Blížime sa k budove Slovenského rozhlasu, čiže  k obrátenej pyramíde. O 23. hodine nemáme problém s parkovaním, tak ako to býva cez deň. Tĺmené svetlo na chodbe svedčí o tom, že pyramída je v nočnom režime – ako sa neskôr dozvieme, v noci tu slúžia okrem vrátnikov aj hlásateľka, technik a človek, ktorý zbiera informácie pre šoférov a Zelenú vlnu. Na vrátnici sa stretávame s Adelou Vavrušovou, ktorej dnes budeme počas jej nočnej služby v hlásení správ robiť spoločnosť. Po budove sa možeme pohybovať iba v jej sprievode – také povolenie sme od vedenia RTVS dostali. Ale napokon je to dobré, lebo ktovie, či by sme sa sami vedeli zorientovať, kam rôzne chodby vedú – pyramída je totiž zaujímavým architektonickým skvostom, ale aj križovatkou chodieb, v ktorých sa dá ľahko stratiť.

Túto noc budeme pendlovať medzi 9. a 11. poschodím, keďže na deviatom má správarka svoju kanceláriu a o dve poschodia vyššie sa nachádza štúdio, z ktorého každú hodinu hlási správy.

Foto - Stano Stehlík

Drogy

V kancelárii nikto nie je, ale to len preto, lebo kolega pani Adely práve hlási správy v štúdiu. O chvíľu sa objaví vo dverách. Kým odíde domov, odovzdáva jej službu. Pani Adela sa pýta, kto je dnes editor, čiže zodpovedný vedúci, ktorý je celú noc k dispozícii na telefóne, keby sa niečo dialo. Keď sa títo dvaja, ktorí si práve striedajú služby medzi sebou rozprávajú, uvedomím si, aké majú krásne hlasy. V rozhlase sa kladie veľký dôraz na profesionalitu, a preto asi niet redaktora, ktorý by neprešiel cvičeniami hlasového pedagóga. Na takých školeniach upozornia redaktorov na chyby, cvičia, ako narábať s hlasom, aby bol položený čo najnižšie, pretože vtedy pôsobí dôveryhodnejšie.

„Napriek tomu, že som pred nástupom do Slovenského rozhlasu robila päť rokov pre Dubnickú dúhu a nejaké skúsenosti som už mala, aj tak ma poslali za hlasovou pedagogičkou,“ spomína si na svoj nástup do Slovenského rozhlasu pred 10. rokmi. Pani Adela priznáva, že neštudovala novinárčinu, ale skončila Technickú univerzitu, no práca v rozhlase ju tak oslovila a pochytila, že denné štúdium vymenila za externé, len aby mohla robiť to, čo ju baví. „Nech to znie ako klišé, ale ja fakt mám to šťastie, že robím to, čo ma baví a ešte mi za to platia,“ s úsmevom hovorí a dodáva, že rádio a mikrofón sú ako droga, ktorým prepadla hneď od začiatku. Pri takých ľuďoch vidno, že ani nočná zmena nie je problém, aj keď priznáva, že o takej tretej či štvrtej ráno prekonať únavu je výzva.

Foto - Stano Stehlík

Značka už 90 rokov

Kolega so zamatovým hlasom sa s nami lúči a ja sa pýtam, či pani Adela predtým, ako začne hlásiť správy, máva ešte trému. „Je to skôr zodpovednosť, príjemný adrenalín,“ vysvetlí a dodá, že to, že ju počúvajú státisíce ľudí si uvedomila, keď urobila prvú chybu. Nedostatky vedia poslucháči vytknúť: volajú, píšu. Všetko závisí od toho, aký mali deň, ako sú naladení, niekedy si nevšimnú zásadne veci a občas reagujú na maličkosti. A preto keď pani Adela ráno cestuje do práce, za volantom si spieva, aby si rozcvičila hlas. „Sú aj také slovné spojenia, ktorých opakovaním sa rozcvičujem,“ vysvetlí a ako príklad uvedie: dolár, dolár, dolár.

„U nás ide o kvalitu, sem sa nedostane hocikto, treba mať nielen krásny hlas, ktorý sa overuje počas mikrofonických skúšok, výbornú slovenčinu, ale aj všeobecný prehľad v dianí, z čoho nás skúšali na vstupných pohovoroch,“ zaspomína si pani Adela a práve tým vysvetľuje, že Slovenský rozhlas je dlhé roky najdôveryhodnejším médium. „Je to značka, ktorá funguje už 90. rokov,“ povie s hrdosťou.

Foto - Stano Stehlík

Správy z Pjongčangu

Keď si pani Adela píše do počítača, čo bude hlásiť, z času na čas sa na nás obráti a čo-to vysvetlí. Nevidím na nej nervozitu. „Sledovala som správy celý deň, tak som v obraze,“ vyhlási a vysvetlí aj to, že 10-minútový žurnál, ktorý odvysiela o polnoci, je do istej miery pripravený jej kolegom. „Jasne, že musím odsledovať, čo sa deje a keby sa stala nejaká aktualita, musím ju zaradiť do správ,“ vysvetlí. K jej povinnostiam patrí aj napísať headlines, čiže titulky, ktorými bude poslucháčom avizovať, čo sa v správach dozvedia. Týka sa to politických, kultúrnych či spoločenských udalostí, ale aj počasia a športu, keďže ide o žurnál o polnoci, na ktorom pracuje len ona a technik.

„Teraz to bude špecifické, lebo sa nám začína olympiáda v Pjongčangu,“ skonštatuje a znova sa pustí do práce. Neskôr sa jej ešte opýtam, ako zvláda všetky informácie zo športu, keďže v noci tu športový redaktor nie je a má ich na starosti ona. „Človek musí ovládať aj to, poznať aspoň základné termíny, čo je hetrik, play off a tak ďalej,“ hovorí.

K správam, ktoré hlási, do vysielania zaraďuje zvukové vyjadrenia politikov, športovcov či iných aktérov diania, ktoré cez deň získali redaktori pracujúci v teréne. „Zvukové veci sú nachystané, ale aj tak si ich musím vypočuť, či sú aktuálne,“ vysvetlí.


S bývalým technikom Jakubom Valachovičom. Foto - Archív AV

Keď zhasne svetlo

Je pár minút pred polnocou a my sa musíme pobrať na 11. poschodie. Kráčame chodbou k výťahom. Pani Adela v rukách nedrží papiere, lebo ich nepotrebuje - tie sa používali kedysi. Vtedy nachystané správy tlačila dvojmo. Jeden bol pre ňu, druhý pre technika, aby vedel, kedy hovorí ona a kedy má on pustiť džingle. Dnes robia všetko v počítačoch a pani Adela si sadne pred obrazovku v štúdiu, kde sa jej ňou pripravený text zobrazí. To isté má k dispozícii technik. „Niekedy sme sa s technikmi dorozumievali akoby posunkovou rečou, mali sme dohodnuté znamenia, aby on vedel zapnúť správny džingel,“ spomína pani Adela a ukáže, že keď mala hlásiť počasie, tak rukami ukazovala padajúci dážď.

Pýtam sa, čo by sa stalo, keby vypadla elektrina. „Veruže sa to už aj stalo, keď sa kolegyňa oprela o stenu s vypínačmi a počas hlásenia mi vypla svetlo, no obrazovka s mojim textom svietila, tak som ich dočítala do konca,“ zaspomína si. Ale je pravda, že keby jej počítač skolaboval, tak správy by hlásiť nemohla. „Vtedy by som sa musela ospravedlniť za technickú chybu a technik by pustil pesničku,“ vysvetlí.

Foto - Stano Stehlík

V živom vysielaní

Sme na 11. poschodí a pani Adela kartou otvára dvere k štúdiám. Sem sa nedostane každý. Vo vedľajšom štúdiu práve končí relácia Nočná pyramida, vidíme odchádzať hosťa a redaktorku. My ideme do štúdia vľavo, kde sedí technik, pani Adela nás predstaví. Chvíľu sa dohadujú na džingloch, ktoré treba pustiť. Správarka si sadne za mikrofón, nasadí si sluchádlá a ešte ukáže, že si jedno ucho necháva odokryté, aby počula, čo sa v štúdiu deje. Vždy má po ruke vodu a mentolové cukríky, aby sa jej dobre dýchalo. Pred nami na stene, ale aj v počítačoch hodiny ukazujú, že sa blíži polnoc. Cítim adrenalín, aj keď tie správy nečítam ja. Zjavne funguje čaro vysielania, o ktorom mi pani Adela hovorila. A už svieti červená - sme vo vysielaní. Pani Adela hlási a ja si uvedomujem, ako to má rokmi odskúšané, ako vie dynamicky nabehnúť na správne tempo. Lebo aj to je veľmi dôležité, keďže správy majú byť pre poslucháča presvedčivé, zahlásené bez váhania.

„Máme k dispozícii celodenný záznam, ktorý si neskôr môžeme vypočuť, počúva nás aj hlasová pedagogička, ktorá poukáže na prípadne chyby, aby sme ich odstránili špeciálnymi cvičeniami,“ vysvetlí medzi hláseniami pani Adela. Ešte sa dozviem, že moderátor by mal mať ústa v poloúsmeve, aby to bolo milé počúvanie. Ešte viac sa môže usmiať, zmeniť tón, keď hlasí milé správy z regiónov, alebo z kultúry, keď sa poslucháčom ako keby prihováral.

Foto - Stano Stehlík

Ustáť smiešnu situáciu

Hlásenie striedajú džingle, vyjadrenia politikov na mikrofón. Pýtam sa, čo urobí, keď ju správy rozosmejú a ona sa musí smiechu zdržať. Hovorí, že už neraz také situácie zažila, ale vždy to vedela ustáť. „Nerobíme si naschvál zákerné fóry či podrazácke vylomeniny, ale občas je nám jednoducho do smiechu, vtedy sa nepozerám na kolegu, ale s kamennou tvárou hlásenie dokončím,“ vysvetlí. Pred nedávnom zažila iné. Počas hlásenia správ sem prišla hosťka z vedlajšieho štúdia, ktorá sa nahlas rozlúčila a neuvedomila si, že je v živom vysielaní.

Blížime sa k záveru žurnálu, na konci ešte správy o počasí. Po slove RTVS pôjde odhlásenie a technik vie, že musí zapnúť džingel. Celé to trvalo 10.37 minút, s džinglami okolo 11 minút.

S obdivom pozerám na pani Adelu, ako fundovanie si svoju prácu urobila. Teraz nám tu hrá hudba a aj mne odľahlo, ako keby som tie správy hlásila. „Tak čo, prídete ku nám pracovať?,“ pýta sa s úsmevom.

Foto - Stano Stehlík

Bomba v rozhlase

Ideme dolu výťahom do kancelárie na 9. poschodie. Po ceste sa dozviem, že pani Adela je na hostí v rozhlase zvyknutá. „Tu nikdy neviete, kedy z druhých dverí vyjde premiér,“ smeje sa a doplní, že stretnúť na chodbách ochranku politikov je bežná vec. K výnimočným situáciám patril zážitok, keď pani Adele za chrbátom stali policajti so psovodom, keď v rozhlase nahlásili bombu. „Práve sa blížilo poludnie a mala som hlásiť poludňajší žurnál,“ zaspomína si hlásateľka, ktorá to vtedy riskla a správy zahlásila. Za chrbtom jej stáli policajti a akonáhle skončila, vyprevadili ju pred budovu, kde čakali ostatní pracovníci rozhlasu. Až kým budovu neskontrolovali, bola pustená takzvaná konzerva, čiže blok pesničiek alebo predohratá relácia.

Foto - Stano Stehlík

Mešká do práce

Sme opäť v kancelárii pani Adely, kde si bude pripravovať ďalšie správy na 1. hodinu v noci. Pýtam sa, čo by sa stalo, keby ráno nenastúpil kolega, ktorý ju má vystriedať. Pani Adela vysvetlí, že nemôže odísť, kým nástupca nepríde. Keď sa jej opýtam, či sa to už stalo, úprimne mi popíše celkom nedávnu stiuáciu, keď sa hlásateľom menili časy nástupu do práce. Pani Adela mala po novom prísť o hodinu skôr, čiže po 11. hodine, aby napoludnie prečítala správy pre rádio FM. „Kolega mi volal o 11.40. a pýtal sa, kde som, tak som mu povedala, že vo výťahu. Až potom mi napadlo, že som už mala byť vo výťahu v rozhlase a nie u seba doma,“ zaspomína si s úsmevom, aj keď vtedy jej do smiechu nebolo. Kolega to mal ešte horšie, lebo musel prečítať správy v rádio FM, ktoré sídli na mínus prvom a rýchlo utekať na žurnál, kde musel nastúpiť s hlásením presne o 12.06 hod. To bolo na 11. poschodí. Našťastie to zvládol. „Nevyčítal mi to, lebo aj ja som mu zachránila kožu, keď som ho v noci pár hodín čakala kým príde a preberie službu,“ dopovie.

Foto - Stano Stehlík

Keď zomierajú ľudia

Pani Adela sa pripravuje na ďalšie hlásenia. Dnes sú len optimistické správy plné očakávania, lebo sa začína olympiáda v Pjongčangu. Práve sa bavíme o vlajkonosičke Veronike Velez-Zuzulovej.

Pýtam sa na najsmutnejšiu správu, ktorú pani Adela vo svojej kariére hlásila. Zaspomína si na smrť pápeža Jana Pavla II, na veľmi smutné správy, keď sa zrazil autobus s vlakom pri Polomke. „To bolo kruté, lebo obetí každou minútou pribúdalo. Než som odvysielala 4-minútové správy tak z dvoch obeti bolo šest a o 12 minút ich bolo ešte viac,“ so smútkom spomína a dodáva, že aj keď to nevidno, je to na psychiku ťažké, najmä keď zomierajú deti.

Tým, že pochádza z okolia Trenčína, ju najviac zasiahli správy, keď sa dozvedela o úmrtí Paľa Demitru a Mira Hlinku. „Ja som v Trenčíne vyrastala a som z tej generácie, keď sa hovorilo, že leto v meste sa začína, keď na terase pijú kávu Hossovci, Gáborík a Demitra,“ popíše pani Adela. Vidím na nej, že napriek tomu, že už od tých smutných udalosti pár rokov uplynulo, ten zážitok v nej stále vyvoláva smutné spomienky. „Viete, dlhé dni a týždne sa to preberalo, pribúdali nové správy, bolo to veľmi ťažké,“ doplní.

Pre zmenu sa pýtam na najveselšiu správu, akú kedy hlásila a zaujímavé je, že to si nepamätá. Obe sa zhodneme, že v novinároch asi najviac rezonujú smutné informácie, ktoré vyvolávajú väčšiu emóciu, čo je určite ťažké na psychiku. Pýtam sa teda, ako pani Adela relaxuje. Najradšej má prechádzky lesom, rada číta knihy a dlhé týždne vie žiť bez televízie.

V štúdiu RTVS s trénerom Jánom Filcom. Foto - archív AV

Žiadne masírovanie ega

Počas nočnej zmeny sa medzi 1. a 3. hodinou v noci málokedy niečo nové deje. Okolo tretej či štvrtej ráno sa začínajú objavovať novinky zo Spojených štátov. My opäť ideme na 11. poschodie, keďže sa blíži čas vysielania správ. Ešte sa vo výťahu pýtam, či sa pani Adele stalo, že ju niekto spoznal podľa hlasu. Zaspomína si, ako ju prekvapila predavačka v potravinách, ktorá po dlhšom rozmýšľaní jej hlas z rozhlasu identifikovala. Príjemne sa tiež cíti, keď jej susedia z rodnej obci hovoria, že si ju pamätajú ako malé dievčatko a teraz ju s radosťou počúvajú v rozhlase. Keď sa pýtam, či aj jej rodiča sú na ňu pyšní, vysvetlí mi, že sa domnieva, že áno, aj keď rýchlo dopovie, že so sestrou nikdy neboli vychovávané v americkom štýle masírovania ega.

Foto - Stano Stehlík

Kolobeh v pyramíde

Keď sa blíži koniec služby a pani Adela nás vyprevadí pred budovu Slovenského rozhlasu, uvedomíme si, že sme vyšli z pyramídy, v ktorej sme boli v jednom veľkom kolobehu. Nie je jednoduché udržať sa celú noc v kondícii, vyhľadávať a overovať informácie, rozmýšľať, rozhodovať, ktoré správy sú dôležité, ktoré vypichnúť... A pri tom ich dynamicky hovoriť, ešte aj s poloúsmevom na perách. Napriek tomu, že správarke sa chcelo spať, očarila nás svojou sviežosťou, no najmä vedomosťami, ktoré pre poslucháčov môžu byť veľmi dôležité. Svet beží celý čas, život sa nezastavuje ani v noci a my sme sa presvedčili, že správarka s ním drží krok.

(Partnerom reportáží Ženy v nočnej službe je pramenitá voda Lucka)