Poznáte ten pocit, keď si pozeráte film a vžijete sa do deja tak veľmi, že všetko prežívate spolu s hlavnými aktérmi. Smejete sa s nimi, bojíte sa s nimi... Potom, keď film skončí, možno si vydýchnete a poviete si, že to bol len film.

 

 

Rada by som si vydýchla a povedala to isté, keď som minulý týždeň pozerala istý film natočený v Poľsku. Nedalo sa. Bol to síce film, ale... Film nakrútila kamera na istom nestráženom kúpalisku v Krakove. Tento film si potom diváci pozreli počas televíznych novín. Ale ešte kým k tomu došlo, film si pozrela skupinka ľudí, ktorých znepokojilo, že ich kamarát, ktorý sa išiel kúpať, sa veľmi dlho nevracal. Vo vode bolo veľa ľudí – veď horúčavy urobia svoje.

Ale muž, o ktorom je reč, bol v tej vode úplne osamelý. Napriek tomu, že okolo sa kúpali deti, dospelí, dokonca niekto preplával aj na nafukovačke. Už asi tušíte, o čo ide. Možno nevedel dobre plávať. Možno sa mu urobilo zle. Možno sa mu voda dostala do pľúc a nevedel kričať. Nemohla som tomu uveriť, že v dave ľudí sa ten človek ocitol úplne sám a nikto mu nepodal pomocnú ruku. Utopil sa. Nikto si to ani nevšimol, všetci sa zabávali ďalej. To si žiada výkrik do nebies. Ako je to možné?

Režiséri točia filmy, aby sme sa zamysleli. Aby sa dotkli ľudskej duše. Aby boli výstrahou. Keby to bol len taký film, ktorým sa nám umelecky prihovára jeho tvorca. Tvorcom tohto filmu bol dav. Ale kto je dav? Veď dav tvoria ľudia. A to sa asi najviac dotklo mojej duše. Je smutné byť v dave a cítiť sa osamelým. Je hrozivé byť v dave a zomrieť nepovšimnutý a osamelý.

 

 

Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší. 

Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk