|
Pred nedávnom som čítala spomienky poľskej spisovateľky Katarzyny Grocholi, ktorej mama, keď ešte bola školopovinné dieťa, ukázala na poličku, z ktorej nesmie brať knihy. Zdôvodnila to tým, že jej dcéra ešte nie je na literatúru pre dospelých dostatočné zrelá. Čo to vyvolalo? Samozrejme, dievča to neodradilo a čítala jednu knihu za druhou. Potajomky. Len sa občas čudovala, že výber na poličke sa často mení, ale vôbec jej to nevadilo. Mama dosiahla, čo chcela. Jej dcéra bola sčítaná a ona mala kontrolu nad tým, čo čítala. Cielene vyberala knihy, ktoré by si puberťáčka mala prečítať a dobre vedela, že zakázané ovocie jej bude chutiť viac.
Iný príklad z poľskej umeleckej scény som pred nedávnom počula od istého poľského herca. Že vraj jeden z najvýznamnejších poľských divadelných režisérov Jerzy Grotowski začal svoju kariéru v USA v 70. rokoch dosť atypicky. Bol pozvaný na veľký divadelný festival, dostal k dispozícii veľkú sálu, lenže on vysvetlil organizátorom, že chce spraviť performance a preto potrebuje menšiu miestnosť. Na ten cieľ si vybral malý kostolík. Keďže na predstavenie bolo už predaných 700 lístkov a do kostolíka sa vošlo len 400 osôb, zvyšných dnu nepustili. Nepustili najdôležitejšie osobnosti, aj z rodiny Kennedyovcov, čo vyvolalo škandál. Písali o tom aj noviny, všetci o tom hovorili. Viacerých zaujal neznámy Poliak, ktorý si dovolil odmietnuť hviezdnych hostí. Po tom škandále sa jeho kariéra bleskovo začala vyvíjať.
A do tretice ešte jeden príbeh: minulý týždeň sa v Poľsku (a nielen v Poľsku) viacerí dozvedeli o umelkyni Natalii LL. Všetko kvôli tomu, že sa riaditeľ Národného múzea vo Varšave rozhodol stiahnuť videoinštaláciu, ktorá zachytáva mladú ženu pri tom, ako s veľkým pôžitkom konzumuje banán. Poľské média informovali, že sa tak Jerzy Miziolek rozhodol po tom, ako si ho poľské ministerstvo kultúry predvolalo. Riaditeľ tvrdil, že videoinštalácia umelkyne Natalie LL môže mať škodlivý účinok na mládež. Na reakciu nebolo treba dlho čakať - pobúrení poľskí umelci, opoziční politici, ale aj mnoho obyčajných ľudí, začalo protestovať na sociálnych sieťach a zverejňovať fotografie, na ktorých sami jedia banány. Oprášili aj starý hit Banánový song od skupiny VOX (známej aj slovenským divákom z Bratislavskej lýry z roku 1980). V pondelok sa zhromaždili pred Národným múzeom, aby si konzumáciu banánov užili. Ten istý deň sa objavila informácia, že riaditeľ rozhodol, že videoinštaláciu vrátia späť.
V tomto prípade si nemyslím, že to bola cielená stratégia poľskej vlády, či riaditeľa múzea, ktorý chcel Nataliu LL zviditeľniť. Bola to skôr cenzúra, podmienená prudérnym vnímaním sveta, čo sa v našich krajinách, žiaľ, v poslednom čase dosť často stáva.
Je dobré mať na pamäti, že zakázané ovocie lepšie chutí. Že človek je už raz taký, že ho láka to, čo nesmie. A tak na záver len dodám, že berúc do úvahy tieto udalosti z Poľska, zostáva nám na Slovensku nádej, že rozhodnutie Najvyššieho súdu nerozpustiť stranu ĽSNS, je snáď tým lepším riešením. Lebo možno, ak by bola zakázaná, získala by viac. No, nie som si istá, len sa tak upokojujem.
