Nebola ako iné ženy. Hoci boli 70. Roky, zmýšľala veľmi pokrokovo. Nerada upratovala, rada šila. Nerada umývala riad, tak hocikedy nahovorila svoje deti na dobrodružstvo a servírovala iba chlieb s masťou a cibuľou hoci aj na drevenom lopáriku. Keby sa vtedy dali kúpiť papierové taniere alebo umývačka riadu, mala by ju ako prvá. Milovala dobrodružstvo, veľa a rada šoférovala. Mala troch synov a o štvrté dieťa - dievčatko prišla kvôli vrodenej chorobe srdiečka. Veľmi túžila po dcére. Nebola jej súdená. Verím, že by z nej bola vychovala silnú a nezávislú ženu. Milovala svojho muža, no veľmi rada si robila veci podľa seba. Bola vizionárka.

Keď som sa narodila, strašne stála o to, aby som bola jej krstnou dcérou. Možno aj preto mi ako dobrá sudička dala do vienka nezlomnosť, odvahu, nezávislosť a odpor voči umývaniu riadov. Škoda len, že som sa od nej nemala možnosť naučiť jednu vec – kašlať na to, čo si myslia ostatní. V tom bola majster. Vždy brala veci s humorom a často robila trapasy, na ktorých sa sama dobre bavila. Raz sa jej podaril jeden, na ktorý myslím každé Vianoce a vždy sa na ňom smejeme pri štedrovečernom stole, lebo je ako z Pelíškov. Moja krstná mama totiž omylom zorganizovala Vianoce celej rodine deň pred Štedrým dňom. Náhodou. Ozdobila stromček, uvarila večeru, rozdali si darčeky. Ako bola v predvianočnom švungu, pomýlila si dni v kalendári.  Jediné, čo jej bolo divné, keď sa chystali večerať, že v mnohých domoch vôbec nesvietia stromčeky.

Omyl zistila až na druhý deň, keď volala k nám domov a pýtala sa mojich starých rodičov, či prídu na obed. Mali taký zvyk, že na Božie narodenie sa navštevovali. V tej chvíli zistila, že je iný deň a všetko zorganizovala s predstihom, hoci v jej prípade sa dá povedať, že bola popredu celý život. Dobre sa na tom všetci zabávali a vlastne to dodnes patrí k našim rodinným vianočným historkám.

Čo o mojej krstnej mame treba povedať je, že bola obetavá zdravotná sestra. Za pacientmi často dochádzala aj domov a keďže dobre šoférovala, nerobilo jej problém zájsť aj mimo mesto. Po jedných Vianociach, v medzisviatkovom období, ju cestou od pacientky stretol nešťastný osud. Zrážka s nákladiakom ukončila život jednej mamy, skvelej ženy, obetavej a odvážnej krstnej mamy, Helenky. Mala som vtedy 4 roky a pamätám si len ten pocit. Pocit veľmi smutných sviatkov, kedy všetci v rodine nemohli uveriť tomu, že už nie je.

Zostali tri deti, zlomený manžel, zostalo po nej to prázdno. Preto na Vianoce na ňu vždy intenzívne myslím. Na to, ako chýba, čo všetko ma mohla naučiť. Na jej počesť robím vždy zemiakový šalát o deň skôr. Je to taký môj osobný rituál, ktorý ma učí, že nemusí byť všetko perfektné. Nemusia byť veci tak, ako ich majú všetci ostatní, môžeme mať v paži, či stihneme urobiť všetko v správny čas. Dôležité je robiť to naplno, s láskou a bez stresu. A tešiť sa z toho, že na Vianoce pri stole nikto nechýba.

Prajem Vám požehnané sviatky a radosť z toho, že sa pri vianočnom stole stretnú všetci, ktorí sa milujú. 

Prečítajte si aj Toto si “na triko” nedáš!