aj keď bola chorá. Zažila som si to na vlastnej koži. Videla som, ako ľudia odchádzajú rozžiarení, s pohodou na duši a pocitom hviezdy. A to len vďaka tomu, že sa hrali so slovami. Pre to sa oplatí do práce vstávať. Vďaka knižke sa stále učím, že svet nie je čierny či biely a smútok strieda aj radosť. A tiež to, že keď mamu nemôžem objať, vždy jej môžem poslať pekný telepatický pozdrav.
Už aj viem, ako by som odpovedala na otázku, o čom bude ďalšia kniha – Neviem. Ale budem ju písať s mamou po boku.
Prečítajte si aj Najinšpiratívnejšou Ženou v meste za rok 2015 je 21-ročná Gabika Čepičanová
