Život rodiny Mariety Kováčovej zmenila lyžovačka v marci 2015 v Taliansku. Jej vtedy 14-ročný syn Maxim na zjazdovke nešťastne narazil do stromu a upadol do kómy. Začal sa ťažký boj o jeho návrat do života. 

Jeho mama Marieta sa od tohto okamihu stala „dočasnou zdravotnou sestrou, terapeutkou, logopedičkou, učiteľkou, trénerkou pamäti, asistentkou a duchovnou oporou” v jednej osobe.

Úraz syna zmenil mamu

„To, čo som sa učiť nemusela bolo, že materinská láska nepozná hranice a zdravá mama urobí pre svoje dieťa aj nemožné. Nájde alebo objaví svoje skryté schopnosti a premení ich na to najlepšie, aby zachránila svoje „mláďa”.  A popritom ako pomáha, sa mení aj ona sama. Mení sa v spôsobe myslenia a cítenia. Naučila som sa trpezlivosti a schopnosti čakať. Že niektoré procesy nie je možné urýchliť a aj keď do ich prípravy vložím maximum - výsledok je neistý. Nemusieť mať veci, situácie, okolnosti pod kontrolou. Robiť toľko koľko vládzem a veriť v to najlepšie. Nebyť sama (na všetko) a zostať sama sebou,” hovorí Marieta, ktorej inšpiratívny príbeh prinášame v dnešný Deň matiek.

Syn Maxim.   Foto - archív MK

Marieta Kováčová pochádza z Trebišova, vyštudovala ekonómiu a s rodinou žije v Bratislave. Pracovala v oblasti marketingu a v neziskovom sektore. Po synovom úraze sa stala kľúčovou postavou v jeho boji o život. 

Ten nešťastný marcový deň si Marieta nepamätá detailne. Keď na zjazdovke v osudný deň ostal Maxim nehybne ležať na svahu, rozbehla sa k nemu a keď ho uvidela jej prvou myšlienkou bolo „Bože pomôž“ a hneď za ňou, len nech v tom snehu neprechladne. „Môj mozog vtedy nepracoval racionálne. Moja fixácia na jeho ochranu pred chladom bola v tom momente absurdná, až neskôr som pochopila, že to bola ochrana pred niečím neznámym, nad čím nemáme kontrolu.”

Diagnóza bdelá kóma

V nemocnici v Bolzane si vypočuli diagnózu – kraniocerebrálna trauma s difúznymi ložiskami. Náraz spôsobil poškodenie neurálnych spojení a mikrokrvácanie na rôznych miestach. Po prvých kritických dňoch im lekári oznámili, že Maxim sa ani po opätovných pokusoch neprebral z umelého spánku.

Pôvodná diagnóza sa tak rozšírila na ďalšiu, oveľa závažnejšiu – apalický syndróm, známy ako bdelá kóma. Napriek všetkým zlým správam je Marieta presvedčená, že na tomto mieste Maximovi zachránili život. „Maxim mal šťastie v nešťastí v tom, že sa hneď po úraze dostal do špičkového zariadenia, kde mu poskytli vysoko odbornú pomoc. Od prvej chvíle ho obklopoval perfektný tím lekárov a sestier. Pomáhali nám svojou profesionalitou, otvorenosťou a o všetkom nás informovali.“

Po dvoch týždňoch Maxima previezli do Bratislavy. „Odchod z Bolzana po štrnástich dňoch uzavrel našu pasívnu a vyčkávaciu úlohu v procese liečby a Maximovho uzdravovania,“ dodáva Marieta. 

Synov návrat do sveta

V Bratislave sa už nebojovalo o Maximov život, ale o jeho stabilizovanie a návrat do sveta. Tu sa začala kľúčová aktívna rola mamy Mariety v celom procese. Zháňala zdravotnícke pomôcky, intenzívne študovala všetky možnosti ošetrovateľských a liečebných metód. Stala sa „ošetrovateľkou“ na plný úväzok.

„Okolo Maxima sme ukladali stočené uteráky, vankúše s cieľom pevne ohraničiť jeho telo v zmysle konceptu Bazálnej stimulácie. Začali sme používať rôzne techniky masáží tváre a tela. Asistovala som s jeho umývaním, prebaľovaním, kŕmením, polohovaním a cvičením. Neustále sme hľadali nové podnety - stimulovali sme jeho chuťové zmysly obľúbenými sladkosťami, púšťali mu známu hudbu, nahrávky z vyučovania jeho triedy, či pozdravy spolužiakov.“ Po pár dňoch sa úspech dostavil. Maxim prvýkrát otvoril oči. Nasledovali menšie pokroky – pohol prstom, rukou.

Marieta Kováčová.  Foto - Ivona Orešková

Marieta všetko zvládala obdivuhodne. Napriek tomu prišli náročné chvíle. „Áno, občas som si poplakala. Ale neprepadala som panike. Najväčšiu oporu som nachádzala vo svojej viere. Mojou modlitbou bola každodenná starostlivosť o Maxima.“

Po pobyte v nemocnici na bratislavských Kramároch nasledovala liečebná starostlivosť v kúpeľoch v Kováčovej. Rôzne formy terapií vypĺňali všetok ich čas. „Pracovali sme celý deň. Terapie, vodné kúpele, masáže, stimulácie začali po troch mesiacoch prinášať výsledky. Mojou úlohou bolo byť tu pre Maxima. Robiť to, čo on sám nedokázal. A nemyslieť dopredu. Žili sme pre prítomnú chvíľu.“

Maxim postupne reagoval stále viac. Začal vidieť, počuť a rozumieť. Z fázy ťažkej bdelej kómy sa postupne dostal cez strednú až k miernej. Poslednou výzvou bol verbálny prejav. Deň pred odchodom z kúpeľov zažila rodina ten najdôležitejší a krásny okamih. Maxim prehovoril. Jeho prvé slová boli Mama, ľúbim. V kóme bol 129 dní.

Byt sa zmenil na nemocnicu

Po štyroch mesiacoch sa rodina ocitla pokope doma. Ich bratislavský byt sa zmenil na malú nemocnicu. Marieta sa musela zaučiť do ďalších foriem starostlivosti – špeciálne stravovanie (stále mal nosovú sondu do žalúdka), logopédia, fyzioterapia, pamäťové cvičenia. S pomocou svojich najbližších a vďaka úžasným terapeutom napredoval. Postupne začal sám jesť, písať a nakoniec, po období používania invalidného vozíka, aj sám chodiť. Začal tvoriť videoprojekcie, učil sa angličtinu a nemčinu. Rok po svojom úraze sa dokonca postavil na lyže a s pomocou priateľov zvládol zlyžovať detský svah.

„Jeho priebojnosť a vytrvalosť bola ohromná. Siahol si na dno svojich síl, ale nevzdal sa,“ hovorí Marieta. Maxo nastúpil po roku do školy. „Na začiatku bola potrebná moja asistencia. Našťastie ma spolužiaci a učitelia prijali dobre. Písala som za Maxa poznámky, zbierala informácie. Pobyt v škole medzi mladými ľuďmi Maximovi urobil dobre, aj keď si to vyžadovalo náročnú organizáciu našich dní.“

Študuje, aby mohol pomáhať

V súčasnosti je Maxim dvadsaťjedenročný mladík, ktorý si za posledné roky prešiel náročnú cestu procesu uzdravovania. Pred úrazom bol Maxo odvážny, energický, rýchly a v športe nesmierne talentovaný chlapec.

Marieta svoj príbeh rozpovedala aj v knihe Maxim. Foto - Ivona Orešková 

Dnes je pomalší a rozvážnejší mladý muž, ktorý hľadá svoje nové smerovanie napriek limitom, ktoré ho nezlomili, ale naopak posunuli k väčšej vnímavosti, ohľaduplnosti a ľudskosti.

Jeho túžbou je pomáhať iným a aj preto študuje na Strednej pedagogickej a sociálnej akadémii odbor sociálny pracovník.

Maxim miluje taliančinu, hrá golf, chodí na hodiny spevu a venuje sa rôznym terapiám na udržanie zdravia. Po úraze začal písať básne, vďaka ktorým sa lepšie vyrovnáva so svojou aktuálnou situáciou.

Odkaz mamám: Nezabudnite na seba

Materstvo prináša ženám mnohé skúšky na hranici ich síl. V najťažších situáciách si dokážu siahnuť na dno a nevzdať sa práve preto, že ide o ich deti.

“Všetkým mamám, bez ohľadu na závažnosť situácie, by som hlavne popriala veľa odvahy a zachovanie pokoja. Myslím, že to bolo dôležité v ťažkej a náročnej situácii u mňa. A tiež vnútorné rozhodnutie a odhodlanie celú situáciu zvládnuť, neprepadať panike, ísť dopredu systémom malých krokov. A hlavne nestratiť nádej. Okrem lekárskej vedy je tu aj niečo vyššie, čo nás presahuje a vie byť pre nás oporou. U mňa to je viera a modlitba,” hovorí Marieta.

A čo Marieta odkazuje mamám, ktoré prechádzajú náročným obdobím?

“Ak je to čo len trochu možné, nezabúdať ani na seba, na dobitie bateriek v aktivitách, ktoré nás tešia. U mňa to bol  bicykel a rýchla chôdza s manželom, rozhovory a pečenie s dcérou, tanec, plávanie a stretnutia s rodinou, priateľmi a s mojimi úžasnými a podpornými priateľkami,” dodáva a posiela poďakovanie všetkým lekárom, sestričkám, terapeutom, učiteľom, kňazom, umelcom i celej rodine a priateľom.