|
Keď sa s nimi rozprávate, stále vás prekvapia.
Naša staré mamy by si vyprosili, keď im ich vnučky chceli namiesto seba zaplatiť upratovačku, aby im pomohla upratať byt alebo dom. „Načo mám vnučky?“, pýtali sa s nepochopením dobrého úmyslu. Čistý byt a vychované deti boli najlepšou vizitkou našich starých mám.
Naše mamy by dokázali odmietnuť umývačku riadu podobnou reakciou. „Načo potrebujem umývačku riadu, keď mám dve dcéry?,“ opakovali a často zabudli, že majú aj syna a sami vyššie ambície ako generácia pred nimi. Lenže aj oni chceli, aby dcéry zvládali všetko ako ich mamy a staré mamy.
A my, hoci nás už neurazí najatá upratovačka alebo umývačka riadu, občas našim dcéram zvykneme opakovať, aby sa nezašpinili ako chlapci, a synom prízvukujeme, aby neplakali, lebo nie sú baby. Stále s nimi čítame učebnice, kde mama varí a otec číta noviny a možno málo prízvukujeme, že rodina, kde otec varí a mama číta nie je o nič lepšia ani horšia.
Naše staré mamy, naše mamy i my sme vyrástli v rodových stereotypoch a hoci si ich uvedomujeme asi najviac za posledných sto rokov, stále ich nevedomky udržiavame pri živote.
Nie je ľahké ich meniť, lebo to znamená meniť seba, rodinu i spoločnosť. Ale mení sa to. Povedala to v rozhovore pre Ženy v meste Iveta Radičová.
Jej babka nemala žiadne práva a prežila fašizmus, jej mama mala práva na papieri a prežila komunizmu a ona sa stala prvou premiérkou Slovenska s plnými právami. Silné príbehy jednotlivcov pomáhajú, ale spoločnosť potrebuje na zmeny ďalšie desaťročia. A dovtedy o tom všetkom otvorene hovoriť. Aj o kvótach pre ženy v biznise či politike, hoci tým mnohých naštvete.
Na naše stretnutie prišla bývalá premiérka neskôr. Potrebovala v autoservise prezuť zimné pneumatiky. Bývalá premiérka to robí, hoci v šlabikári našich detí by to to bol muž a žena by doma varila.
Prečítajte si aj Život sa začína po štyridsiatke
