|
Začalo sa tropické leto. V horúcom meste sa ale nedá cez prázdniny vydržať, lebo Bratislava systematicky likviduje všetku zeleň. Na bytovke nám prerábajú strechu, šesť dní v týždni, od pol ôsmej ráno. Firma, pri ktorej vždy, keď vyjdem z brány, čakám, či mi na hlavu nespadne tehla. Život máme radi a tak sme sa radšej zbalili a utiekli do domčeka na Záhorí. Na leto sa z nás stanú dedinčania!
Asi najviac som sa tešila (ja dieťa z paneláku), ako si na dedine vychutnám spánok. Moju obľúbenú činnosť, veď za posledných pár rokov som si sladkého nerušeného spánku užila celkom poriedko. Vravím si, dedina, pokoj, čerstvý vzduch. Otvorené okno po celú noc, hlboký spánok, regenerácia, to všetko ma čakalo a ja som sa tešila ako pred odchodom na dovolenku.
Omyl! Bolo mi to jasné, hneď v prvé ráno. O pol piatej na svitaní na dedine ožijú všetky kohúty. Napríklad ten, čo je rovno v susednom dvore. No jasné, na to som nemyslela? Keď to prejde, okolo pol šiestej, keď idú prví nešťastníci do práce, sa rozštekajú všetky psy. Taký býva zase u suseda z druhej strany. Nič, prejde aj toto. Upadám do sladkého snenia... Dedina, príroda...
Keď sme za socializmu chodievali do kostola do mesta, hrozne ma vyrušovali zvoniace električky. Vždy som si myslela, že pred tým kostolom je asi strašne veľa nepozorných chodcov, keď tie električky tak vyzváňajú! Až kým mi to rodičia nevysvetlili. Vodiči električiek dostávali pokyn, aby pri prechádzaní okolo kostola čo najviac zvonili. Mali tak vyrušovať omšu a odradiť ľudí, aby vôbec kostol navštevovali.
A sme späť na Záhorí, je niečo po šiestej ráno. Do dediny vchádza vlak. Ani vlastne neviem, kde je tu stanica a či tu ten vlak stojí. Ale každé ráno presne viem, kedy prichádza. Rušňovodič trúbi ako zmyslov zbavený! Čo ak dostal pokyn, že má okamžite prebrať tých, ktorí by ešte chceli vyspávať, napadne mi. Okrem mňa, aj nášho syna.. Vydám nadľudský výkon, aby som mu vysvetlila, že je ešte strašne skoro a treba znova spať. Už som taká rozobratá, že minimálne ďalšiu hodinu sa prehadzujem a snažím sa zaspať. Upadám a opúšťam všetky ruchy...
Okolo pol ôsmej, keď už mám dokonca konečne čosi aj rozosnívané sa ozve príšerný zvuk. Je to akási odrhovačka, dychovka, alebo nejaká umcarára hudba z plechového ampliónu a ja som okamžite na nohách! Ten náš visí priamo pred našim oknom. Miestny úrad ohlasuje, čo sa bude dnes v dedine diať. Príde obchodník s čínskymi legínami, ku ktorým zadarmo rozdáva mucholapky, bambusovými ponožkami všetkých farieb, alebo pojazdná čistiareň peria? Je to vlastne celkom jedno, lebo ja som úž totálne zobudená! Nepomáhajú ani štuple do uší, ani aplikácia v mobile, ktorá simuluje šum mora, či zvuk dažďa. Všetky tieto ruchy sú také jedinečné, že si vynucujú moju úplnú pozornosť. Môj spánok je ta-tam! Otvorím dvere a vyjdem na dvor a je mi jasné, čo mi všetky tieto zvuky chceli naznačiť.
Načo vyspávať na dedine, kde sa dá tak parádne užívať život! Nadýchnem sa ihličia, čerstvo pokosenej trávy od suseda (áno, zabudla som, že už 15 minút strašne hlučne kosí!), kvetov, ktoré tak starostlivo zalievame. A zrazu je mi jedno, koľko je hodín. Plná energie začínam nový deň. Život na dedine vie byť naozaj ako dovolenka!
Len jednu vec stále neviem pochopiť, ako to robí ten môj muž, keď sa po sladkom snení preberie o deviatej a spýta sa ma, prečo som tak skoro hore a ako som sa vyspala?!
Krásne leto plné kvalitného spánku, želá Vaša takmer dedinčanka
Adriana
(Autorka je PR a marketingová špecialistika, aktivistka)
Prečítajte si aj Hurá, prázdniny!
