Chceli by ste putovať v čase? Marka Staviarska sa o podobnú skúsenosť postarala jednému milému malému dinosaurovi. Akos putoval nielen v čase, ale aj mnohými krajinami. Ako to dopadlo, o tom je jej nová kniha s názvom Akos Avoláš. Ilustrovala ju Adela Režná.

V našom podcaste sa v čase vrátili aj ony dve. Porozprávali nám, ako sa začala ich spolupráca a po Marínke Somarinke nám predstavili svoju novú knižnú postavičku. Podcast si môžete vypočuť tu:

Podcast si môžete vypočuť aj vo svojom obľúbenom prehrávači (kliknite na ikonu):

 

Spolupráca na knihe Akos Avoláš nie je vašim prvým spoločným dielom. Prvá bola Marínka Somarinka, ktorá má podtitul Ako nakrútiš film, aj keď nie si dospelák. Marka ty sa navyše venuješ nielen knihám, ale aj filmu. Čo bol kedysi váš väčší sen – film, alebo kniha?   

Marka: “Napísať knihu. Odkedy si pamätám. Film bol akoby nenápadne skrytý za tým a pomaly sa vyplavoval na povrch. Otec nás od filmárčiny vždy odhováral. On zažil akurát porevolučné obdobie, keď sa filmu u nás vôbec nedarilo. Nuž ale, pritom nás nenápadne učil – pri pozeraní filmov, pri fotení, pri písaní poviedok, pri vybavovaní vecí, stále a pri všetkom."

Adela: „Písať! Vyrastali sme s babičkou a tá mala obrovskú knižnicu. Milovala som tie knihy, snažila som sa prečítať z nich čo najviac. Stala som sa závislou od príbehu. Diali sa všade vôkol mňa a nepretržite sa nové a nové vytvárali v mojej hlave. A tak som písala od detstva. Prvá kniha vznikla v mojich siedmych rokoch, bola to bájka o hadovi, ježkovi a myške, ktorú som napísala svojim prvým kostrbatým rukopisom, ale hanbila som sa nakresliť k tomu obrázky, tak to musela urobiť moja mamina. A ja sa teraz živím tým, že dokresľujem obrázky k textom. Je to neskutočne milý paradox.

Keď som mala približne 11-12 rokov, tak som napísala poriadny dievčenský román, ktorý mi moja teta vytlačila a dala ho zviazať. Ale v tom čase som už začala navštevovať základnú umeleckú školu a veľa kreslila. Vďaka podpore mojich rodičov aj učiteľov som začala cítiť, že je to smerovanie, v ktorom sa cítim dobre a videla som za sebou dobré výsledky a prvé úspechy. A tak postupne išlo písanie príbehov do úzadia a čoraz viac som vytvárala príbehy za pomoci kreslenia. Definitívne vyhralo kreslenie, keď ma prijali aj na gymnázium aj na umeleckú školu a ja som sa rozhodla pre tú umeleckú.“


Ilustrácia z knihy Akos Avoláš

Marka, pri tebe si to predstavujem tak, že si asi bola obklopená knihami od detstva. Často sa zvykne hovoriť, že niekto zdedil lásku ku knihám po rodičoch. Je to však možné?  Čo vám čítali rodičia a čo ty teraz čítaš svojim deťom?

Marka: „Mali sme vždy veľa kníh. Všade. Naši nikdy nemali peňazí nazvyš, ale na knihy sa muselo nájsť vždy, teda na každý sviatok. Alebo len tak, lebo sme išli okolo kníhkupectva. Myslím si, že ak má dieťa ľahký prístup ku knihe, ak ju nájde v poličke, vidí rodiča čítať, chodieva do knižnice, tak si vzťah nájde alebo aspoň oveľa ľahšie. 

Svojim deťom čítam veľa. Najstaršia si číta už aj sama. Ale čítam im rada. Sú to úžasné chvíle. Keď sa túlime a smejeme sa, alebo sme spolu v napätí, čo bude ďalej. Naši nám čítavali tak, že to doslova „hrali“ – menili hlasy, vžívali sa do príbehu. Moji bratia a ja sme boli fascinovaní každým jedným príbehom takto prečítaným. Otec nám veľa rozprával aj vymyslené rozprávky. To až tak dobre nezvládam. Ale to „hranie“ pri čítaní ma baví tiež. Máme veľa obľúbených slovenských autorov: Peter Karpinský, Gabika Futová, Zuzka Štelbaská, ale aj klasiky ako Mária Ďuríčková, Ľudmila Podjavorinská a zo zahraničných milujeme Astrid Lindgrenovú.“

Marka Staviarska Foto - Ľuboš Anguš

Marka, ty si zo známej umeleckej rodiny, ktorej sú blízke knihy, film, aj hudba. Na konte máte viaceré zaujímavé projekty, napr. film Loli paradička.  Otec – spisovateľ Víťo Staviarsky, bratia Juraj a Richard sa tiež venujú filmu a hudbe. Aké to je fungovať v „rodinnej“ firme? Dávaš napr. otcovi čítať svoje knihy? A na čom pracujete momentálne?

Marka: „Vydávam aj otcove knihy, bratovi sa chystáme vydať nový album, pomaly pomaličky pracujeme na novom filme, organizujeme spolu kultúrne podujatia. Teraz napríklad premietania k 100. výročiu slovenského filmu, a to v obciach na východnom Slovensku, pod holým nebom na veľkom plátne ponúkame kopec krásnych slovenských filmov. 

Robiť s rodinou má, samozrejme, aj nevýhody. Napríklad, že som „len“ dcéra a sestra a keď dávam dedlajny odovzdania vecí, nie je to, ako by to mali od „naozajstného“ producenta alebo vydavateľa (smiech). Ale má to aj množstvo výhod. Nakoniec vždy držíme spolu. Dávame si navzájom čítať veci, pozerať a počúvať svoje diela. A nikdy sa u nás doma kritikou nešetrilo.  Snahou je, samozrejme, aby bol výsledok naozaj dobrý.“

S rodinou si sa dokonca vrátila žiť späť na východ. Prečo?

Marka: „Naspäť na východ nás pritiahla rodina. Teda moja, lebo môj muž Marek je z okolia Žiliny. Babka, dedko, rodina na blízku – to je na nezaplatenie. A tiež rodinná tvorba. Začali sme vtedy pomaly vyvíjať film, ktorý sa celý odohráva na východnom Slovensku. Myslím, že sa ani nedalo inak. Je fajn odísť „na skusy“ do iných miest i krajín. A potom sa vrátiť je tiež veľmi fajn. Teším sa, že sme už ostali na východe, a že zatiaľ neplánujeme odtiaľto odísť. Naopak, zapúšťame korene hlbšie do zeme a kiež by sme tu zostarli.“ 


Marka s Adelou na tohtoročnom festivale BRaK s deťmi z workshopu. Foto - Albatros

Adela,  venuješ sa prioritne detskej ilustrácii? A bol to tvoj zámer už na vysokej škole? 
Adela: „Áno, prioritne sa venujem detskej ilustrácii, ale nie je to niečo, čo by som robila vedome. Teda v zmysle, že by som si určila, že sa chcem venovať iba tejto oblasti. Prišlo to veľmi postupne a prirodzene, až som sa ocitla čisto iba v tvorbe pre deti. Zrejme som sama stále dieťaťom a tak mi to ide “od ruky” - iba si zhmotňujem svoj ideálny milý svet (smiech). 

Ale máš pravdu, najvýraznejšie som sa na detskú ilustráciu zamerala počas štúdia v ateliéri u pána profesora Dušana Kállaya. Možno mi dával podprahové vnemy, lebo vycítil, že sa najviac budem hodiť na toto smerovanie. Každopádne mojim malým tichým plánom je oslobodiť sa z detskej ilustrácie aspoň na krátky čas."

 

Inak, máme doma ešte jednu tvoju knihu a tam ma celkom pobavilo, že si ju venovala práve prof. Kállayovi. Prečo?

Adela: „Kniha Háro predtým ako bola publikovaná vydavateľstvom Albatros, bola mojou diplomovou prácou. Je to autorský picturebook, ktorý som chcela, aby bol zavŕšením môjho šesťročného štúdia, ktoré som celé absolvovala pod vedením pána profesora Dušana Kállaya. Tých šesť rokov som si v ateliéri užila, myslím, že sme si s profesorom dobre rozumeli a tak bolo prirodzené, že kniha bola venovaná práve jemu.

Vždy som na ňom obdivovala jeho nadhľad a radosť, keď išlo o svet fantázie a príbehov. Pri vymýšľaní témy na diplomovú prácu som aj vďaka spolužiakovi Davidovi Marcinovi, nakreslila portrét plešatého pána s damanom na hlave (daman je také malé smiešne chlpaté zvieratko) a keď to pán profesor zbadal, tak celý šťastný vykríkol: “Jéj, parochne! Konečne budete robiť knižku o mne! To bude náramná zábava!” A tak verím, že kniha je náramnou zábavou, že to nikto neberie vážne, ale s nadsázkou a s ľahkosťou. 

Ešte taká zaujímavosť, názov “Háro” vymysleli až vo vydavateľstve, pôvodne sa tento môj picturebook ako diplomová práca volal “Tupé”, čiže zároveň ako príčesok a zároveň mi to znelo smiešne  - akože je niečo “tupé”, hlúpo vtipné. Ale keďže pochádzam z Myjavy, tak môj slovník je plný čechizmov a toto je čechizmus ako vyšitý, a preto sa kniha musela premenovať (smiech)."

Adela Režná, Foto - Matúš Koprda

Platí u teba, že ilustrátorka detských kníh musí mať doma detské knihy aj len z toho dôvodu, že sa ti páčia? A aké sa ti páčia?

Adela: „Samozrejme. Napriek tomu, že deti ešte nemám, tak mám doma nespočetne veľa detských kníh. Je to veľmi prirodzené, že sa nimi obklopujem a keď sa mi nejaká páči, tak si ju bez rozmyslu kúpim a doma čítam, listujem, teším sa z nej. Na ilustrovanej knihe ma ako prvé zaujme rukopis autora, formát a materiál, z ktorého je kniha vyhotovená.

Skrátka, aký mám pocit, keď tú knihu chytím do rúk, či to zaiskrí a má šmrnc. Priznávam sa, mám doma aj knihy, ktoré som si kúpila iba na základe ilustrácií a toho, ako kniha vyzerá. Nemám problém kúpiť si knihu aj v kórejčine a viem, že si ju pre neznalosť jazyka nikdy neprečítam.“
 

Marka, aká bola tvoja cesta k detskému publiku? 

„Neviem prečo, ale mala som to zafixované od mala tak, že keď raz napíšem knihu, bude to knižka pre deti. Ako dieťa som rada aj kreslila a chvíľočku to vyzeralo, že sa uberiem týmto smerom. Ale vôbec som sa nevybrala, bola to len záľuba. Napísať detskú knižku prosto bolo to, čo som akosi „plánovala“ od útleho veku. Vysnívala si to. Film bežal popri tom zatiaľ nenápadne súbežne.

Keďže nám otec umelecké školy neodporúčal – nechcel, aby sme mali problém uživiť sa, šla som najskôr na právo. To bolo však pre mňa trápenie, prihlásila som sa preto na štúdium scenáristiky na VŠMU, tam ma však nevzali. Vzali ma na vedľajšiu katedru  - na filmovú produkciu. A počas štúdia filmovej produkcie som popri nakrúcaní premýšľala aj nad workshopmi pre deti. Vzdelávanie v oblasti filmu už od detského veku mi prišlo ako dôležitá vec. Vzdelávanie vo všeobecnosti je podľa mňa veľmi dôležitá vec.

No a potom sa to spojilo. Teda pri mojej prvej knižke - Marínke Somarinke, „vzdelávacia“ knižka o filme pre deti. Pri detskej tvorbe by som rada zotrvala nielen knižkami, videoklipmi, aplikáciami, audioknihami, rada by som šla ďalej, k seriálovej a filmovej tvorbe. To sú však behy na dlhú trať. Uvidíme, čo sa podarí. Detské publikum ma veľmi baví, dá sa s ním dobre komunikovať, fascinuje ma svojou tvorivosťou, húževnatosťou a svojskou múdrosťou.“

Ilustrácia z knihy Akos Avoláš