|
Mám prácu, v ktorej trávim veľa času s ľuďmi. Veľa musím rozprávať a stretávať sa, organizujem rôzne akcie, kde je často naraz aj niekoľko desiatok ľudí. V ostatnom čase som si všimla, že mi veľmi dobre robí kompenzovať toto množstvo ľudí a nových podnetov tichom. Rada chodím aspoň na pár hodín do lesa pri dome. Už len pohľad na zelené stromy mi robí dobre. Les sa stal mojím liečiteľom.
Nikdy som nebola turistkou ani som nemilovala pobyt v prírode. Stanovať som bola iba párkrát, pod holým nebom som spala asi dve noci. Ale ostatný rok u mňa nastal zlom. Začalo to minulé leto mojou dovolenkou, na ktorú som šla sama. Týždeň sama ako prst v Chorvátsku, jediné slová, ktoré som za celý čas prehovorila boli pozdravy s domácimi a keď som si na trhu kupovala ovocie. Na pláž som chodievala skoro ráno a neskoro popoludní. Keďže nebola ešte sezóna, ľudí bolo málo. Bývala som v časti domu, kde bol už iba jeden apartmán a v ňom nebýval nikto. Urobilo mi to veľmi dobre. Upratala som si myšlienky, prežila smútok, radosť, luxus v podobe toho, že vám nikto nekladie otázky a nevstupuje do osobného priestoru. Byť sama so sebou. Telefón som používala iba na fotenie, občas som poslala najbližším fotku, že som ok.
Tento rok som si opäť dopriala aspoň 5 dní v tichu. Odišla som kamarátke strážiť psíka na dedinu. Som tu už piaty deň a ešte by som vydržala aspoň mesiac. Žijem si vo veľkej záhrade obklopená stromami a v zásade okrem kŕmenia psíka nič nemusím. Trochu cvičím, trochu varím, trochu čítam, meditujem. A najmä som obklopená tichom. Po pár dňoch rozoznávam zvuky prírody, vtáky, zvieratá a najmä počujem svoj vnútorný hlas. Na to, aby sme počuli sami seba, potrebujeme byť sami so sebou.
Prečítajte si
V našom uponáhľanom svete nie je nič dôležitejšie ako spomaliť, vypnúť všetko okolo seba a zapnúť vnútorný hlas. Stále viac viem oceniť čas so sebou bez podnetov. Lebo tých podnetov máme v bežnom mestskom živote obrovské množstvo a občas pomáha sa odstrihnúť. Uznávam pobyty v tichu a tme, uznávam, keď sa niekto sám vyberie na púť a putuje lesmi dlhé týždne. Uznávam, keď niekto na mesiac odíde na sabatical niekam na opačný koniec sveta. Ak sa na niečo také chystáte, urobte to sami. Strávte čas sami so sebou, bez detí, partnerov, kamarátiek….a doprajte si minimálne týždeň. Garantujem vám, že po pár dňoch sa začnete naozaj počúvať a vnímať. Keď odložíte starchy, obavy, nervozitu z toho, že máte niekam ísť a niekde byť a niečo stihnúť, zistíte kto ste a čo potrebujete. Keď sa prestanete zaoberať potrebami iných, objavíte svoje vlastné.
Tento rok som si prečítala knihu Šinrin joku – Umenie a veda lesného kúpeľa. Japonci v nej opisujú liečivé účinky lesa a lesných kúpeľov. Je to fascinujúce čítanie. A presne si uvedomujem, ako nesmierne je dôležité sa neustále vracať do prírody a doslova “objímať stromy”. Japonci o tom vedia naozaj veľa, lebo život ich veľmi často núti spomaliť a relaxovať, aby si oddýchli od rušného sveta veľkomesta plného technológií. Stromy sú často väčšími učiteľmi ako knihy. Dá sa v nich naozaj veľa prečítať. Povedia vám mnoho o vás samotných. Preto ja, dlhoročný kaviarenský povaľač, obúvam na víkend topánky do lesa a utekám medzi svojich nových priateľov.
